Sevilla je predovšetkým mestom na rozhraní dvoch svetov – západoeurópskeho a afro-arabského. Sevilla je typická alejami tropických paliem (najkrajšiu tvorí Avenida de las Palmeras), kaktusov ale aj pomarančovníkov doslova obsypaných plodmi. Žiaľ sú tak trpké, že slúžia len na okrasu. Typické sú tiež biele holuby, ktoré v takomto množstve nikde inde nevídať. Kým Bratislava je titulovaná Mestom mieru so zjavne záhadných dôvodov, tu aspoň investovali do chovu stoviek bielych holubíc mieru. Najviac ich je na Plaza de America pred krásnym parkom Márie Lujzy, kde sa vždy zastavujú fiakre s turistami. Je to najrozľahlejšia a botanicky najvzácnejšia plocha mestskej zelene. Vojvodkyňa z Montpensier venovala už roku 1893 rozľahlé pozemky na brehu rieky Guadalaquivir, pretekajúcej mestom, do verejnej správy. V rokoch 1912-1922 bol park pri príležitosti veľkej Hispano-Americkej výstavy prebudovaný a dnes tu nájdeme exotické dreviny z Austrálie, Blízkeho Východu, Číny, Japonska, Jávy, Kréty, Malajzie, Nového Zélandu, Tasmánie, ale aj severnej Afriky a oboch amerických subkontinentov. V tomto má Bratislava predsa len čosi spoločné, keďže náš Sad Janka Kráľa bol založený ako prvý botanický park v strednej Európe. Pestrosťou drevín a kveteny však asi ťažko môže konkurovať. Sevillčania majú aj stovky vlastných domácich mikro-parkov. Andalúzia je známa svojimi „patiami“, čiže vnútornými dvormi domov, ktoré sú plné zelene, bazénikov a fontán. Ďalšie z dedičstiev po arabskej kolonizácii polostrova, ktoré len dokazuje, že miešanie kultúr môže byť veľmi plodné.

Zeleňou žiari aj výstavná Plaza de Espaňa so sústavou vodotryskov a monumentálnou hlavnou budovou v tvare podkovy s emblémami všetkých španielskych provincií. Pravý opak môžete čakať, keď vstúpite do úzkych uličiek starého mesta. Tým prakticky nemôžete prejsť bez toho, aby ste nemali nos súčasne zapichnutý v mape. Rovné ulice takmer neexistujú a niektoré uličky sú doslova na rozpaženie. Je to ochrana pred mimoriadne horúcim letom, kedy dokonca nad ulicami naťahujú biele plachty kryjúce chodcov pred páliacim slnkom. Z toho istého dôvodu tu sebeväčšia pamätihodnosť, či historická budova nemá obvyklý odstup a perspektívu, na aké sme zvyknutí u nás.

Tykanie s históriou

Sevilla má pozoruhodné historické pamiatky a zároveň výhodu, že po väčšinu roka nie je zavalená turistami. Tu sa môžete prechádzať históriou v naozaj intímnom prostredí a zamyslení. Neprehliadnuteľnou dominantou historického stredu mesta je La Giralda, pôvodne minaret z 12. storočia premenený na zvonicu gotickej katedrály. Z tejto veže máte celé mesto, ktoré je na rovine, ako na dlani. Katedrála je najväčšou chrámovou stavbou Španielska a treťou najväčšou na svete (116×76 metrov, väčší je len Chrám sv. Petra v Ríme a Chrám sv. Pavla v Londýne). Okrem nádherných obrazov a klenotnice je tu aj hrob svetoznámeho moreplavca Krištofa Kolumba. Málokto však vie, že nespočíva v zemi, ale kovovú rakvu s jeho ostatkami nesú na svojich pleciach symbolicky štyri sochy kráľov. Pár krokov od katedrály je mestský hrad Alcázar ako ukážka pôsobivej kombinácie gotiky a maurského štýlu zo 14. storočia. Pred jeho bránami čakajú Cigánky s ružou v ruke, aby vám vyveštili budúcnosť. Hneď potom vkročíte do minulosti, ktorá vás očarí. Kráčať sám nádvoriami a rozsiahlou záhradou, je ako vstúpiť do rozprávky nášho detstva. Toto je zážitok, ktorý si zapamätáte do konca života. Takýto návrat do detstva majú študenti zadarmo. Stred mesta je plný nádherných historických pamiatok, ktoré nájdete či už v židovskej štvrti Susona, na miestach ako Al Agua, Torre del Oro, Cruz de Cerrajería alebo Archivos de Indias. Príjemné je aj posedieť si v záhrade Casa des Pilatos, domu postaveného podľa Pilátovho paláca v Jeruzaleme.

