SVETOBEŽKY-obálka

SVETOBEŽKY-obálka

Tento príbeh mi hovoril jeho priamy účastník, inak by som mu ťažko uveril. Je o troch kamarátoch z Piešťan. Nie vždy sa pri pive zrodí nápad ísť si „len tak“ zabehnúť maratón. Ja som sa v živote našportoval dosť, ale po takom behu by som asi skončil, ako ten prvý maratónsky bežec. A ani tú životne dôležitú správu by zo mňa nedostali…

Môj priateľ Martin v mladosti vesloval, aj plával, ale tiež o takom nápade zapochyboval. Ibaže pokušiteľ, najmladší z tých troch, ich ubezpečil, že veď nemusia ubehnúť celú trasu. Stačí vraj aj desať kilometrov, mnohí na tej méte vraj končia. A nie je to žiadna hanba. Starší dvaja boli štyridsiatnici, preborníci skôr v tom pivnom maratóne. Ale možnosť čestne ten maratón vzdať, sa im pozdávala. Najbližší bol vo Viedni už o mesiac, tak sa všetci traja prihlásili.

O nejakej veľkej príprave nemohlo byť ani reči a tak šli naľahko a s ľahkým srdcom, že sa medzi tými tisíckami bežcov stratia a keď budú mať dosť, tak aj vytratia. Sporiadane sa dostavili na štart, vyfasovali čísla a odhodlane vyštartovali. Spočiatku im ten beh pripadal ako manifestácia 1. mája za komunistickej vlády, len vo svižnejšom tempe. Medzi amatérmi ani nešlo veľmi sa drať dopredu a tak klusali svorne s ostatnými. Pravda, po pár kilometroch začali ich rady rednúť a na desiatom sa ten mladší z nich podľa dohody odpojil. A len s údivom sledoval tých dvoch starších. Tí si totiž povedali, že ešte „pobehnú“. Aspoň vyskúšajú, koľko vládzu. A tak im ubehlo v debate ďalších desať kilometrov. Vylepšovali to občerstvovacie stanice, lebo keď našinec dostane niečo „zadarmo“, hneď sa poteší.

Na tridsiatom kilometri dostal krízu jeden z nich, ale ten druhý ho potiahol. Aj by možno skončili, ale husté davy povzbudzovačov ich od toho odrádzali. Jednak by im bola hanba, ale hlavne nevedeli, ako by skončili len tak, kdesi vo veľkom meste s číslami na krku. Posledné kilometre ich držalo v pohybe už len pomyslenie, že vpred je jediná cesta, ako sa dostať k ich veciam, ktoré zanechali na štarte, ktorý sa medzičasom premenil v cieľ. To už na trati takmer osameli, aj davy divákov sa už rozišli. A ako zlovestné varovanie sa za nimi objavila sanitka. Išla tiež krokom, ako oni. Tak ich vlastne morálne „tlačila“ vpred.

Skrátim to – po všetkých krízach, váhaniach, dohadovaniach a znovu sa vzchopeniach už kráčali viac než bežali, išli ako stroje, už sa ani veľmi nebavili, len upierali oči dopredu. Nie k cieľu, ale k tým svojim veciam, čo tam zanechali. Vedeli, že tento masový beh fakticky skončil a aj oni ho chceli ukončiť pokiaľ možno nenápadne. A práve to im nevyšlo. Netušili totiž, že na tomto maratóne (a možno na každom podobnom?) existuje vzácne ocenenie aj pre tých posledných! A tak, keď sa objavili konečne v cieľovej rovinke, neverili vlastným očiam. Čakali ich tu organizátori s darmi, potriasači rukami na najvyššej možnej úrovni a hlavne televízne kamery, rozhlasové mikrofóny a novinári. Boli poslední a preto hrdinami!

Domov došli spokojní. A už nikdy sa na nijaký maratón nedali v obave, že by niekto mohol byť poslednejší, ako by boli oni…

FPU logo

FPU logo

Gustáv Murín

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.