Ak sa sťažujeme aké je ťažké spravovať naše mestá a udržiavať v nich pohodu, poriadok a perspektívu – mali by sme si vypočuť príbeh mesta Sarajeva. Alebo rovno navštíviť toto najväčšie súčasné živé múzeum vojnových hrôz. Stopy vojny aj takmer po desiatich rokoch nájdete v Sarajeve všade – na fasádach, na chodníkoch a samozrejme na preplnených cintorínoch. O tomto meste sa nedá rozprávať bez toho, aby sme nespomenuli jeho najnovšie smutné dejiny. Sarajevo je najdlhšie obliehané mesto v moderných ľudských dejinách. Srbská vojenská blokáda trvala takmer štyri roky (1992 – 1995), presne 1395 dní. Pred obliehaním tu v roku 1991 žilo 525 980 obyvateľov. Po obliehaní ich v roku 1998 narátali 415 631, o dva roky neskôr oficiálne už len niečo nad 380 000. Priamych obetí bolo viac ako desať tisíc, z toho 1601 detí. Srbi mesto obkľúčili nie preto, aby ho dobyli, ale aby ho vyhladovali a fakticky vyhladili z povrchu zeme. Smrť v mene etnickej čistoty paradoxne zjednotila všetky národy a národnosti, ktoré tu žili a aj napriek obliehaniu prežili. Pôvodne moslimský cintorín Gradansko groble Bare má dnes symbolicky päť spojených kaplniek – moslimskú, pravoslávnu, katolícku, židovskú a ateistickú.

Šofér Chalil, ktorý nás na tento cintorín viezol, si výklad oficiálneho sprievodcu veľmi nevšímal. Pomalým krokom prekráčal dlhými radmi hrobov, aby pred jedným z nich v tichom zamyslení postál. Je to hrob jeho veliteľa, ktorý padol hneď v prvom roku obliehania. Našiel som si chvíľu a šiel som sa na ten hrob tiež pozrieť. Svieti na ňom meno Šikalo Smail a pochovali ho, keď mal len dvadsaťpäť rokov.

Vojna v meste

Boj o mesto býva zvlášť krvavý. O tom sa poučili už Napoleonove vojská v španielskej Zaragoze, hitlerovské vo Varšave a červenoarmejci v Berlíne. V Sarajeve sa prví chopili zbraní tí, čo ich mali hneď po ruke – kriminálnici a miestna mafia. Napriek svojej negatívnej úlohe v spoločnosti sa tentoraz bili za dobrú vec a statočne. Do vytvorenia regulárnych jednotiek nakoniec mesto bránilo až dvadsať rôznych ozbrojených skupín. Keď sa front ustálil, najhorším problémom zostali takzvané „snajperské zóny“. Tie boli blízko mostov cez rieku Miljacka. Prechod „alejou ostreľovačov“ stál životy stovky civilistov a viac ako tisíc ranených. K tým tragickým obetiam patrí aj príbeh sarajevského Rómea, srbského chlapca, a sarajevskej Júlie, moslimského dievčaťa, ktorí boli pri pokuse o útek z mesta zastrelení v území nikoho medzi bojovými líniami… Okrem bojov bolo ťažké už len samo prežitie v meste odrezanom od okolitého sveta. Prestala fungovať verejná doprava, centrálne kúrenie a dodávky vody. Obchody boli zväčša zatvorené. Takmer nebolo budovy, ktorá by nebola poškodená, alebo aspoň zasiahnutá. To bol koniec aj vo svete najznámejšej historickej pamiatky mesta – múzea Gavrila Principa. Ten 28. júna 1914 spáchal atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku, ktorý sa stal zámienkou k vyhláseniu konfliktu, ktorý prerástol do prvej svetovej vojny. Múzeum zničili sami obliehaní, Gavrilo Princip bol totiž Srb. Počas celých štyroch rokov v obkľúčení však boli v meste aj nevinní Srbi, tí prežili bez ujmy od svojich spoluobčanov. Obliehaných akoby skúšala aj sama Príroda. Druhý rok srbskej blokády mesta klesla v zime teplota na 24° C pod nulou. Na kúrenie padli všetky stromy v parkoch a blízkych lesíkoch a aj tak desiatky nešťastných Sarajevčanov zamrzlo. V lete toho istého roku zasa prišla rekordná horúčava až po 35° C, ktorá urýchlila smrť ďalších. Problémom bolo aj dôstojné uloženie mŕtvych tiel. Pochovávalo sa na každom voľnom mieste. Po preplnených cintorínoch, to boli najrozličnejšie verejné priestranstvá. Ako pohrebisko poslúžili aj plochy patriace k hlavnému štadiónu XIV. zimných Olympijských hier v roku 1984. O desať rokov neskôr na tomto štadióne usporiadali na počesť príchodu medzinárodných síl priateľský futbalový zápas medzi mužstvom FK Sarajevo a vybranými vojakmi UNPROFOR. Modré prilby zvíťazili. Najskôr takto symbolicky, o rok aj fakticky. Život v meste sa neobmedzil len na trpné prežívanie. Po celý čas fungoval hotel Holiday Inn, ktorý obsadzovali hlavne zahraniční novinári. Tí prenikali do mesta, aby o ňom podali správu. Izby však mohli používať len z jednej, nerozstrieľanej strany. Hoci v meste nebola elektrina, na kultúru nezabudli. Hralo divadlo, dokonca uviedli premiéru muzikálu „Vlasy“. V „najväčšom koncentračnom tábore sveta“ zorganizovali sto koncertov klasickej hudby a založili aj národnú pobočku celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN International. Aj keď nepriateľská delostreľba už v auguste 1992 zapálila spoločnú budovu národnej a univerzitnej knižnice, kde bolo sústredených milión výtlačkov kníh, polovicu z nich sa podarilo zachrániť. Akademici nemohli počas obliehania zmysluplne bádať a tak sa rozhodli skúmať – nezmysel. Ktosi z nich postrehol, že absurdná situácia obliehania vyvoláva pozoruhodnú tvorbu absurdných porekadiel. Za celé štyri roky ich zozbierali sto tisíc… Zo 105 000 áut v meste ostalo 5 000, zo 6 000 autobusov miestnej dopravy bolo ku koncu pojazdných len 60. Najväčším problémom mestskej správy ale aj tak ostali po celý čas – odpadky. Komunálny odpad nebolo kam vyvážať, ale hygienu bolo nutné dodržiavať. Vskutku šalamúnska úloha.

