Diaľnica spájajúce Belehrad a Niš je obrazovou skratkou celej súčasnej srbskej biedy. Je v prvom rade odvážne nazvať ju diaľnicou. Chvíľu ňou je, ale prevažne vôbec nie. Hoci za ňu treba platiť, orientačné tabule sú neudržiavané, mnohé zničené, odbočky prichádzajú bez varovania a nájazdy sú dokonca aj z poľných ciest! Celá krajina pripomína bezútešnosť komunistických časov, kedy akoby nič nemohlo byť dotiahnuté až do detailu a úplnosti. Neúplnosť, polovičatosť je sloganom miest, ktorými prechádzame. Do očí udrie množstvo nedostavaných súkromných domov, akoby staviteľom došli sily a teraz vyčerpane čakajú, čo bude ďalej. Toto je celkovo nedokončená krajina. Jeden zo srbských spisovateľských kolegov v debate vyslovil svoj pocit, že na celú krajinu akoby doľahla únava. Únava z márneho pokusu vymaniť sa zo zákrut nešťastnej minulosti. Únava z nemožnosti nájsť východisko. Únava z čakania na niečo, čomu už miestni ani sami neveria.

Na vzdory všetkému do očí udrie neobvykle veľa bocianích hniezd na telegrafných stĺpoch v okolitých dedinách. Akoby na dôkaz, že tak ako to už býva v takýchto zakliatych krajinách nadbytok času prináša hojnosť detí. Veď keď už nič iné, tak žiť sa musí. Do toho nás víta na predmestí starobylého mesta Niš rukou načmáraný nápis na múre „Smrt finansijskoj buržoaziji“. V dobe, ktorá buržoáziu už sto rokov nepozná, v krajine, kde je financií málo a len tej smrti až priveľa…

Pri prameni času

V meste Niš narážame na dreň tejto krajiny v tomto čase. Mnohé začíname chápať. Napríklad povestnú srbskú krutosť znázornenú tak drasticky vo filme „Okupácia v 26 obrazoch“. Stačí vidieť „Múr lebiek“, ktorý dal po víťaznej bitke na hore Cegar postaviť z hláv porazených Srbov turecký veliteľ Huršid Paša v roku 1809. Bola to pomsta za zúfalý čin vojvodcu Stevana Sindjeliča, ktorý videl, že bitva je prehraná a tak v poslednom postavení nechal Turkov postúpiť až medzi obrancov a potom v jednom momente všetko vyhodiť do vzduchu. Hlavy lietali na všetky strany… Mesto (správne stredisko regiónu, ktorý sa naozaj volá Morava) je rodiskom Konštantína Veľkého, ale z rímskych pamiatok sa zachovala len časť súkromnej vily. Viac ich je v blízkom mestečku Bela Palanka a aj kúpeľoch Niška Banja. Omnoho pôsobivejší je z minulého storočia monument obetiam blízkeho koncentračného tábora. A najčerstvejší pripomína bombardovanie NATO z roku 1999, keď bola v Niši zasiahnutá nemocnica a zahynulo 50 bezmocných civilistov. Je tu však aj povzbudivejšia história. Od roku 1905 funguje v blízkej dedinke Sičevo umelecká kolónia. Cesta do nej vedie povestnou Sičevskou tiesňavou prerazenou v strmých horách riekou Nišava. Je to zároveň spojnica juhu Srbska na blízke bulharské hranice a Sofiu. Flóre v divej prírode kraľuje nenápadný kvietok Ramonda Serbica. Stroj času tu funguje dokonale. Vďaka miestnej pohostinnosti sa vraciame do doby, kedy mali ľudia dosť času hlavne na seba. Jedlo tu nie je také vyberané ako v Belehrade, ale zato sú ho plné stoly. A k tomu neodmysliteľná pálenka rakija a skvelé víno. Tam, kde zastal čas, je dosť času hodovať. A miestni dokážu hodovať pod akoukoľvek zámienkou aj celý deň. Už dávno sme my zabudli na zadumané aj vášnivé debaty o politike, spoločnosti, kultúre i živote až do rána. Tu sa tento šport nemajetných ešte stále pestuje. Najobľúbenejší srbský slogan na každý zádrhel (a tých je na každý deň dosť) znie „polehko“. A vzápätí zaznie „sypaj“, teda nalej. A sypú ochotne, veľa, neúnavne, akoby sa tým dal navždy zasypať neľahký údel dedičov trpkého osudu. Srbsko je na polceste – geograficky, civilizačne aj politicky. Rozkročené medzi krutou minulosťou a neistou budúcnosťou. Medzi sofistikovanou Európou a preľudnenou Áziou. Medzi konzumizmom a zvyškami komunizmu. Dlho to nepotrvá. Kto je zvedavý na unikátne chvíle jednotlivých miest ľudskej spoločnosti, nech tam ide. Stroj času tu dlho stáť nebude…

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Srbsku nájdete na Viac informácií o Srbsku nájdete na http://www.walkers.sk/srbsko.php.