Ľvov je postavený mimo rieky, či väčšej vodnej plochy – tisícročia známej podmienky stavby väčších ľudských sídiel. Na druhej strane aj Kuala Lumpur (hoci v preklade znamená „sútok mútnych riek“) stojí len na sútoku akýchsi dvoch vytrácajúcich sa vodičiek, ktoré ťažko nazvať aj potokom – ale mútne sú. Ázijské porovnanie neuvádzam náhodou, pretože som svojho vedeckého kolegu pred cestou na Ukrajinu varoval, že ideme do „európskej Indie“. Okrem obrovskej biedy a nezamestnanosti ma k tomu viedla aj priam neuveriteľná izolovanosť Ukrajiny od sveta. Do Ľvova to vlakom trvá nie menej ako dvadsať hodín! Za ten čas doletíte pohodlne do Indie a ešte sa stihnete aj ubytovať. Pravda v čomsi sa vlakové služby oboch krajín podobajú. Aj ten, čo nás viezol do Ľvova sa nedá nazvať „poezdom“, ale „postojom“, lebo viac stál ako išiel. Pravda, do Ľvova sa môžete aj nedostať, keď vám imbecilná pokladníčka na bratislavskej hlavnej stanici predá lístok na správny deň odchodu, ale miestenku na lôžko s dátumom o mesiac neskôr…

So slovenským pivom do minulosti

Tak ako v Indii, aj na cestu vlakom na Ukrajinu sa treba vybaviť predovšetkým trpezlivosťou. A ako do Indie, každým kilometrom na ukrajinskom území vnárate sa späť do minulosti. Vlak funguje ako stroj času so spätným chodom a stojí asi preto tak často, aby nedošlo náhlym skokom v časo-priestore k dekompenzácii cestovateľa. Prvou pripomienkou zašlých časov je prvá väčšia stanica na ukrajinskej strane – Čop. Perónových predavačov, ktorých si pamätám u nás ešte ako malý chlapec, tu nahradzujú babky a dedkovia, ktorí sa motajú popri vlaku a ponúkajú do okien na predaj vodku, slovenské pivo (budeme o ňom ešte počuť!), cigarety a čerešne. Češi majú porekadlo „bída naučila Dalibora housti“, čo je skratka povesti o väzňovi, ktorý sa z dlhej chvíle naučil hrať na husle. V Čope naučil hlad miestneho psa žobrať pod oknami medzinárodných rýchlikov. Naučil sa to od detí, ktorých to na Ukrajine nikto učiť nemusí. Keď sa vlak konečne pohne (pozoruhodnou technickou operáciou sme zatiaľ vyfasovali širokorozchodný podvozok), cesta do minulosti pokračuje. Za oknami sa mihajú rozborené továrne akoby tu druhá svetová vojna skončila len pred pár dňami. Prechádzame cez Podkarpatskú Rus, kde sú vidieť ešte stopy po prvej Československej republike. Nemalo ich čo veľmi zahladiť. Čo sa postavilo vtedy, stojí nezmenené dodnes. Krajina pripomína Oravu a jej biedu spred polstoročia. Ľudia žnú a kosia ako za starých čias. Práca na drobných políčkach je ich jedinou obživou. Ešte tu vidieť bukolické idylky rodiny sediacej na medzi a oddychujúcej pri kanvičke potočnej vody a kuse chleba v chládku pod stromom. Technika minimálna, ešte aj „ostrvy“, na ktorých sa suší na poli seno, sú tu zmajstrované z odťatých mladých smrečkov. Ako päsť na oko potom pôsobí cintorín, kde je drvivá väčšina náhrobkov pokrytá umelohmotnými vencami. Cestovateľa zo Slovenska zaujmú podivuhodné stráže mostov a tunelov. Ozbrojení strážni sú síce v uniforme, ale pripomínajú skôr akúsi domobranu nie veľmi impozantného vzhľadu. Ale konečne je tu Ľvov a prvé zážitky na vlastnej koži. Výstredný nápad predkov, postaviť toto mesto mimo vodného zdroja, sa mstí súčasníkom. V kúpeľni hotelovej izby nás víta tabuľka s upozornením, že voda v meste Ľvov tečie len v čase od 6oo – 10oo a 18oo – 21oo. Plastové vybavenie kúpeľne veľmi pripomína vzhľadom i kvalitou Indiu. Na stene je akýsi rozhlas po drôte, ktorý nemá drôt a teda nevydáva ani len skusmé zvuky. Vedľa zavesený evakuačný plán platí pre izbu číslo 419, my sme na izbe 415. Hneď sa rozhodujeme nájsť si únik z hotela sami, chceme vidieť „Ľvov by night“. Už výťah pripomína čarovné časy, keď k nám zablúdila prvá „sovietska elektronika“. V prípade tohto výťahu (ktorý vydáva počas chodu nedôveryhodné zvuky) stlačíte gombík želaného poschodia, a že ste na mieste, poznáte podľa toho, keď ten gombík vystrelí späť do pôvodnej polohy sa sprievodným zvukovým efektom výstrelu. Vot kakaja ťechnika! Čarovný je tiež pohľad na pani v tzv. najlepších rokoch, ktorá zjavne v službách akéhosi verejnoprospešného podniku zametá na moste prach z chodníka na malé kôpky, ktoré vietor iste rozfúka skôr, než by sa akási miestna technika dostala k tomu aby ten prach pri nakladaní rozfúkala sama. Ale pani pracuje a to je dnes na Ukrajine základ životného šťastia. Mimochodom, v celom Ľvove, ba na celej Ukrajine, neuvidíte na divoko pomaľované električky, či betónové steny poznačené výtvarnými výtvormi á la „grafitti“ – nie je dostať farebné spraye. Keď sa konečne dostaneme do centra, teraz len začína to pravé otváranie (ba priam vyvaľovanie) očí. Povesti o Ľvove ako najvýchodnejšom západnom meste Európy neklamali. Pôvodnou architektúrou toto bývalé poľské mesto s veľkou židovskou komunitou hravo strčí do vrecka susedné metropoly – Rigu a Vilnius. Bratislavu strčí do vrecka dva krát. Prekvapujúce je, že pri všetkej biede sú tu niektoré budovy (dokonca sme našli celé jedno bočné námestie!) starostlivo reštaurované. Sklamal len gréko-katolícky kostol, kde okrem výzdoby umelohmotnými kvetmi, nechýbal klasický mikrofón s reproduktormi, ale aj (čuduj sa svete) radiátory (to na konci sveta, v Oravskej Lesnej, práve montujú podlahové vykurovanie). Hneď sme s kolegom vstúpili do najbližšieho chrámu všetkých cestovateľov, baru, a tu ďalší šok – na pípe žiaril pre našinca nevídaný nápis: „I love Šariš“! Hneď sme sa prizreli lepšie ich zásobe pivných značiek a zo šiestich cudzokrajných pív bolo päť druhov zo Slovenska. Tým šiestym bol český Budvar. A v tom bare mali čapovaný Šariš naozaj dobrý! Odvtedy sme pili slovenské pivo, nielen z vlastenectva, ale aj kvôli poznatku, že miestne alkoholické nápoje typu pivo-víno sú nepitné. Domáci, vrátane diev v rozpuku, sa nalievajú vodkou a zapíjajú to pomarančovým džúsom.