Temperament ovládaný pravidlami

Históriu a súčasnosť mesta spája mohutná býčia aréna La Maestranza spojená s múzeom. Každý kto, čo aspoň počul o koride, alebo si prečítal slávnu Hemingwayovu knihu o býčích zápasoch „Smrť popoludní“ tuší, že ide okrem smrteľného zápasu medzi býkom a matadorom aj o veľkolepé divadlo. To platí pre takzvané férie, ktorých šnúra začína v apríli a na ich počesť sa konajú aj veľké býčie zápasy. Sú najnavštevovanejšie, najuznávanejšie, uvidíte tu najlepších matadorov a najväčších býkov. Samozrejme to všetko za najdrahšie lístky aké si viete predstaviť – od päťsto korún až po tisíce. Konajú sa v honosných stálych arénach veľkých miest, s kapacitou od 10 do 20 tisíc divákov. Ale aby Španieli neprišli o svoj obľúbený šport v čase, keď sa žiadna féria nekoná, usporadúvajú aj malé, tzv. benefičné býčie zápasy a to už od začiatku februára. Býci sú tu menší, matadori menej uznávaní a ceny za lístky aj tak poriadne mastné. Konajú sa v malých mestečkách a na dedinách, kde nemajú stále býčie arény. Tie nahrádzajú špeciálne zmontovateľné železné konštrukcie pre 1000-2000 divákov. Zato aj tu sa je na čo dívať, dokonca je tu všetko akosi viac na dosah a bezprostrednejšie. A keďže sa väčšinou na takýchto býčích zápasoch zaúčajú novillerovia, snažiaci sa za každú cenu predviesť svoju odvahu, o vzruch a dramatické scény tu nie je núdza. Že to nemusí vždy dobre dopadnúť dosvedčuje aj socha slávneho toreadora Belmonteho oproti sevillskej aréne pri trianskom moste. Toho ale paradoxne po stovkách víťazstiev nad mohutnými býkmi, zabila na farme krava.

Ochutnajte toto mesto

V Seville nie je rozumné držať diétu. Tu sa dá hodovať aj z mála a povestná andalúzska kuchyňa, ktorá má blízko moru, sa vám určite za malú investíciou niekoľkonásobne odmení. Navštívte preto napríklad Casa Antonio „Caracoles“, kde vám ponúknu Calamares del campo (kraby), Gambas fritas (grilované krevety) , či Gambas al ajillo (krevety na cesnaku) alebo vstúpte do Ciosco de las Flores a dajte si Pescarito frito (grilované ryby), či Mariscos (malé ružové morské ráčiky na studeno). Dokonca aj v samoobslužnej reštaurácii Restaurante Pez Espada si môžete dať „mečúňa“ za prijateľnú cenu. Z „ovocia mora“ (Frutas de la mare) vyskúšajte špeciality ako Pescada, Acedias, Cazon an adobo, Puntillitas, Croquetas de merlaza, či Pijotas. Základným španielskym jedlom sú ale paella (ako vegetariánske rizoto), tortilla (ako omeleta), Jamon ó quesso (špeciálne pripravovaná a sušená šunka z obrovských stehien vystavených vo zvláštnych stojanoch), terneva (teľacie) ale aj Chorizo saichichon (pikantný párok). To všetko môžete zapíjať výbornými druhmi červeného vína („tinto“) značiek Rioja del Tiempo, Fino (suché) a Pedro Ximénez (sladké) alebo si objednať bielu Manzanillu najmä k rybím špecialitám. Z miestnych pív je najlepším a najčastejšie čapovaným Cruzcampo, ale znesú sa tu za jedným pultom dokonca aj americký Bud a český Budweiser. Našinca však najviac zaskočí, že ku každému alkoholickému nápoju tu automaticky vyfasujete aj „tapas“. Tento malý zázrak miestnej kuchyne (čarovné kúsky servírujú v bare „La Giraldina“ hneď vedľa veže katedrály) má úlohu „zájedky“ a v podobe mikro-chlebíčka na ňom nájdete kúsok šunky, ryby alebo syra. Veď aj vďaka tomu sa po meste nemotajú opilci ako u nás. Kávičku si môžete dať v záhradnej reštaurácii v Jardines de Murillo alebo v El Horno de San Bonaventura. Neobíďte ani bar Cruz de Cerrajería, kde hrajú, spievajú a tancujú španielski Cigáni. K flamenku patrí strhujúci rytmus a temperamentný prejav, ktorý sa veľmi líši od iných španielskych hudobných žánrov akými sú napríklad melodické piesne ospevujúce krásy Sevilly a podľa toho nazývané sevillanas. Flamenko má v sebe vášeň i smútok, čím sa čiastočne blíži slovenským piesňam a to i hrdelným prednesom. V tanci zasa nájdeme niektoré prvky, ktoré poznáme aj z nášho folklóru (viď. farruca a odzemok). Ako celok je však flamenko nezameniteľné s ničím a preto priťahuje záujemcov z celého sveta.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Španielsku nájdete na http://www.walkers.sk/spanielsko.php.