Severomaďarské mestečko Györ je pre našinca známe najmä svojimi butikmi a trhom. Pred osemdesiatym deviatym sem prúdili plné autobusy obyvateľov z okolia Komárna, Dunajskej Stredy, Senca, Nových Zámkov, Levíc, no nebola núdza ani o vozidlá z bratislavskou ŠPZ-kou. Časy sa zmenili, no kolóny áut mieria na juh stále.
Slovákov stále lákajú nákupy u našich južných susedov
Na tunajšie trhy si spomínam ešte ako malý chlapec. Chodievali sme sem celá rodina tak tri – štyri razy za rok. Kúpiť si za komunizmu rifle, alebo aspoň niečo na seba, čo sa podobalo na modely zo západonemeckých katalógov, veru nebolo vtedy ľahké – v Československu prakticky nemožné. Pravdepodobne to bol impulz k „výletom za tovarom“ do Maďarska. Tu totiž o najnovšiu módu nebola nikdy núdza.
S tovarom na ulicu
Györ, podobne ako mnohé iné mestá, mal na jednom zo svojich námestí každú stredu a sobotu zeleninový trh. Babičky v naberaných sukniach predávali, čo sa im doma urodilo. Podnikaví majitelia malých butikov však veľmi rýchlo zistili, že prepravky s paradajkami, paprikou, marhuľami a hroznom im zakrývajú výklady a tak sa rozhodli svoj tovar vyniesť na ulicu. Zeleninový trh sa zmenil na „trh so zmiešaným tovarom.“ Ovocie a zelenina dnes tvorí už len asi tretinu stánkov. K oblečeniu sa totiž postupne pridali hračky, domáce potreby, knihy, bižutéria. Dopyt zákazníkov zo Slovenska neustále rástol. Rozmohli sa teda stánky s občerstvením a vznikli nové parkoviská. Do mestskej pokladnice pribúdali peniaze a Györ začal rásť do krásy. Mnoho starých domov v historickom centre dostalo novú farbu, cesty nové dlažby. Kompetentní mysleli aj na zeleň na peších zónach. Človek mal rázom pocit, akoby bol niekde v Rakúsku – aspoň začiatkom deväťdesiatych rokov to tak bolo.
Treba povedať, že Györ má svoju históriu a návštevníkovi, ktorý túži okrem nakupovania aj po niečom inom, má čo ponúknuť. Čarovné zákutia malých uličiek, meštianske domy, ale aj honosné chrámy, či odpočinok pri rieke Rába.
Napriek tomu ostáva najväčším lákadlom mesta práve trh. Po revolúcii a následnom otvorení hraníc sa aj na Slovensko konečne dostal „západniarsky“ tovar. Nákupy u Maďarov sa však pre mnohých stali akousi tradíciou. Priznám sa, že tak je to aj v mojom prípade. Navyše paprika, paradajky, či marhule vypestované u našich južných susedov majú pre našinca – priznajme si – akúsi pečať zaručenej kvality a keď sa k tomu ešte pridá praskanie oleja na rozhorúčenej panvici s pravou maďarskou klobásou, myslím že nie je ťažké pochopiť sobotňajšie zápchy na príjazdových cestách do Györu.
Laci a Pišta báči
Atmosféra je na trhu naozaj jedinečná a lákavé sú ešte stále aj ceny. Je jedno, kedy sem človek zavíta – vždy odíde spokojný. Presvedčil som sa o tom uplynulú sobotu azda po stodevätnásty raz. Napriek tomu, že vo vzduchu visel dážď, ulice už zďaleka hýrili farbami stánkov a tovaru.
Prvou zastávkou je pre mnohých „sekcia jedla“ – rada prívesov s občerstvením hneď pri ceste. Zrejme najznámejším predavačom pečených klobás je tu Laci, ktorého domáci poznajú aj ako „romantického princa z Györu.“ Okrem predavača je totiž aj básnikom. Len pred nedávnom mu vyšla druhá zbierka o láske. Z toho sa však podľa neho dá len veľmi ťažko vyžiť a tak sa dal na pečenie klobás – čo mu mimochodom ide veľmi dobre. Svedčí o tom aj zástup ľudí, ktorí medzičasom obkolesil jeho maringotku. Je tu počuť maďarčinu, nemčinu, slovenčinu, i češtinu. Základom dobrého obchodu je podľa Laciho prístup k zákazníkovi. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že miestni sa tým riadia. Všade vidno vľúdny úsmev a ochotu poradiť, nasmerovať. O vnucovaní tovaru nemôže byť ani reč. Môj priateľ zo „sekcie jedál“ k tomu ešte pridáva trochu štipľavých dvojzmyselných vtipov. Tvrdí, že to nikdy nerobí nasilu a údajne sa to jeho zákazníkom náramne páči. „Na moju klobásu sem chodia slečny až z Bratislavy,“ pýši sa.
Samozrejme, pri bufetovom stolíku sa hovorí aj o vážnych veciach. S Lacim neobídeme ani najnovšie turbulencie v slovensko-maďarských vzťahoch, slovenské euro, nový maďarský cestný zákon, či budúcnosť stagnujúceho blízkovýchodného mierového procesu. Nad papierovou táckou je totiž každý filozof…
Dojedám posledný kúsok a presúvam sa do pôvodnej – zeleninovej časti trhu. Už zďaleka mi máva Pišta báči, ktorý má v prepravkách vždy to najlepšie a najšťavnatejšie ovocie. Neviem prečo, ale pri každej príležitosti mi rozpráva, kto kedy v jeho okolí zomrel a aký mal pohreb. I keď sa na prvý pohľad nezdá, je poriadne klebetný. K trhom to však napokon patrí. Vždy s ním chvíľu predávam. Má to rád, keďže neovláda žiadny cudzí jazyk a tak mu zahraničných zákazníkov kradnú susedia. On sa však nesťažuje – podľa neho je to zdravá trhová ekonomika…
Text a foto Viliam Hauzer
Viac informácií o Maďarsku nájdete na http://www.walkers.sk/madarsko.php.