Šukšinove naturščice

Ale skutočný skok do starých „dobre-zlých čias“ nás čakal až v podniku zvanom „U Rozi“. Napriek nevábnej fasáde nás prilákali melódie takého toho combo-bandu, čo u nás v päťdesiatych rokoch hrali po baroch a na estrádach. Vstúpili sme do miestnosti, ktorá by mohla byť múzeom socialistickej zábavy. A vstúpili sme rovnými nohami do niektorého zo Šukšinových filmov! Priamo oproti vchodu stáli na mikro-pódiu dvaja na všetko zvyknutí muzikanti v, od nosenia lesklých, čiernych kostýmoch. Steny baru boli vyúdené od tabakového dymu, aj boxy so stolmi popri stenách zažili už kadečo. Ale my sme už dávno nezažili to, čo nás čakalo v jednom z nich – oslava narodenín ako na ekonomickom Titaniku. Tri ženy (dve odhadom okolo päťdesiatky, tretia pripomínala dobre garážovanú štyridsiatku) tu oslavovali narodeniny jednej z tých starších – scéna ako z ruského filmu „Zamilovaná na vlastnú žiadosť“. Lebo to nebola oslava, to bol zúfalo-trúfalá frčka do tváre všetkým ekonomickým bohom. Stôl sa prehýbal pod misami kurčacích stehien i varených zemiakov a zeleniny, nechýbala veľkotorta a samozrejme navrch fľaštička vodky. Ak si z vás kto ešte spomenie na zástupy podgurážených súdružiek, ktoré u nás zvykli tiahnuť mestom v povestný Medzinárodný deň žien, tak tu sa to koncentrovalo do troch podgurážených pracovníčok akéhosi Detského domova. Pôvodne boli za stolom štyri (miestna hajzel-baba, zrejme známa, kontrolovala, či sú náležite obslúžené), ale kamarátku od záchodu tie tri okamžite vymenili za dvoch inostrancov. A nebolo úniku! Čo by mohlo byť väčším darom oslavujúcej Jelene (alebo Galine?), ktorá mimochodom vyzerala na stopäťdesiat a následný plastický „lifting“, než dve muščiny a ešte tomu zo Slovenska. Lebo, ako mi pri tanci dôverne pošepkala najmladšia z nich, Slovensko – to je veľká zem (že sme si to tu u nás ešte nevšimli?!). A to najmä preto, že sa tam (teda k nám) chodí za robotou i na kšeft. Keď sa dotyčnej nepodarilo presvedčiť ma, aby som jej muža dostal na nejakú našu stavbu, alebo ho aspoň akosi zamestnal (vedci sú v tomto smere neperspektívni spoločníci ako čoskoro pochopila), s hlbokým vzdychom sa odhodlali s kolegyňou k ďalšiemu bodu programu. Vyrazili k estrádnej kapele (saxík a elektrický klavír), zjednali si ticho v sále a nasledovala oslavná reč na počesť jubilantky. Ak som tomu všetkému dobre rozumel, za stolom sa pri nás pýril živý Gándhí v ženskej podobe. Táto ženská bola hrdinkou práce, človekom najčlovečkejším, kolegyňou najkolegiálnejšou, krásavicou najkrásnejšou (duševnou). Nám medzičasom naliala čašníčka pivo do koňakových pohárov, takže sme sa mali nad čím zamýšľať. Po prejave sa mikrofónu chytila mladšia kolegyňa, zbuzerovala saxofonistu za neskorý nástup, a odspievala nejakú estrádnu s takým elánom, že Šukšin musel v hrobe tancovať kazačok. A to nebolo všetko, pretože (ako ma pohotovo ubezpečila spoly bezzubá oslávenkyňa) pri takejto piesni musí oslávenkyňu niekto zobrať do tanca. V našom prípade to bolo síce opačne (bol som zobraný do tanca), ale zohral predsa len významnú úlohu. Oslávenkyňa Jelena (alebo Galina?) totiž v extrémne dobrej nálade vytáčala také piruety, že mojou úlohou ju bolo akurát len držať, aby neskončila v nejakom kúte alebo nebodaj na plafóne pri lustri. Keď som kútikom oka zahliadol, že môj kolega (ktorý nikdy netancuje!) pôsobí tiež ako vyvažovací stojan dubasiacej staršej kolegyni oslávenkyne, pochopil som, že ústup (útek?) je nevyhnutný. Dosť bolo socialistickej estrády. Aj takéto múzeum má konečný počet atrakcií.

