Po prvý krát som prišiel do Spojených štátov na trojmesačný spisovateľský pobyt na slávnej University of Iowa. V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe sa celkom prirodzene, sami od seba zjavili miestni ľudia, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Organizátori nás vybavili veľkoryso, ale keďže Iowa je rovina s kukuričnými poliami, aj bicykle by nám veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode:

   „Škoda, že odchádzate.“

   „A čo bicykel?“

   „No tak mi ho privez.“

   Nadiktovala mi adresu a o pár dni som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla. Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte tak, aby sa niečo stalo, a bolo by to na mňa! V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne – vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem môcť doma použiť…