SVETOBEŽKY-obálka

SVETOBEŽKY-obálka

   Hory sú ako mestá. Majú svoje ulice i námestia, miesta kam treba ísť a ktoré treba vidieť, ale aj miesta, ktoré sú zakázané alebo sa im treba vyhnúť. Na to, aby toto všetko cudzinec vedel, slúži mapa. Veľhory sú ako veľkomestá. Bez mapy sa v nich môžete stratiť navždy. Nenájdete včas cestu do bezpečia a už sa nemusíte vrátiť. Keď som prišiel do našich veľhôr, nazvaných Vysoké Tatry a prezývaných vreckové Himaláje, nemal som mapu a navyše som tu bol cudzinec. Tatry som videl tak akurát z  diaľnice a nikdy som do nich skutočne nevkročil. Ale ani tentoraz som do nich nemienil vkročiť, lebo som prišiel do spisovateľského domu písať, a tak mi mapa nechýbala. Ale to platilo len prvé dva dni. Potom sa urobilo tak krásne jesenné počasie, pravé babie leto, že sa v izbe nedalo obsedieť. Kniha musela počkať, vyrazil som na túry.

   Kto sa vie pýtať, cestu vždy nájde. Ibaže v horách sa nie je vždy koho opýtať. Samozrejme, môžete ísť po značke, ale v Tatrách bolo po kalamite a stromy, na ktorých boli značky, ležali polámané na zemi. Pri prvých pokusných túrach som šiel len tam, kde väčšina turistov a len tak, aby som sa mohol kedykoľvek vrátiť. Ale potom sa už púšťal ďalej a mapa by sa zišla. Vedel som už, že by som si mal nejakú kúpiť, ale odkladal som to zo dňa na deň. Až raz som sa pustil cestou, ktorá bola síce krásna, lebo viedla údolím divého potoka, ale neobvykle opustená. Spočiatku som ešte stretával ľudí, ktorí pozerali do svojich máp, ale čoskoro som ostal celkom sám. Bolo krásne a ja som kráčal v dobrej nálade. Po kalamite bolo na svahoch veľa popadaných stromov, ale cestička bola prerúbaná a prepílená do čista. Len občas cez ňu ležal akoby zabudnutý kmeň. Časom pribúdali a ja som ich v zamyslení preskakoval, alebo obchádzal. A tak som si ani nevšimol ako so z tej cesty zišiel. Nakoniec som ostal sám uprostred pováľaných a polámaných kmeňov stromov, na pláni, kde nebol žiadny jasný smer. Len ten potok, ktorý sa valil do údolia, ale ku ktorému som sa práve pre tie kmene nemohol priblížiť. Šiel som teda len odhadom, skusmo, bez mapy ako slepec. Nebola z toho dráma, len preto, že som čoskoro narazil na cestu, prvé domy a smerovky, podľa ktorých som sa zorientoval. Ale bolo to poučenie – je čas kúpiť si poriadnu mapu.

To preliezanie ma dosť unavilo a tak som veľmi rád sadol na slnečnú terasu akéhosi penziónu pri hlavnej ceste. Toto sú tie malé zázraky, ktoré sa dejú na konci či kúsok po konci sezóny. Všetko ešte funguje, ale už sa nestojí v rade. Pravdupovediac na celej veľkej terase, s ešte väčšou štýlovou reštauráciou vnútri, som bol úplne sám. Priniesli mi pivo a ja som si urobil pohodlie. Vyzliekol prepotené tričko a prehodil ho cez vedľajšiu stoličku, aby vyschlo. Roztiahol som nad sebou slnečník, aby mi slnko nesvietilo do očí, vyzul sa a bosé nohy položil na stoličku oproti mne. Milionárska pohoda za euro päťdesiat. Bol som veľmi blízko viere v to, že tento svet je dokonalý. Byť sám uprostred fungujúcej civilizácie je skvelý vynález.

