To najlepšie, čo sa človeku môže stať je, že nájde svoje poslanie. Tým pádom aj zmysel života, od ktorého sa tak automaticky odvíja naše konanie. Chybička je len v tom, že nie každé poslanie nadchýna okolie, nie to ešte, že by ohromilo celý svet.

   Jeden spisovateľský pobyt som absolvoval v „umeleckej kolónii“ pri mestečku Mojácar v Španielsku. Zvláštne bolo, že sme tam boli z rôznych umeleckých smerov. Jeden spisovateľ, jeden hudobník a piati výtvarníci. Taký výber bláznov, ako boli tí piati, som už dávno nevidel. Jeden trávil celé dni tým, že na priľahlom pozemku zbieral všemožné vetvy a vetvičky a tie potom nahádzal na betónovej ploche na hromadu a odfotil – dielo?! To ale nebolo nič proti staršej Američanke, ktorá poňala úplne bizarný nápad zháňať najstaršie dochované porno-filmy. Tieto unikátne čierno-biele dokumenty dávnej doby skupovala a potom ich políčka doškriabala bez ladu a skladu. Výsledok som nepochopil. Ale našiel sa fond, čo jej túto „tvorbu“ v Mojácare zaplatil. Pripomenulo mi to Francúza v autorskom turnuse, ktorý som absolvoval pre zmenu v kúzelnom zámočku Chateau de Lavigny. My ostatní sme boli oproti nemu nudní spisovatelia, či básnici. On totiž skladal libretá na modernú hudbu, ktorá nemala noty! Bola to zmes zvukov bez harmónie, logiky, či elementárnej počúvateľnosti. A túto drť zvukov on s očarujúcim sebavedomím otextovával. Pokúšal sa dať tomu nezmyslu zmysel. Nijako ho pritom neodrádzalo, že to naozaj málokto dokázal oceniť. Nemuselo ho to trápiť, kým sa vždy našla nejaká nadácia, čo mu to márne snaženie platila.

   Stále to ale ešte boli relatívne tichí blázni, verejnosťou v podstate nepoznaní a teda neškodní. Ichiro bol dobrovoľne verejný šialenec.

   Už ani neviem, ako som ho v umeleckých kruhoch New Yorku stretol. Bol to milý, tichý, skromný a pozoruhodne vzdelaný muž okolo tridsiatky. Výborný spoločník na dlhé intelektuálne debaty, spoľahlivý kamoš na cesty. Nič nenasvedčovalo tomu, že jeho „poslanie“ bolo naozaj, ako sa vraví, „o hubu“.

   Ichiro je Japonec žijúci v New Yorku, ktorého poslaním bolo zachrániť mier na Zemi. A vybral si na to naozaj náročný spôsob – kdekoľvek na svete sa vybral, našiel si frekventovanú ulicu daného cudzieho mesta a tam začal bez ohlásenia a bez prípravy svoju „one man show“. Videl som to na videu a bol to zúfalý guláš výkrikov a gest, ktorému málokto porozumel. Ku koncu na sebe Ichiro trhal odev a polieval sa niečím pripomínajúcim krv. Keď končil, vyzeral naozaj zúbožene. Ibaže, a to bol jeho základný a takmer neriešiteľný problém –  málokedy svoje vystúpenie stihol dokončiť. Vždy niekto okoloidúci v obave o jeho zdravie zavolal policajtov a tí pre neohlásené pouličné exhibície pochopenie naozaj nemajú. A keďže si vďaka tomu Ichiro posedel v rôznych mestách sveta na rôznych policajných staniciach neprehliadnuteľnú časť svojho života – bola to šanca, aby sa zamyslel, či sa týmto „poslaním“ neminul cieľa a či by nebolo lepšie s týmto skončiť a skúsiť to znovu, ale celkom inak. Ichiro sa síce zamyslel, ale výsledkom bol priam opak. Keďže má (naozaj neviem odkiaľ) dosť peňazí, poučil sa len v tom, že si pred každou takouto „performance“ najal lokálneho právnika. Tento dôstojný predstaviteľ práva v obleku tak číha na rohu ulice, kde Ichiro predvádza priam psie kusy v mene mieru. Advokát potom zasahuje pri príchode policajtov. Napriek tomu býva Ichiro aj tak pravidelne odvádzaný na najbližšiu policajnú stanicu a zásah advokáta len skracuje dobu, kým sami policajti pochopia, že tento blázon je naozaj neškodný.

   No, neviem, či Ichiro vytrval v tomto svojom poslaní, ktoré zjavne nepohlo s mierom na celom svete. Ale možno sa raz dočkáme bestsellerovej knihy opisujúcej vybavenie policajných ciel naozaj na celom svete…

Gustáv Murín