Pojem „kultúrny šok“ je známy od polovice minulého storočia, kedy Amerika prudko vyštartovala v technike a to hlavne tej, bez ktorej sa už dnes ani doma nezaobídete. Farebné televízory, automatické práčky, satelity, ale hlavne páčky, gombíky, tlačidlá a diaľkové ovládače, ktoré zvyšok sveta ešte nevedel ovládať. „Kultúrny šok“ preto zažívali napríklad návštevníci z Európy, ktorí náhle zisťovali, že sa na americkom kontinente stali zo dňa na deň technickými analfabetmi. Niekedy to bolo tragické, inokedy tragikomické. Nejaký Angličan sa vraj pokúsil v newyorskom hoteli zbaviť hučiaceho air-conditionu, zaveseného do výrezu okna, a pretože ho nedokázal vypnúť, rovno ho odmontoval. Tá obrovská plechová kraksňa potom padala pätnásť poschodí dolu na chodník. Naozaj neviem, ako to dopadlo, ale za seba som bol odhodlaný radšej sa ničoho nechytať.

   V roku 1995, šesť rokov po zmene režimu u nás a návratu kapitalizmu, už našinca veľa vecí v Amerike nemohlo prekvapiť. Mali sme „to“ už doma. Spájala nás nielen reklama na Coca-Colu a Proctler & Gamble, ale už aj rovnaké zubné pasty, staré americké televízne seriály, počítače, televízory, satelity, kopírky a aj sušiče rúk na toaletách. A tak som milo prekvapil profesora Iana Smitha, ktorý ma prevádzal najväčšou iowskou nemocnicou a pozval na obed do jedálne pre nemocničný personál. Predtým som si chcel ešte umyť ruky a tak som sa odporúčal na toalety. Profesor tam o chvíľu vtrhol za mnou s ospravedlnením, že mi zabudol vysvetliť ako fungujú vodovodné kohútiky na optické senzory. Keď zistil, že som to zvládol aj bez neho, ospravedlnil sa znovu. Obaja sme nadobudli dojem, že som proti „kultúrnemu šoku“ očkovaný. Ale ono to bolo ešte inak.

   Začalo „to“ vo výťahu v banke, kde nám mali otvoriť osobné účty. Zasekli sme sa. Patrónka nášho spisovateľského programu, Mary, vyhlásila, že sa to stáva len výnimočne. Cestou späť sa vo výťahu zasekla znovu. Pri zoznamovacom večierku praskla neónka. Večer predtým sme si išli s Austrálčanom Alanom zahrať tenis a náhle vypadli svetlá na kurte. Počas premietania čohosi v rámci nášho programu vypadol zvuk a ten film onemel. Na ďalší deň som šiel z literárnej prednášky a nasadol do cam-busu (univerzitného autobusu, ktorý zadarmo rozváža študentov po univerzitnom campuse) a ten sa už nepohol. Potom sa pokazil zámok na mojej izbe – bolo to neuveriteľné! Aspoň dvadsaťkrát som tými dverami prešiel bez problémov a zamkol. Na tretí večer som vyšiel z dverí, zamkol a už sa nedostal dnu. Lampa v kuchyni ešte v ten večer zablikala a zhasla. Najväčšou ranou bol, ale výpadok air-conditionu. Bol to pravý americký vynález. Predstavte si masívny plechový radiátor, ktorým v zime preteká horúca voda a v lete studená. Lenže práve v augustových horúčavách prvých dní môjho pobytu v Iowe, tá voda nepretekala, ale vytekala na koberec. Vypol som ten zázrak techniky a zavolal Mary na pomoc. Pozrela na to znalecky a bolo mi jasné, že pomoc sa neblíži. Bol totiž akurát na potvoru „Sviatok práce“ a vtedy ani opravári v Amerike nepracujú. Sedel som v izbe, vzduch hustol, potil som sa. A to tak dlho, až som vypotil toto ponaučenie – Amerika je úžasná, ale tiež ju stavali len ľudia…

Gustáv Murín