Čo nás spája

 So Španielskom nás spája viac, než by sa dalo na prvý pohľad očakávať. Tak napríklad klávesnice k počítačom by sme si mohli požičiavať, pretože (až na naše rarity „ä“ a „ô“) používame rovnakú diakritiku (viď. á = está, é = inglés, í = día, ó = código, ú = brújula a ň = montaňa). Máme podobný vzťah k spevu  – originálne piesne flamenga sú typické clivým nádychom, ale aj erotickým nábojom, ktoré môžeme nájsť aj v našich piesňach. Máme dokonca podobné folklórne tanečné figúry (viď. farruca a odzemok), aspoň pokiaľ to môžem ako laik posúdiť. Aj oni, tak ako my, prešli 40-ročným totalitným režimom za vlády diktátora Franka. Tiež mali napríklad oficiálne odbory, zákaz vlastníctva cudzej meny a limit devíz na osobu pre cesty do zahraničia. V kultúre mali rovnaké mreže ako my a „Lolita“ od Nabokovova tu za diktatúry nevyšla rovnako ako u nás. Aj ich prechod k demokracii v roku 1977 (hoci nie tak časovo dramaticky vystupňovaný) bol obdobne „soft“, čiže skôr zamatový.

    Na Španielsku sa môžeme poučiť akými cestami aj úskaliami sa štátom riadené hospodárstvo transformuje na podmienky voľného trhu. Od roku 1980 životná úroveň stúpla niekoľkonásobne, ale so zvyšovaním platov dramaticky rástli aj ceny (u chleba to predstavovalo za prvé roky viac ako sedemnásobok, u hovädzieho mäsa osemnásobok, pánsky oblek vyšiel desaťnásobne drahšie).

    Pozoruhodné je aj ďalšie porovnanie našich krajín. Naša vlajka (vďaka tomu, že sa český parlament ulakomil na pôvodnú federálnu) je najmladšou na svete. Španielsko má zase najstaršiu vlajku existujúceho štátu, ktorá bola ustanovená kráľovským dekrétom už v roku 1785.

Priechodzie mesto

Sevillu, na rozdiel od Bratislavy, je možné charakterizovať hneď niekoľkými nezameniteľnými črtami. Predovšetkým je to mesto na rozhraní dvoch svetov – západoeurópskeho a afro-arabského. Sevilla je typická alejami tropických paliem (najkrajšiu tvorí Avenida de las Palmeras), kaktusov ale aj pomarančovníkov doslova obsypaných plodmi (žiaľ nejedlými, môžete mi to veriť, vyskúšal som to!). Ďalšou charakteristickou črtou mesta sú biele holuby, ktoré v takomto množstve nikde inde nevídať. Kým Bratislava je so záhadných dôvodov titulovaná „Mestom mieru“, tu aspoň investovali do odchovu stoviek bielych holubíc mieru. Najviac ich je na Plaza de America (pred krásnych parkom Márie Lujzy), kde sa vždy zastavujú fiakre s turistami. Efekt je rovnaký ako v Benátkach – séria fotografií toho-ktorého turistu v úlohe stojanu na holuby. Príznačné je aj to, že starým mestom prakticky nemôžete prejsť bez toho, aby ste nemali nos súčasne zapichnutý v mape. Rovné ulice takmer neexistujú a niektoré uličky sú doslova na rozpaženie. Je to ochrana pred mimoriadne horúcim letom, kedy Sevillčania naťahujú naprieč ulicami plachty kryjúce chodcov pred páliacim slnkom. Z toho istého dôvodu tu sebeväčšia pamätihodnosť, či historická budova nemá obvyklý odstup a perspektívu, na aké sme zvyknutí u nás. V horúcej Seville však podobne ako v chladnom Leningrade zdvíhajú v noci mosty, keďže je vďaka splavnej rieke prakticky atlantickým prístavom. Veď odtiaľto vyplával Krištof Kolumbus, ktorý tu má aj hrob a kópie jeho lodí kotvia neďaleko areálu bývalého Expa.

(pokračovanie nabudúce)

 

Viac informácií o Španielsku nájdete na http://www.walkers.sk/spanielsko.php.