Podobných inštitúcií, ako bol Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach sú po svete desiatky. Len mne sa podarilo absolvovať tvorivé pobyty v dvoch amerických (Iowa City a Ledig House), švajčiarskom (zámoček Chateau de Lavigny), srbskom (Sičevo), gréckom (Lefkes na ostrove Paros) a španielskom (Mojácar). Len raz, v Ledig House, som zažil mysterióznu príhodu, ale treba priznať, že sme ju v hrozivej búrke spolu s nemeckými kolegami a kolegyňami zo špásu privolali. Ale kto sa len trochu viac zaujímal o budmerický kaštieľ, čoskoro rozpoznal, že termín „genius loci“ tu naozaj fungoval.

Keď som bol po prvý krát na tvorivom pobyte v kaštieli,  ubytovali ma v rožnej izbe na poschodí a dodnes si pamätám nepríjemný pocit z tej miestnosti a vlastné predsavzatie, že sa do Budmeríc už nikdy nevrátim. Až neskôr som sa dozvedel, že to bola izba, z ktorej vyskočil nešťastný milenec slávnej spisovateľky. A ešte som dobre obišiel, lebo istá pani prekladateľka odtiaľ ušla, keď sa jej v noci zdalo, že ju navštevujú duchovia tak, že jej jeden sedel na hrudi a keď otvorila oči, iná postava trčala napoly z podlahy. Nebol by som sa to dozvedel, keby som sa predsa len neodhodlal prísť znovu, aby som aj ja zažil čosi tajomné a až hrozivo neodvratné.

To som sa práve trápil so svojím veľkým románom, ku ktorému som si zbieral podklady až dvadsať rokov. Nečudo, veď to bolo na tému pre mužského autora naozaj neľahkú – láska. Verím, že ženské autorky vedia o láske písať aj zo sna, ale našinec by rád túto tému pojal inak, netradične, takpovediac gruntovne a bez obvyklých fráz. A po dvadsiatich rokoch sa mi zdalo, že je načase s tým aj niečo urobiť. Už rok pred tým som mal naliehavé nutkanie odložiť na čas vedu, aj iné literárne aktivity, bokom a pustiť sa výhradne do toho veľdiela. Rok mi trvalo, kým som si však všetko usporiadal tak, že som ďalší január mohol myslieť len na román. Získal som štipendium, čo síce bolo len tretinou môjho platu, ale mohol som sa plne venovať písaniu. Začal som, pochopiteľne, triedením poznámok, ktoré boli väčšinou na ústrižkoch filtračného papiera, aké používame v laboratóriu pri mikroskopovaní. Je to mechanická, hoci sofistikovaná, práca a pri nej je čas na nečakané nápady a úvahy. No a tie ústrižky boli hneď po ruke.

Poznámky mojím škrabopisom som lúštil mesiac. Výsledok – zistil som s hrôzou, že sú ako celok neupotrebiteľné. Bola to drť nápadov a aforizmov síce k téme, ale dokopy nedávali nádej na súvislý dej. Bol som, na prvý pohľad, v koncoch. Ale nevzdával som to. Pevne som si zaumienil, že román začnem písať nech sa deje, čo sa deje a určil som si aj termín veľkého tresku. Ale stalo sa, s čím som nemohol počítať – predčasný pôrod!

Naozaj, ja som už bol za tie roky tak tehotný textom na danú tému, že román nemienil čakať. V jeden deň, celkom nečakane, som akurát zapol počítač a už sa na jeden nádych vyvalilo tridsať strán úvodu. Než som sa v tom rozhľadel, na druhý deň sa na svet vydralo tridsať strán záveru. A na tretí bol hotový stred. No, priznám sa, sám som z toho bol hotový. Tie texty, ako keby niekto vo mne už dlho zbieral a v jednej chvíli vyexpedoval.

Potom začalo trápenie. Nestalo sa mi po prvý krát, že ten niekto síce v mojej hlave poskladal celé odstavce a strany, ale ako sa drali na svetlo, tak som ich zaznamenal ako išli, teda poprehadzovane. Dosť zaujímavý úkaz. Tak som sa tie nakopené vety a odstavce pokúšal dať do súvislého prúdu rozprávania. A celkom úspešne až na päť scén, do ktorých sa mi akosi nechcelo. Stále som ich obchádzal, veď to poznáte. Až som si povedal dosť, treba to dokončiť. A na to sú ideálne Budmerice!