Moja komfortná osamelosť netrvala dlho. Po čase cez môj výhľad z terasy do vzdialenej, slnkom zaliatej doliny prepochodovali dvaja starší manželia. Takých dvojíc stretnete v horách stovky. On šliape odhodlane vpred a ona za ním ledva prepletá nohami, ale z dohľadu ho nepustí. Aj táto pani manželka zaberala také dobré tri metre za manželom, ale ten sa ani len neobzrel. Mala veľký nos, ešte by sa zľakol. Rýchlo mi prešli zorným poľom a zašli na ceste za prvú zákrutu vľavo. Pustil som tú tuctovú a zároveň jedinečnú dvojicu z hlavy. Ale už o chvíľu ma niečo vyrušilo. Pozriem a vidím, že tá nosatá pani manželka sa vracia. Manžela nebolo vidieť a zákruta bola pekne ďaleko. Kráčala odhodlane a kráčala rovno ku mne. Nemalo to logiku. Na cestu sa nemohla pýtať, lebo jej muž iste neblúdil. Ak by niečo potrebovali, už by sa pri penzióne zastavili. Zložil som bosé nohy zo stoličky a  čakal, čo sa udeje. Prišla bez zaváhania rovno ku mne, široko-ďaleko sme boli jediné živé bytosti na dohľad. Podala mi niečo a povedala po nemecky: „Je to príliš pekné, než aby sa to vyhodilo. Zoberte si to.“

Keďže nemecky viem len odhadom a vôbec tým jazykom nehovorím, môj odhad toho, čo povedala, je len približný. Ale jej gesto bolo jasné. Podávala mi šedý, poskladaný umelohmotný pás. Spomenul som si, že práve v ten deň bol vyhlásený, ako každý rok, za deň čistých Tatier a tak som si domyslel, že našla niečo, čo by sa asi nemalo len tak povaľovať. Odhadol som to na signalizačný pás, ktorý sa povinne pokladá na elektrické vedenie v zemi, aby sa vedelo o čo ide. Ak chcú, aby som to spôsobne vyhodil do koša, tak to nie je problém. Kývol som teda súhlasne hlavou, zobral ten pás a povedal „Danke“. Pani sa usmiala, otočila a za chvíľu zmizla za vzdialenou zákrutou. Umelohmotný pás som hodil na stolík a pokúsil sa vrátiť do svojej meditačnej polohy turistu, ktorý sa stratil, aby sa nakoniec našiel na nádhernej terase sám pri pive, ale už to nebolo ono. Mrzuto som dopil, natiahol si tričko, ponožky aj pevné topánky a vstal. Šedý pás som zobral do rúk a s povzdychom som rozhliadol po najbližšom odpadkovom koši. V prírode nie je nič odpadom, v civilizácii všetko. Kôš som našiel, ale nepoužil. Zvedavosť mi predsa len nedala a ten poskladaný pás som aspoň skusmo rozložil. Najskôr jeden krát, druhý, tretí… keby ma niekto videl, tak by si pomyslel, že to trénuje kúzelník amatér. A z nevábneho šedého pásu som vykúzlil – mapu. Ale akú mapu! V živote som takú nevidel a verím, že nikto koho poznám. Mal som už v rukách stovky máp najrôznejších miest a krajín, ale toto nebola obyčajná mapa, bola to večná mapa! Skutočne, našiel sa akýsi nadšenec, ktorý zobral veľkú mapu celého pohoria Vysokých Tatier, rozstrihal ju na obdĺžniky akurát rozmerov do vrecka turistického plecniaku a to všetko nalepil na šedú umelohmotnú fóliu. Mapa sa tým pádom dá rozkladať a skladať do nekonečna. A tiež na nekonečne veľa spôsobov, aby ste videli vždy len ten kus hôr, ktorým práve kráčate. Potom som sa jej prizrel lepšie. Ktosi ju už rozkladal a skladal takmer polstoročie a vyzerala ako nová. Tomu sa hovorí dar z nebies. Mapu som zložil, vložil do vrecka a povedal v duchu slnku nad hlavou – „Danke“. Už sa tu nestratím, sľubujem…

Gustáv Murín

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.

FPU logo

FPU logo