STÁVKA NA MANŽELKU (Slovenský príbeh)

Titulka

Nostalgia je spájaná so sladkými spomienkami, ako keď prežijete hororovú situáciu, ale šťastne to dopadne. Ale táto moja spomienka v sebe veľa sladkosti nemá. Kto by sa čudoval, veď ide o okamihy, keď som bol v rukách komunistickej tajnej polície.

Keď mi niekedy v roku 1988 prišlo predvolanie na povestnú Februárku (na bývalej ulici Februárového víťazstva premenovanej na Račiansku je dodnes prezídium Polície), nebolo mi celkom jasné o čo ide. Vodítkom mala byť poznámka, aby som si so sebou zobral pas, ale ani to mi nič nehovorilo.

Tak som sa šiel poradiť s dvomi dôveryhodnými priateľmi – Jánom Budajom a rodinným doktorom. S Janom sme boli vtedy často spolu a preberali dôkladne politickú situáciu. Na výsluchoch ŠtB bol mnohokrát a tak ma vybavil asi trojstranovým návodom, ako sa na takom výsluchu správať. Kolovalo to medzi disidentmi a tak aj ja, ako keby som už medzi nich patril.

Doktor bol náš rodinný priateľ a jeho rada bola skôr psychologická. Ale veľmi užitočná!

V daný deň doobeda som sa dostavil na vrátnicu a po chvíli už ku mne kráčal mladý eštebák. Usmieval sa zoširoka a ďakoval mi, že som prišiel. Až neskôr ma niekto poučil, že aj za komunistického režimu ste mohli odmietnuť prísť na výsluch, pokiaľ v predvolanke nebolo jasne napísané v akej veci a v akej pozícii – svedok alebo obvinený. Ale cúvnuť sa už nedalo. Kráčali sme nejakým schodiskom s mrežami a potom prázdnou chodbou k dverám, ktoré nemali kľučku zvnútra. Miestnosť mala okná oproti dverám a bola veľmi stroho zariadená. Neveľký stôl a za ním pod oknom stolička pre vyšetrovateľa. Pred stolom stolička pre vyšetrovaného. A bokom od vyšetrovaného tretia stolička. Inak ešte akýsi presklený sekretár s nejakými spismi. Mohli sme začať.

„Môj“ eštebák bol ako med. Vypýtal si môj pas a začal mi vykladať, že sme vlastne kamoši, lebo on robí tiež džudo, ako jeden z nášho vysokoškolského divadielka. A nezáväzne sa zaujímal, ako sa tomu nášmu divadielku darí. Vtom prišiel odzadu druhý eštebák a mlčky sa posadil vpravo odo mňa. Podľa Budajových inštrukcií to bola klasická zostava – ten predo mnou hral „Dobráka“, ten vedľa ma mal pozorovať a v prípade potreby hrať toho „Zlého“.

Konečne som sa dozvedel, prečo ma vlastne predvolali. Môj kamarát asi dva roky pred tým emigroval a ja som bol jediný (okrem jeho matky), kto mu zo všetkých tých desiatok kamarátov písal pravidelne a vždy s mojou spätnou adresou. Bolo čudné, že si na to spomenuli až teraz. Písal sa už rok 1988 a schyľovalo sa k pádu komunistického režimu. Ale podľa nich sa on vraj dopustil okrem emigrácie aj „zločinu“ spolupráce so „štvavými vysielačkami“ Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Nezdalo sa mi to. Mal iste iné starosti.

A vtedy „udrel“ ten „Zlý“ a oznámil mi, že sme sa s tým kamarátom stretli v to leto vo Viedni. Bolo zbytočné to zapierať, keď sme sa na tom dohodli v tých listoch, ktoré iste čítali. Jediné, čo som z čistého kapricu odmietol, bola tá „dohoda“.

Argumentoval som: „Ako by sme sa mohli dohodnúť na nejakom termíne, keď on nemá ani poriadne na letenku!“ V tej dobe sa v Spojených štátoch pretĺkal naozaj nie práve úspešne. „Tak musí čakať, keď sú nejaké zľavy a až potom môže letieť“.

„Dobrý“ nad tým mávol rukou a vrátil sa k pôvodnej téme.

