Srbský režisér Emir Kusturica povedal o tejto krajine, že je to obojstranný air-bag. Z jednej strany je Európa, z druhej Ázia a Srbi sú tak na polceste medzi dvoma celkom odlišnými kontinentmi. Aj preto sú plní paradoxov. Schopní bezmedzne sa družiť s náhodným cudzincom a vzápätí sa vraždiť najbrutálnejšími spôsobmi. Srbi sú hrdí, ale nemajú byť momentálne veľmi na čo.

Biely hrad nad sútokom riek

Hlavné mesto každej krajiny je vždy tak trochu krajina sama pre seba. Belehrad však odráža verne paradoxy Srbska. Je tu výstavný Novi Beograd, ale pri moste, ktorý túto štvrť spája so starým mestom sú chatrče miestnych Cigánov. Ďalší zástup bizarných búd z kartónov a stavebného odpadu je medzi Novim Beogradom a hlavnou železničnou traťou. Divoké smetiská sú takmer pri každom väčšom srbskom meste, ale tu je navyše ešte aj „parkovisko“ mobilných toaliet. Belehrad nemá pôsobivú panorámu, ale atmosféra starého mesta vás objíme ako starého známeho. Srdcom štvrte Stari Grad je pešia promenáda Knez Mihailova. Je tu stále živo, stánky s kvetinami sú otvorené až do polnoci a k dispozícii je aj pre nás trochu bizarná možnosť zmerať si svoju váhu priamo na ulici. Pomalým krokom tu prechádza starý srbský vojak a hrá na gajdy. O kúsok ďalej mu konkurujú tri deti vyhrávajúce na husličkách pre pár drobných hodených okoloidúcimi do futrála. A samozrejme kaviarničky a pivárne, kde ľudia hodujú, ako by chceli zabudnúť na neistotu a izolovanosť života v tejto krajine. Len hordy psov so smutnými očami sa pletú pod nohy a nemo pripomínajú, že ich bombardovanie leteckými silami NATO v roku 1999 vyhnalo do ulíc, lebo ich majitelia nemali odrazu čím živiť. Títo vojnoví bezdomovci sa nemajú kam vrátiť.

História tenisu neprekáža

Promenáda vás neomylne zavedie k mohutnej mestskej pevnosti Kalemegdan. Po ceste ešte môžeme poobdivovať mladé Belehradčanky, nápadne elegantné, temperamentné a hrdo sa nesúce. V parku pred pevnosťou sedí na lavičkách generácia dôchodcov – niektorí predávajú drobné zbytočnosti, iní hrajú šach alebo len tak posedávajú. Veď to jediné, čoho je v Srbsku naozaj dosť je čas. Je krásny slnečný deň a v pevnostnej priekope hrajú miestni športovci tenis. Vysoké zemné valy obklopujú kurty a ideálne bránia, aby sa loptičky zatúlali priďaleko. Samotná pevnosť je skôr parkom, väčších budov je tu málo. Zato vyhliadka z hradieb na sútok Dunaja a Sávy je úžasný. Ideálne miesto pre milencov, ktorí na históriu iste nemyslia. A pritom Kalemegdan je veľkým symbolom osudu tohto národa. Veď Belehrad bol pohraničnou pevnosťou Uhorska, ktorú po niekoľkých neúspešných pokusoch v roku 1521 dobyli Turci. Predtým ju okupovali Rimania a dali jej meno Singidunum, potom prišli Byzantínci, Bulhari, Maďari a takmer 350 rokov tu vládli už spomínaní Turci. Medzičasom bola viackrát v rukách Rakúšanov, ktorí ju prestavali na jedno z najdôležitejších vojenských opevnení v Európe. V konečnej podobe pripomína aj vďaka nim komárňanskú pevnosť alebo brnenský Špilberg. Medzi mohutnými valmi je pozoruhodné múzeum vojenskej techniky pod holým nebom. Srbsko a vojna sú takmer neoddeliteľné výrazy. Veď Belehrad je jediné európske hlavné mesto, na ktoré ešte aj rok pred koncom 20. storočia padali bomby. Samotní Belehradčania tomu nemohli uveriť a tak vyšli masovo do ulíc. Na mostoch stáli ako živé štíty, aby ich uchránili. To sa páni z NATO rozhodli, že ukážu akí sú „užitoční“ a pod vedením Američanov vyskúšali na Belehrade svoje „inteligentné bomby“. Tie však, rovnako ako ich majitelia, veľa rozumu nepobrali a tak tomuto barbarskému bombardovaniu padli za obeť viaceré úrady, budova srbského rozhlasu RTS (zahynulo 16 technikov), viaceré nemocnice, Jugoslavija Hotel, veža Ušće (najvyššia budova Srbska), veža Avala TV a dokonca aj čínska ambasáda! Najmenej škody utrpela srbská armáda, ktorú mala táto brutálna vojenská kampaň vraj zlomiť. Slabou útechou je, že Srbi teraz môžu ako jediní na svete vystavovať v leteckom múzeu medzi inými zostrelenými strojmi NATO aj supertajnú „neviditeľnú“ americkú stíhačku F-117 s nápisom „Pardon, nevedeli sme, že je neviditeľná“.

