Mikuláš Popovič sa narodil v Československu v roku 1941. Na sklonku vojny jeho rodičia padli do sovietskeho zajatia. Otca uvidel až roku 1955, dva roky po smrti Stalina.

Mikuláš študoval medicínu. So svojou budúcou ženou, matematičkou, sa stretol na bratových zásnubách. Zosobášili sa v ten istý týždeň, čo sovietska spojenecká invázia okupovala  Československo na dlhých dvadsať rokov.

Popovič sa stal špecialistom v odbore retrovírusov. Išlo o málo prebádanú problematiku. Až do roku 1970 nebolo ani jasné ako vlastne retrovírusy fungujú. Vedelo sa už však, že majú zvláštnu schopnosť riadiť a  transformovať genetický mechanizmus buniek, do ktorých vniknú. V roku 1971, kedy Popovič obdržal doktorský titul, bola retrovirológia na okraji záujmu medicínskej vedy, udržiavaná pri živote len nemnohými nadšencami. Dovtedy sa totiž vedelo len o jednej chorobe, ktorú tento typ vírusov spôsoboval. Jej objaviteľom bol Slovák, Josef Marek, a po ňom je aj pomenovaná choroba hydiny, ktorú skúmal, tzv. Markova choroba.

Pre Mikuláša Popoviča sa stalo osudovým stretnutie s Robertom Gallom. Tento vedúci Laboratória biológie nádorových buniek v National Cancer Institute v Bethesde pri Washingtone bol  jedným z najuznávanejších vedcov jeho generácie. Bol prvým, kto dokázal, že pôsobenie retrovírusov nie je obmedzené len na myši a kurčatá, ale môžu napádať i ľudské organizmy. Gallo stretol Popoviča v roku 1973 na konferencii v Oslo a stali sa priateľmi. O sedem rokov neskôr sa Popovič dostal na postgraduálne štúdium do USA práve do Gallovho laboratória, kde mal stráviť rok.

 

Na stope HIV zabijaka

  Bolo snáď šťastným riadením osudu, že rok pred tým ako pandémia AIDS zasiahla USA a niektoré krajiny na Západe, títo dvaja muži s veľkou zanietenosťou  venovali svoj záujem málo známemu odboru práve na svetovo najvýznamnejšom vedeckom pracovisku tohto zamerania. A boli to tiež Gallovi laboratórni pracovníci, ktorí učili ostatných – vrátane kolegov z Pasteurovho inštitútu v Paríži – ako pozorovať v krvných vzorkách pacientov, chorých na AIDS, prejavy retrovirálnej aktivity.

Zároveň to však nebolo jednoduché obdobie pre Popoviča. Brzdený bariérami jazyka a inej kultúry, ťažko sa prispôsoboval. V Československu, ktoré opustil, bol uznávaným vedúcim laboratória. Tu sa musel znížiť k laboratórnej práci takmer na úroveň čerstvo skončeného vysokoškoláka. Navyše žil v existenčnej neistote. Po roku požiadal československé úrady o predĺženie pobytu. Tie však po jedenástich mesiacoch predĺženia trvali na jeho návrate.

A to bez ohľadu na fakt, že náš vedec bol na stope objavu, ktorý zákonite musel vrhnúť priaznivé svetlo nielen na neho, ale aj krajinu odkiaľ prišiel. Tak ďaleko však komunistickí papaláši nevideli.

Byt Popovičovcov v Bratislave prehľadala a zapečatila polícia. Navždy sa tak zabuchli dvere späť. Mikuláš Popovič spomína: „Bolo to obdobie po vojne v Afganistane. Režim doma žil v určitej paranoji. Bolo to bláznivé obdobie“.

Tri ďalšie roky žil Popovič aj s rodinou v neistote. Najskôr, keď požiadali o utečenecký azyl. Po jeho udelení nastalo čakanie na takzvanú zelenú kartu, ktorou by Popovič získal možnosť legálne pracovať.

Popovičova žena Marta neskôr pre Washington Post Magazine povedala: „Nebolo to príjemné vedieť, že by sme sa nemohli vrátiť späť. Bolo to neisté. Mikuláš mal prácu, ale my sme nemali skutočný domov…“

 

Prelomový objav

   Hoci prvenstvo v objavení pôvodcu choroby, vírusu HIV, získali francúzski kolegovia z Pasteurovho ústavu v Paríži, skupina okolo Roberta Galla siahala po možnosti vyvinutia spoľahlivého testu. A v tomto vedeckom objave hral Mikuláš Popovič rozhodujúcu úlohu.

Najskôr bolo treba prejsť náročnou etapou hľadania predtým nepopísaných vírusov v krvi pacientov, ktorí zomreli na mysterióznu chorobu. V tej dobe vedci hľadali príčinu AIDS v najbizarnejších hypotézach. Od myšlienky, že smrteľnú chorobu spôsobujú niektoré drogy obľúbené medzi homosexuálmi, až po hľadanie nezvyklej bakteriálnej infekcie, či dokonca nového druhu rakoviny. A náhle v máji 1983 vedci z parížskeho Pasteurovho ústavu objavili príčinu AIDS v HIV-víruse.

