KOMÁRE...-obálka

KOMÁRE…-obálka

   V Novom Mexiku (ležiacom medzi Texasom a Arizonou) som vďaka miestnym známym mohol zažiť aj nedeľný výlet s Albaquerqueským turistickým klubom po trase Veľkého kontinentálneho rozvodia. Aspoň tak som si preložil fakt, že sme kráčali horami vyššími, než Vysoké Tatry, a jednou nohou šliapali po svahu vedúcom dažďovú vodu do Tichého oceánu a druhou nohou po svahu vedúcom dažďovú vodu do Mexického zálivu a Atlantiku. Ináč medzi nami – skôr než horám sa to podobalo vyvýšenej púštnej planine, vôbec som nemal dojem, že kráčam tristo metrov nad Gerlachom a vody tam nebolo ani povyše jednej väčšej bagandže. Ale výlet to bol zaujímavý. Dobrovoľný sprievodca Charlie nás viedol k skalným previsom so zriedkavými prameňmi, k ruinám starobylých sídiel indiánov Navajo a pozoruhodným geologickým úkazom. Výlet bol tiež zaujímavým spoločenským experimentom. Ako sme tak kráčali po pieskovcovom podklade cez porast pripomínajúci kosodrevinu, mimovoľne som sa dostával do debaty s rôznymi členmi našej nedeľnej výpravy – jedna dáma bola mikrobiologička, iná pracovala v Bank of America, tretia bola antropologička so sklonmi k humánnej demografii… Skrátka, boli to zväčša staršie ženy. Jedna z nich vlastnila štyri kozy. Myslím tým skutočné, štvornohé a mierne rohaté. Tie mali niesť náklad výletníkov, ale (ako to už býva) odniesla (si) to len tá najväčšia. A pri kozách to všetko aj začalo. Tie si totiž po chvíli začali nemiestne uľavovať. To som práve debatil s jednou z dvoch dcér mikrobiologičky. Práve doštudovala francúzštinu a tvrdila, že ju bavia jazyky. Dokonca aj slovenčina ju zaujímala. Ukázala na kozie bobky na chodníku a opýtala sa:

„Ako sa to povie po slovensky?“

Čo už by tak našinec mal odpovedať.

„Hovno,“ povedal som.

„Aha,“ pokývala chápavo hlavou. „A ako sa volajú po slovensky tie zvieratá.“

„Kozy,“ odpovedal som.

„Aha,“ pokývala hlavou a skúsila svoju prvú slovenskú dvojkombináciu. „Kozy houno.“

„Sorry,“ namietol som, „Správne sa hovorí – kozie hovná. Slovenčina je komplikovaná.“

„Kozje houna,“ nedala sa odradiť. A srdečne sa zasmiala. Naozaj ju bavili jazyky.

„Myslím, že by sme mali opustiť túto tému,“ namietol som. „Hoci na druhej strane, takéto slová tvoria podstatnú časť nášho názoru na svet…,“ dodal som a zanôtil: „Aj tí naši píjavali, aj tí naši…“

„Prečo,“ namietla, „veď je to prirodzené. Ozaj, ako sa to povie po slovensky.“

Tak začala naša lekcia slovenčiny. Jej prvým výsledkom bola veta: „Kozja houna su prirodzene.“

Slovo „prirodzene“ vyslovovala so skvelým „r“, čo je pri typickom ráčkovaní angličtiny a ešte väčšom ráčkovaní francúzštiny naozajstný jazykový výkon. Ako prémiu som sa rozhodol svojej žiačke prezradiť malé tajomstvo.

„Vieš, s kozami musíš byť na Slovensku opatrná,“ začal som. „Kozy sú totiž aj výrazom pre ženské prsia.“

„Ja mam kozy,“ pochopila okamžite, ukázala na správne miesto a z chuti sa zasmiala. Hneď som si uvedomil, že sa v rámci nedeľnej výpravy, kde tesne za nami kráča aj mamička dotyčnej jazykovej nadšenkyne, neuberáme správnym smerom. A tak sa o chvíľu nad novomexickou planinou v Jemezských horách začali ozývať celkom odlišné, zato miestu a času prispôsobené slovenské vety: „Ema má mamu. Mama má Emu. Mama vie všetko.“

Keď sme po siedmych hodinách šliapania skončili, vety o mame a Eme sme si ešte zopakovali. O kozích hovnách už nebola reč. Mamička mojej spontánnej žiačky spokojne vytiahla vizitku a podala mi ju s dodatkom, že keby som niekedy náhodou šiel cez Albuquerque…

Pozrel som na vizitku a s náhlym poznaním pokýval hlavou. Akoby moja žiačka nemala mať talent na slovanské jazyky. Veď ich rodinné meno je – Jagoda.

FPU logo

FPU logo

Gustáv Murín

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.