Záchrana a vyslobodenie

Keď je veľká núdza, každý nápad je dobrý. A Sarajevčania prišli na geniálne riešenie záchrany mesta. Od domu rodiny Kolarových podkopali 800 metrov dlhý tunel popod medzinárodné letisko za srbské línie. To bola pupočná šnúra mesta so svetom a vonkajšou pomocou. Tadiaľto bolo možné odvážať ťažko ranených a namiesto nich nastupovali vojenské posily. Týmto tunelom odchádzali niektorí obyvatelia a namiesto nich prichádzali zahraniční pozorovatelia a medzinárodná pomoc. Tunelom viedli aj koľajnice na ľahší presun ťažších nákladov. Neskôr natiahli elektrický kábel napájajúci aspoň časť mesta a dokonca potrubie privádzajúce tak potrebnú naftu. Bol to malý zázrak inžinierstva a vytrvalej húževnatosti, veď túto spojnicu so svetom museli vykopať a zariadiť ručne. Jeho prevádzka sa stala tak spoľahlivou, že si ho na určité dni a hodiny prenajímali obchodníci, aby doviezli tovar do mesta. Podzemné dielo bolo pri všetkej námahe skromné a hlavne nízke. Preto sa traduje že bolo ľahké poznať toho, kto ním kráčal a nedával si pozor na nízko položené výstuže. Prechod tunela poznačil viacerých na čele, ale boli na to hrdí. Veď napriek všetkým ťažkostiam práve tento tunel a medzinárodné rokovania, vďaka ktorými prišli mierové jednotky, zachránili mesto. Zvyšky tunela sú premenené na improvizované múzeum. Týmto unikátom odporu a životaschopnosti nás prevádza sám generál bývalej domobrany Bajro Kolar. Všetko dôkladne vysvetlí a potom si stane bokom, aby si prečítal dnešné noviny, kým sa mi nabažíme fotografovania. Keď našu spisovateľskú delegáciu odváža autobus, zo susedného dvora nám máva malý chlapec, tak ako to robia všetky deti na svete. V meste samotnom, okrem prestrieľaných fasád a hliadok pestro uniformovaných Talianov z mierových síl, sa všetko zdá v pohode. Mesto žije primerane týmto končinám a zvykom. Až na jednu maličkosť. V bare si nesmiete objednávať tri pivá tromi vztýčenými prstami – to je srbský znak vzdoru.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Bosne a Hercegovine nájdete na http://www.walkers.sk/bosna.php.