BUDMERICE

BUDMERICE

V tom čase som dostal pozvánku na unikátny festival humoru do Hradca Králové. Mal som tam vystupovať v hlavnom večernom programe s pánmi Radimom Uzlom, vydavateľom Ivom Železným a ďalšími na tému muž a žena. Čo môže byť lepšie! Poslali mi zmluvu, rezervovali ubytovanie, sľúbili preplatiť cestu. Aj som sa poctivo pripravil, spísal poznámky a na vystúpenie sa tešil. Všetko mi vychádzalo tak, že si ešte odskočím do Budmeríc dokončiť ten román a hneď na ďalší týždeň idem do Hradca. Aby som ten termín nepremeškal, napísal som si dátum na obrazovku domáceho počítača. Svoje plány som zveril aj žene, neomylnému externému hard-disku každého muža, a už ma čakali Budmerice.

Budmerice boli spisovateľské kasárne. Keď som tam prišiel, boli sme v celom kaštieli traja. Oto Kořínek, mladý filmár a ja. Bol som ubytovaný v romanticky vyzerajúcej miestnosti s preskleným výklenkom. Malo to len jedinú chybičku, že cez ten výklenok príšerne fučalo. Vďaka tomu viem, že Meluzína úraduje aj v našich časoch. Môj pôvodný plán bol v tom, že ráno začnem čítať rukopis a keď sa dostanem k tej chýbajúcej pasáži, napíšem ju stoj, čo stoj. Veď snáď mi niečo napadne. Ale malo to byť inak. Pohvizdovanie Meluzíny ma rušilo v spánku, tak som sa len prehadzoval a každú chvíľu budil. Až o štvrtej ráno to prišlo – nápad! Zdvihol som sa, že ho zaznamenám, ale to som už ledva stíhal zapisovať, ako sa rinula veta za vetou a do rána bola prvá medzera v príbehu románu zľahka zaplnená. Behom dňa som ten nový text len vylepšoval a čudoval sa ako sa mi uprostred noci mohol takto prisniť.

Zmenil som izbu, ale mystérium sa presťahovalo so mnou. Od tej chvíle sa vždy nad ránom zjavil text presne tej najbližšej chýbajúcej časti a takto zľahka, akýmsi tajomným spojením s nadpozemským našepkávačom, som za päť dní román ľahúčko dokončil. Bol som tou vyššou mocou očarený a tak som sa o tom svojím dvom spoločníkom aj pochválil. Mal som pocit, že som s tajomnu, mysterióznou dopomocou splodil veľdielo, ktoré čoskoro ohromí celý svet a Nobelova cena za literatúru je istá. Tak sme to v piatok večer v salóniku oslávili fľašou budmerického červeného a Oto Kořínek k tomu pridal aj spontánny klavírny koncert. Spať sme šli v pohode.

Pokus o lásku, román

Pokus o lásku, román

Ráno bolo kruté. Na stolíku blikal mobil, ktorý som tam večer zabudol. SMS-ka. Bola stručná: „Kde jste?“ Vtedy mi svitlo – ten piatok som mal byť v Hradci Králové! Zhrozil som sa. Ako som na niečo také mohol zabudnúť?! Veď sme to minimálne štvrť roka pripravovali. Zmluvu som riadne podpísal a poslal organizátorom. Pravda, dátum blikal na obrazovke počítača doma a v kaštieli som mal notebook. Ale aj tak. Naozaj ma pochytila obava. Že by to bolo so mnou už tak zlé, že si nie som schopný zapamätať také dôležité povinnosti?

Nikdy sa mi to už nestalo. Mám jediné vysvetlenie – ten román „musel“ byť dokončený v ten týždeň, lebo v ten týždeň bolo najlepšie spojenie tam vyššie, kde sa ako v rozprávke voda sype, piesok leje a texty nabiehajú samé. Tento „mus“ moju myseľ odtlačil od všetkého iného, vynútil si najvyššiu pozornosť.

Len treba dodať. Roztrpčený z toho, že moje skvelé poznámky o príťažlivosti protikladov muža a ženy vyjdú navnivoč, som ich začal rozpisovať do samostatných textov, vydávať časopisecky až vznikla kniha, ktorá bola mojím prvý skutočným bestsellerom a dodnes si ju čitatelia a hlavne čitateľky už roky žiadajú.

O ten román naopak nikto z vydavateľov nemal záujem. Vyšiel až po rokoch v náklade menšom, než keď som ako neznámy autor začínal. A Nobelova cena v nedohľadne…

Gustáv Murín