„Mali by ste tom svojmu kamarátovi dohovoriť.“

A začal mi vymenovávať redaktorov oboch „štvavých vysielačiek“. Ale, sklamal som ich. Ja som to naozaj nepočúval a tie mená mi nič nehovorili. Ale „Zlý“ to ešte nevzdával:

„Ak nebudete spolupracovať, zoberieme vám pas!“

A to sa teda riadne sekol. Hneď som bol na koni. V tej dobe už došlo k uvoľneniu obmedzení vycestovania. Na politickej scéne už bol predsa Gorbačov a jeho „perestrojka“. Nepotrebovali ste už tzv. „devízový prísľub“ z Národnej banky (teda ich prísľub, že vám vôbec dovolia oficiálne si kúpiť devízy na vycestovanie!), ak nejaký cudzinec na vaše meno tú potrebnú sumu zložil. A tak sme sa dostali do tej Viedne aj s mojou ženou Janinou a stretli toho kamaráta. Na jar prebiehal nejaký medzinárodný divadelný festival a ktosi mi poradil, aby som niektorého zahraničného divadelníka požiadal o túto pomoc. Samozrejme, devízy sa dali zohnať na čiernom trhu, alebo od známych, čo vycestovali, a niečo im ostalo. Nakoniec sa obetoval celkom neznámy mladý Švéd, ktorý si odtrpel to dlhé čakanie so mnou v banke, kým mi moje vlastné peniaze mohol uložiť na meno. Nemal som sa mu ako odvďačiť, o to väčšia jeho obeta to bola. Lenže práve tá byrokracia ma vtedy naozaj rozčúlila. Konečne som mal teda komu to vykričať.

„No, konečne,“ hovorím, „ja som aj svojej žene povedal, že takéto cestovanie je ponižujúce. Len si ten pas berte, načo mi bude?“

A aj som im tam predviedol siahodlhý monológ o tom, ako z nás-občanov robia takýmito opatreniami v zahraničí úbožiakov. Čo je nedôstojné.

„Dobrák“ sa to pokúšal napraviť. Sľuboval, že sa tie procedúry čoskoro iste zlepšia (na povolenie vycestovania ste potrebovali asi päť potvrdení od kdejakých vám neznámych lokálnych, či inštitucionálnych kontrolenkov – z práce, zväzu mládeže, akéhosi bezpečnostného referenta, od vojakov, kde ste musel odovzdať vojenskú knižku atď. atď.). A ten pas mi zase priam vnútil späť. Cítil som, že už na mňa nič nemajú, tak som to skúsil otočiť.

„Takže páni, ak je naozaj pravda, čo hovoríte o mojom kamarátovi, tak mu dohovorte vy! Iste máte lepšie možnosti komunikácie s ním, než ja.“

Len sa uškrnuli, tak som pritvrdil.

„No a keďže sme si asi už povedali všetko, ja by som šiel.“

„Dobrák“ rezignovane mrkol na „Zlého“, ten nenamietal, tak prišlo na záverečnú procedúru. „Dobrák“ vytiahol nejaký papierik a povedal:

„Môžete ísť, len nám tu podpíšete, že o dnešnom stretnutí nikomu nepoviete. Ako keby ste tu nebol.“

A to bola tá správna chvíľa na radu priateľa doktora.

„Ja vám to bez problémov podpíšem, ale neručím za to, že to dodržím“.

Vyvalili obaja oči: „Ako to?! Veď keď podpíšete…“

„No dobre, páni, ale vy ste urobili jednu vážnu chybu. Zavolali ste si ma v pracovnej dobe, tým pádom ja nie som na pracovisku, tam nemôžem ani povedať, kde som bol, ale hlavne – moja žena je hrozne žiarlivá. Tej to povedať musím! A vy so neviete predstaviť ako tá je klebetná…“

Na to nemali argument, ani slová. Tak ma mlčky vyhodili!

Dodnes o tomto triku moja žena nevie. Sú chlapské veci, pri ktorých stačí inštitúciu manželky len spomenúť. A je vymaľované…

Gustáv Murín

FPU logo

Ukážka z rukopisu cestovných príbehov dokončeného vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.

Podobné články

Príkladná sídlisková iniciatíva

Okrajové bratislavské sídlisko Krasňany je vlastne satelitným mestečkom. Vybudované bolo koncom 50-tych rokov ako Záhradné mestečko. Tu sa po prvýkrát použili vnútroblokové oddychové zóny –