Sevilla je unikátna aj tým, že ako známy prístav pohltila pred stáročiami iný známy prístav – Trianu. Tá sa rozkladá na pravej strane rieky Guadalaquivir dnes už len ako jedna zo štvrtí slávnejšieho súpera. Na rozdiel od Bratislavy sa tu miestnym radným podarilo postaviť rozsiahle moderné sídliská, ktorým nechýba ani pozoruhodne pestrá sieť obchodíkov a parkov, čo dokopy vytvára príťažlivé mestské štvrte. Oprávnene je teda Sevilla ospevovaná od prapôvodných piesní flamenka až po súčasný pop. Čo spája obe mestá je opera. U nás jej famózna súčasnosť v špičkových protagonistoch, tu tradícia takmer dvadsiatich klasických opier, ktorých miestom deja je Sevilla (spomeňme len slávneho „Barbiera zo Sevilly“).

Muzikálne sú aj miestne sviatky, z ktorých najvýznamnejším a pre cudzinca aj najpríťažlivejším je tzv. Semana santa, alebo tiež „Svätý týždeň“. Svätia ho naozaj celý týždeň a hovoria o ňom po celý rok. Koná sa v prvý aprílový týždeň, na ktorý sa sústreďujú a pripravujú všetci, veľkí i malí, celé dni a týždne dopredu. Už od polovice februára nacvičujú kapely pod mostmi a v parkoch do noci pochodové skladby. Svätý týždeň je totiž týždňom veľkých procesií, kedy sa zo všetkých kostolov mesta vynášajú sochy jednotlivých patrónov a svätých na veľkých zdobených nosidlách a zvlášť vybraní muži ich nesú celým mestom do katedrály, kam vstupujú len na túto príležitosť otvorenou hlavnou bránou. Všetko je to silne poznamenané náboženským symbolizmom, až mysticizmom. Muži kráčajú v mníšskych bielych rúchach s vysokými špicatými čiapkami s otvormi pre oči, aké poznáme len z fotografií Ku-Klux-Klanu. Niektorí sa bičujú a do toho monotónne, zato vytrvalo udáva rytmus kapela skladbami, ktoré svojím pomalým, ponurým tempom pripomínajú skôr naše pohrebné sprievody. Takýto sprievod má obvykle 500 až 2000 účastníkov, nerátajúc tisíce prizerajúcich sa v uliciach mesta.

Všedné dni mesta

Hlavné mesto provincie Andalúzia a štvrté najväčšie mesto Španielska s takmer 720 tisícmi obyvateľmi má aj svoje všedné dni a všedné starosti. Unikátnym spôsobom tu riešia nedostatok parkovacích miest. Parkuje sa nielen na regulárnych parkoviskách a pri obrubníkoch, ale aj na chodníkoch a každej dostupnej ploche. Cez týždeň je situácia tak zlá, že autá stoja v dvojradoch. Ten prvý je zaparkovaný podľa našich zvyklostí kolmo na chodník. Druhý rad áut je súbežný s chodníkom a vlastne blokuje autá stojace pri chodníku. Aby tie prvé vôbec mohli vyjsť, sú autá v druhom rade vždy bez zaradenej rýchlosti a zatiahnutej brzdy, takže tu ľahko môžete zbadať decentnú dámu ako odtláča jedno auto za druhým, aby sa vôbec dostala k tomu svojmu. Chronický problém s parkovaním poskytol šancu miestnym nezamestnaným, či tulákom. Takýto „zaparkovávač“ sa prejde po niektorej z najrušnejších aveníd a doslova vyčíha, kedy sa niektoré z miest pri chodníku uvoľní. Potom sa tam postaví a signalizuje prúdu prichádzajúcich áut, že práve tu je šanca zaparkovať. Vždy po kratšom, či dlhšom čase sa objaví vozidlo, ktoré túto príležitosť využije a „zaparkovávač“ ho okázalými gestami naviguje, aby bolo jasné, že si zaslúži malú odmenu. V horúcej Seville podobne ako v chladnom Leningrade zdvíhajú v noci mosty, keďže je vďaka splavnej rieke prakticky atlantickým prístavom. Veď odtiaľto vyplával Krištof Kolumbus. Kópie jeho lodí kotvia neďaleko areálu bývalého Expa.