Cesta v čase

Zážitok z baru „U Rozi“ sme potrebovali vykompenzovať pokojnejšími vodami a tie nás priviedli do sály plnej očarenia a spomienok. Hneď za starou Univerzitnou budovou sme vstúpili do reštaurácie „Festivalnij“ („Restaurant vyšševo klassa“) a ocitli sa uprostred pôvodného bratislavského hotelu Carlton tesne pred rozpadom. Trúfam si povedať, že nikde na svete sa vám takéto „dé javú“ v takej skvostnej podobe nemôže stať. Čašníci ako na strune, stačí sa len omylom pozrieť ich smerom. Veď sme boli aj jediní dvaja zákazníci v sále pre tristo hostí! Traja americkí businessmani (ktorí platili rovno dolárovkami, jeden dolár = dve ukrajinské hrivny) a ich ukrajinský sprievodca čoskoro odišli. A teraz len prišla tá pravá chvíľa na kúpeľ duše cestovateľa v čase. Sedeli sme v starých plyšových červených kreslách. Bolo pred záverečnou, mini-kapela čo hrala prázdnej sále s úľavou balila pri blikavej žiare reflektorov, ktoré pamätali ešte okupáciu Československa bratskými armádami. Na stole pred nami vo vázičke kvety-kamilky ako pomníček nad hrobom padlého zákazníka. Každý deň tu o dvanástej čašníci vo frakoch naaranžujú tanieriky a šampanské poháre so servítkami na stojato pre tristo hostí a každý deň o jedenástej večer zasa všetko spracú zo stolov. Na pár hrivien za naše dve pivá tu pozorne striehol pikolík, čašník, vrchný čašník a manažér reštaurácie (a to nespomínam obsluhu prázdneho baru v kúte). Kto kedy navštívil bratislavský Carlton za čias jeho fungovania vie, čo je to „restaurant vyšševo klassa“. A toto bola teda klasa. Keď mi šiel vrchný čašník ochotne ukázať slávnostný, banketový sál s poľskými erbami na stenách a presklenným stropom so secesnými maľbami, rozožal v sále, čím prebudil za stolom spiaceho dohola vykoseného vyhadzovača. Ani len vyhadzovať tu nie je koho! „To je len teraz tak, v zime prídu hostia, v zime sa príďte pozrieť. Z toho my žijeme,“ ubezpečoval ma vrchný čašník. Pokýval som s pochopením hlavou, zaplatili sme a vyšli do noci. V zime by som sem v živote neprišiel. Ten prepych mať celý ľvovský Carlton len pre seba by som si nedal pokaziť.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Ukrajine nájdete na http://www.walkers.sk/ukrajina.php.