Tak ako pizzu dostanete pomaly už aj na Novej Guinei a špagety sa servírujú aj za polárnym kruhom, flamenco ladným tanečným krokom preskočilo aj Atlantický oceán. Vďaka tomu som ako hosť amerického básnika Kerry Shawna Keysa zažil uprostred pennsylvánskych Modrých hôr skutočný flamencový šok. V mestečku Harrisburg ma totiž zaviedol do domu vyslúžilého černošského tanečníka Johna Scotta. Bol štvrtok a teda deň kedy sa už roky schádza u Johna pozoruhodná skupinka ľudí. John do suterénu domu, prerobeného na malý tanečný sál s barom, pozýva každý štvrtok jednu dámu, svojho priateľa básnika a mladého japonského vedátora. Tá dáma si priniesla čosi ako tanečný úbor a cvičky. Básnik a Japonec priniesli gitary. Prehodili zopár slov, John s dámou zaujali úvodnú figúru, gitaristi privreli oči a spustili. Nemôžem tvrdiť, že by to bolo to najlepšie flamenco aké som kedy počul a videl, ale rozhodne to bolo úprimné a nadšené. Táto nesúrodá štvorica – černošský tanečník, biela tanečnica, biely americký básnik a mladý japonský vedec – nemali so Španielskom vôbec nič spoločné. Vlastne, pardon, básnik mal umelecké meno – Paco. Ale to bolo naozaj všetko. Takáto globalizácia poteší…
Gustáv Murín