Expo po…

Expo´92 bolo príležitosťou na nemalé architektonické zázraky, ktoré mesto zdobia dodnes. Expo je stále obľúbeným cieľom víkendových výletov Sevillčanov. Nedeľné poobedie je možné spestriť hodinovou prehliadkou z kabínkovej lanovky areálu, ktorý sa po skončení svetovej výstavy premenil na vedecko-technický park. Veda a technika nasadená počas Expo získala vo svetovej tlači prívlastok najväčšieho klimatického experimentu na svete. Všetko bolo podriadené faktu, že za letných mesiacov by prechádzka medzi pavilónmi bola bez ochrany pred slnkom utrpením. Preto už pri vchode vítala návštevníkov takmer tridsaťmetrová guľová konštrukcia, ktorej stovkami trysiek prúdiaca voda vytvárala pozoruhodný efekt vodného glóbu ako predzvesť toho, čo čaká návštevníkov ďalej. Osvieženie chodcom poskytovali kvetinové arkády, z ktorých neustále padal jemný vodný poprašok. V pálivom letnom slnku tu voda vytvárala zázračný svet vzdorujúci miestnemu podnebiu. Na každom kroku návštevníci nachádzali osviežujúce fontány, jazierka, dokonca stromy, z ktorých pulzovali vodné spŕšky. Niektoré pavilóny boli postavené práve na vodných efektoch ako takmer dvadsaťmetrová sklenená stena anglického pavilónu s vodnými kaskádami. Vrcholom bol umelý vodný kanál privádzajúci vody rieky Guadalaquivir do obrovskej vodnej nádrže, kde sa každý večer desaťtisíce návštevníkov prizeralo atraktívnej vodnej show s vodotryskami a pôsobivo nasvietenými vodnými obrazcami. Po skončení Expa, však voda zmizla nielen z výstavného areálu, ale nedostávalo sa jej ani samotnému mestu. Obzvlášť kritická situácia nastala v januári 1993, kedy televízne spravodajstvo denne informovalo o mimoriadne nízkej hladine rieky i vodných zdrojov. Podľa informácií dennej tlače, spotreba vody bola dramaticky znížená zo 450 tisíc m3 na 350 tisíc m3. K úsporným opatreniam patrilo napríklad vypínanie vody medzi 1900 a 700 hodinou, ale aj zákaz podávania nápojov v reštauráciách v sklenených pohároch, pretože ich umývanie by viedlo k veľkej spotrebe. Denne sa k problému vyjadrovali ministri, vodohospodári, ale najmä majitelia rozsiahlych polí, veď bola ohrozená aj úroda. Volanie po daždi, po životodarnej vlahe došlo tak ďaleko, že do centra Sevilly vyšla mohutná procesia na čele s významnými cirkevnými hodnostármi. Ulicami bola za účasti desaťtisícov obyvateľov nesená socha patrónky mesta „La Virgen de los Reyes“. Celá táto procesia, pozorne sledovaná všetkými významnými španielskymi televíznymi spoločnosťami, bola zasvätená jedinému – prosbe o vodu. Prosba bola o to naliehavejšia, že obvyklé obdobie dažďov má v Seville krátke trvanie a sústreďuje sa na zimné mesiace. Z tejto vlahy potom mesto i kraj prežíva povestne sparné letá. Ak sa taký civilizovaný a kultúrny národ (ktorý má každý večer k dispozícii najnovšie správy z meteorologických družíc) vracia k modlitbám za „zoslanie dažďa“, je to hodné zamyslenia. Sevilla bola v roku 1992 po šesť mesiacov výstavnou skriňou modernej civilizácie, exhibíciou zdôrazňujúcou objavy a výboje nášho storočia. O pár mesiacov sa tá istá Sevilla obracala k nebesám v prosbe o vodu. Zdá sa, že aj moderná civilizácia má svoje zjavné limity. Jedným z nich je voda. Nemali by sme na to zabúdať ani u nás…

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Španielsku nájdete na http://www.walkers.sk/spanielsko.php.