O flamencu a machizme

Zdá sa, že nie sme až taká malá a nezaujímavá krajina ako sa nám to niektorí snažili nahovoriť. V Madride som napríklad stretol Mercedes Mateos, ktorá vyštudovala ruštinu a slovenčinu, bola v Bratislave na SAS-e (Studia Academica Slovaca) a dokonca sa so sestrou Clarou vybrali do Bratislavy ešte raz. Rady by prišli opäť, ak by na to mali príležitosť. Ich pohostinnosť mi pripomenula, že toto je ďalšia črta, ktorou sú si naše krajiny podobné. Hneď prvý večer ma zaviedli do zaujímavého klubu „Rincón de la artista nueva“, kde som mal príležitosť vypočuť si originálne flamenco nielen v speve a hre na gitaru rodeného Španiela, ale aj rodeného Američana. Ten druhý navyše kongeniálne a vtipne parodoval prísne flamencové figúry, takže za jeden večer mohol návštevník nahliadnuť svetoznámy španielsky folklór z oboch strán – ortodoxnej i parodovanej.

 

Keď už sme pri tom, čo je v Španielsku typické, treba spomenúť aj „machizmus“, o ktorom sa tu v súčasnosti veľa diskutuje. Je to tradičný a veľmi rozporuplný obraz muža v úlohe „samca“ (macho), teda akéhosi vodcu rodu, symbolu mužnej sily a výsadných práv, ktoré sú tým pádom žene upierané. Zaujímavo sa o tom debatuje, samozrejme najaktívnejšími diskutérmi sú v tomto prípade ženy, ale práve počas takejto debaty s Mercedes, sa po chvíli zdvihol jej muž Pepe, mlčky a so samozrejmým, navyknutým gestom si opásal zásteru a šiel umývať riad po večeri. Ženy zatiaľ pokračovali v debate, čo ma len ubezpečilo, že o medziach emancipácie majú v Španielsku rovnaký zmätok ako u nás.

O peniazoch a obsluhe

Klasický pocit cudzinca, že neviete koľko a za čo vlastne platíte (a že vás tým pádom môžu ošmeknúť) tu stratíte veľmi rýchlo. V tomto je Sevilla neporovnateľne pohostinnejším a serióznejším miestom pre turistov, než Bratislava, o Prahe už ani nehovoriac. Obsluha v obchodoch, ale aj bistrách, či reštauráciách je (pre nás) neobvykle solídna. Ak si napríklad dáte pri pulte v sebemenšom a zapadnutejšom bufete kávu, obsluhujúci čašník okamžite zapíše na plechový pult kriedou sumu, takže obe strany vedia aký bude konečný účet. A ak sa ako cudzinec nedokážete pri platení vybabrať z množstva drobných mincí, nie je neobvyklé ak nad tým mávnu rukou. V žiadnom prípade som sa tu nestretol s nejakou netrpezlivosťou, či nezdvorilosťou pri účtovaní. Žiadne nervózne hrkanie mincami vo vrecku ako to robia čašníci u nás spolu s otráveným vyvracaním očí, ak sa pokúsite bližšie prizrieť položkám na účte. Tu naopak – vo väčšine lokálov je na stene zreteľný nápis v španielčine a angličtine, že je vám k dispozícii kniha prianí a sťažností, ak by ste neboli s čímkoľvek spokojní.

Vidno, že zrejme nešlo o diabolský vynález socializmu a že sa celkom dobre znesie aj s kapitalistickým podnikaním. A to dokonca i v malých súkromných podnikoch na periférii miliónového mesta akým je Sevilla. U nás sme už opäť raz podľahli známemu extrémizmu, keď sa ruší, čo sa predtým muselo, a musí sa, čo sa predtým rušilo. Takže (na rozdiel od Sevilly) u nás sa už môžeme ísť sťažovať akurát na lampáreň.

 

(pokračovanie)

Viac informácií o Španielsku nájdete na http://www.walkers.sk/spanielsko.php.