Druhým krokom bolo dokázať, že daný vírus bol skutočne príčinou AIDS – ukázať, že muži a ženy, ktorí zomreli na AIDS, boli infikovaní týmto vírusom. To demonštrovali Sarngadharan a Gallo v správe, publikovanej popri Popovičovej, v časopise Science v auguste roku 1984. Všetci traja tak siahali po svetovom uznaní a Nobelovej cene.

A do tretice bolo nutné objasniť, ako vírus rastie, ale predovšetkým zabezpečiť jeho kontrolované množenie. Pre krvný test na AIDS, ktorý mal zachrániť tisícky ľudí od nevítanej infekcie, je totiž nutné namnožiť dostatok vírusových vzoriek umožňujúce štandardné porovnanie. U HIV vírusu to bolo zvlášť ťažké, pretože ten zabíja svoje hostiteľské bunky tak rýchlo, že v uzavretých miskách čoskoro nemá na kom parazitovať. Navyše došlo k enormnému tlaku na samotných objaviteľov i súperením medzi nimi laboratóriami v USA a vo Francúzsku. Kto prvý prinesie spoľahlivý test HIV-infekcie zachráni nielen desaťtisíce ľudských životov, ale iste dosiahne finančné i morálne ocenenie až na úrovni Nobelovej ceny. Poznatky o HIV a chorobe AIDS na úspech nestačili. Pre praktickú záchranu perspektívnych infikovaných boli rozhodujúce poznatky o raste vírusu vo veľkých množstvách tak, aby sa dal  vytvoriť krvný test na jeho detekciu. Muž, ktorý zistil, ako AIDS vírus rastie, bol Mikuláš Popovič.

Jeho vedúci Robert Gallo o ňom neskôr povedal: „Mikuláš bol prvý človek na svete, ktorý pravidelne vnáral ruky do krvných vzoriek od ľudí, chorých na AIDS. Bol to prejav skutočnej odvahy. Nevedel, aké sú to infekcie. Mohol z toho zomrieť.“

Mikuláš Popovič bol navyše mimoriadne talentovaným laboratórnym pracovníkom. Mal zvláštny cit, až snáď šiesty zmysel pre namiešanie vhodných kultúr pre ich úspešný rast. Tieto neobyčajné schopnosti mali byť oprávnene odmenené. Robert Gallo o tom opäť povedal: „Kto objavil polio vírus? Viete? Stavím sa, že ak sa opýtate 20-tich vedcov v danom odbore, nebudú Vám vedieť povedať. Sám to neviem. Ale viete, kto dostal Nobelovu cenu za polio? Bol to John Enders, a to pre zistenie, ako rastie.“

Popovič sa pokúsil infikovať bunkovú líniu vírusom, objaveným v krvných vzorkách, zaslaných do laboratória. Vybral si rakovinové bunky, ktoré rástli a delili sa neusporiadane, a dúfal, že ak sa tieto bunky rozmnožia, tak vírus v ich vnútri by sa tiež zmnožil. Ale bol v tom háčik. HIV vírus je taký rýchly zabijak, že je nutné použiť takú bunkovú líniu, ktorá bude rásť rýchlejšie, ako HIV zabíjať. Navyše aj HIV vírus má svoju variabilitu a rôzne typy vírusu sa chovajú rôzne.

Na jar roku 1984 Popovič úspešne infikoval niekoľko rozdielnych bunkových línii s HIV. Svoje výsledky publikoval v renomovanom vedeckom časopise Science. Odvtedy boli jeho bunkové línie distribuované po celom svete. Dnes rastú a využívajú sa pre účely vedy v stovkách laboratórií na každom kontinente a na výrobu miliónov HIV testov.

Výnimočnú vedeckú schopnosť Mikuláša Popoviča porozumieť bunkovým kultúram a hlavne celkom intuitívne odhadnúť rast vírusov na nich, okomentovala jeho kolegyňa Suzanne Gartner: „Už slávna bunková biologička Barbara McClintock hovorila o cite pre živé organizmy, ako podmienke úspešného biologického bádania. Ona ten cit mala a preto sa stala tak úspešnou. A práve takým citom pre živé organizmy sa vyznačoval aj Mikuláš Popovič. Mal cit pre retvorvírusy a vedel preto doviesť pokusy do úspešného konca.“

 

Kauza nádejného laureáta Nobelovej ceny

   Tento príbeh by sa mohol skončiť touto oslavnou rečou na nášho vedca, ktorý sa mal po právu stať svetovou osobnosťou. Ale zasiahla náhoda, ktorá je vo vede rovnako prítomná, ako v bežnom živote. V Gallovom laboratóriu mali k dispozícii vlastný izolovaný vírus z pacienta haitského pôvodu z Philadelphie. Ten sa zdal byť perspektívnejší, ale úspešný rast vírusu si vyžadoval ešte niekoľko týždňov laboratórnej práce.