Dnes je dnes

Na to všetko chcú Belehradčania zabudnúť, žijú pre dnešok. Všade znie jugopop a turbofolk, miestne hudobné prúdy založené na národnej melodike. Ťažké časy ľudí zaháňajú do úniku napríklad aj v literatúre, takže Belehradský knižný veľtrh strčí bratislavský (ale aj pražský) hravo do vrecka. A navrch sa čitatelia zháňajú po nových menách srbskej literatúry. Kvitne tu divadlo (na čele so Srbským národným divadlom), kde sa uvádzajú najnovšie hry takých dramatikov ako Ronald Harwood (autor „Garderobiéra“ a scenára k oscarovému filmu „Pianista“), večery v Mestskom kultúrnom centre sa tešia bohatou návštevnosťou. Po celý rok je kam ísť, zážitky ponúkajú Belehradský filmový festival (FEST), Belehradský divadelný festival (BITEF), Belehradský letný festival (BELEF), Belehradský hudobný festival (BEMUS), ale aj Belehradský pivný festival. Doprava po takmer dvojmiliónovej metropole ja lacná. Veď taxík z hlavnej železničnej stanice do hotela v centre mesta stojí menej, než deci červeného vína. A víno je tu výborné. Len zasa pozor pri platení, čašníci sa správajú ako tí naši v prvých rokoch kapitalizmu, hneď by si radi stavali vilu za vaše peniaze. Táto krajina je pre nás aj akýmsi výletom späť v čase. Chýba tu celý ten nadbytok hypermarketového konzumizmu, ale zasa na rozsiahlej a pestrej tržnici dostanete zeleninu, ktorá nemusí mať nálepku „bio“. Ona JE prírodná a tak aj chutí. Neďaleko je umelecká štvrť Skadarliji. Niekto ju prirovnáva k parížskemu Monmartru, iný v nej skôr vidí moskovský Arbat. Je tu útulno, priateľsky, ešte aj sochy rôznych zaslúžilých umelcov majú ľudské rozmery a sú na dosah ruky, na chodníku. Po ruke sú aj najvychytenejšie reštaurácie v meste – Tri šešira (otvorená už v roku 1864), Dva jelena a Dva bela goluba.

Dilemy priestoru aj času

Srbsko je na polceste nielen geograficky. Je na polceste aj geopoliticky. Trauma zo straty Kosova pretrváva. Pôvodných Srbov tam zaplavila albánska „menšina“, ktorá v skutočnosti bola už roky pred násilným odtrhnutím od Srbska väčšinou. A neprebolí to, lebo už vtedy, v takmer beznádejnej situácii argumentovali Srbi tým, že sú tam ich hroby. Je to celé o to väčší paradox, že práve Srbsko bolo a je príkladom optimálneho vzťahu k menšinám – pravda, to hovoríme o rumunskej, maďarskej, slovenskej, či bulharskej. Výkladnou skriňou tohto modelu, ktorý západné mocnosti odignorovali, je mesto Novi Sad s mnohonárodnostným parlamentom. Horšie je, že z tejto polcesty vlastne neexistuje rozumné východisko. Ako má Srbsko vstúpiť do NATO po zverstvách bombardovania civilného obyvateľstva a aj nemocníc tejto krajiny práve bombardérmi NATO? A ako má táto krajina vstúpiť do Európskej únie, ktorá porušením medzinárodných právnych noriem, pomohla odtrhnúť ich citlivú separatistickú provinciu? A inam perspektíva v súčasnosti nevedie. Srbsko je ale na polceste aj civilizačne. Krajina je izolovaná, Srbi nemôžu vycestovať takmer nikam bez víz. Ani turisti sa sem nehrnú, krajina si žije akoby sama pre seba. Ocitá sa tak na polceste aj v čase. Akoby Srbsko zamrzlo v 80-tych rokoch, ale bez vtedajšej prosperity a veľkej šance stať sa primášom v húfe postkomunistických krajín. Dnes je na chvoste a vidieť to na každom kroku.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Srbsku nájdete na http://www.walkers.sk/srbsko.php.