Druhým vírusom, ktorý bol po ruke, bol typ objavený francúzskymi kolegami z Pasteurovho ústavu v Paríži. Bunková línia bola originálnym dielom Popoviča a keby použil vírus z Philadelphie, nebol by s objavom žiadny problém.

Vedúci laboratória Robert Gallo však trval na tom, že úspešný test musí byť k dispozícii čím skôr, lebo každé zdržanie bude stáť stovky ďalších infikovaných ľudí.  O tom aký dôležitý bol časový faktor, svedčia dôsledky faktu, že pôvodní objavitelia vírusu, Francúzi, odmietli americký test vyvinutý Gallom a Popovičom. Päť a pol mesiaca čakali Francúzi na patentovanie vlastného. Za ten čas sa vo Francúzsku z neotestovanej krvi v krvných bankách nakazilo 7 000 ľudí, z toho 1 200 hemofilikov.

Prístup Gallovho laboratória, kde sa tak osvedčil Mikuláš Popovič, by teda mohli byť príkladom vedeckej pohotovosti. Žiaľ, v správe, ktorú uverejnili s Popovičom ako prvým autorom nebol uvedený pôvod vírusovej kultúry, ktorá prispela k vzniku testu. Francúzi, na čele s profesorom Montagnierom, sa teda oprávnene mohli považovať za poškodených. A tu začala osobná kalvária jedného z najväčších slovenských vedcov súčasnosti – Mikuláša Popoviča.

Rivalita medzi Francúzmi a Američanmi nemala však len čisto vedecké pozadie. Bola za ňou aj najvyššia pocta vo vede – vyhliadka na Nobelovu cenu. Američan Gallo vychádzal zo skúsenosti, že toto prestížne vedecké ocenenie nemusí nevyhnutne dostať objaviteľ choroby, teda Francúzi, ale skôr objaviteľ prakticky využiteľného testu pôvodcu tejto choroby. A tým bol v prvom rade Mikuláš Popovič.

Ten istý Mikuláš Popovič však ako podriadený Roberta Galla uposlúchol jeho naliehanie, aby vo svojom objaviteľskom článku nespomínal vzorky získané od francúzskych objaviteľov. To však mohlo vyznieť ako krádež a oheň vedeckej rivality bol hneď na svete.

Spor dvoch veľkých národných vied riešili až prezidenti Francúzska a Spojených štátov. Dohodli sa síce, ale verejnosti bolo treba predhodiť obetného baránka celého tohto „nedorozumenia“.

Mikuláš Popovič ako emigrant a teda vedec nepatriaci nikam; rozhodne nie k štátu, ktorý by bol ochotný zastať sa ho; sa zdal vhodnou obeťou.  Etická komisia americkej siete Ústavov národného zdravia si teda zobrala na mušku tú najľahšiu obeť. Vyšetrovanie začalo mierne, skoro priateľsky. V rámci stoviek strán protokolov a pohovorov, vypočuli aj Mikuláša Popoviča. Zadanie bolo jasné: upokojiť nazúrených Francúzov, ale nepripustiť, že sa chyba stala na strane Američanov. Slovák v ich službách bol ideálnym obetným baránkom. Z jednej totality ušiel a s prekvapením našiel jej napodobeninu v The Office of Research Integration (ORI). Zámienka na jeho diskreditáciu vykonštruovanými obvineniami sa už našla presne v duchu toho, čo Stalinovi povedal jeho osvedčený kat Lavrentij Beria. „Ukážte mi muža. Zločin už dodám.“ Tortúra falošného obvinenia objaviteľa prvého HIV-testu je opísaná TU.

Tento pozoruhodný príbeh začal, ako v rozprávke, keď sa chudý Janko vybral do sveta. Prešiel hory aj doly, veľa sa naučil a tvrdo pracoval. Priniesol si navyše z domova zvláštny cit a talent, ktorý chýbal miestnym obyvateľov vysnenej krajiny. Rozprávkový koniec sa však nekonal. Ani princezná, ani pol kráľovstva sa nestali odmenou vedcovi, ktorý ušiel z krajiny prenasledovanej drakom komunizmu, aby pomohol miliónom ľudí na celom svete.  Mikuláš Popovič je príkladom toho, že na rozprávky tento svet neverí. A predsa sa oplatí snívať. Doktor Popovič ten sen mal a aj naplnil. To ostatné je už žiaľ viac politika, než veda…

 

Gustáv Murín

 

Zdroj: zahr. tlač, osobná korešpondencia a http://www.piestanskydennik.sk/rubriky/historia/lekari-20-storocia/slovenske-osobnosti-mediciny-vo-svete-39-20-storocie-3776/