KOMÁRE...-obálka

KOMÁRE…-obálka

Keď lietate dosť často do rôznych kútov sveta, zažijete pred odletom všeličo. Ja som sa práve vtedy, pred cestou do Mexika, obrnil proti všeliču dokonalou organizáciou odchodu. Nič som neponechal na náhodu. V práci som dokončil najnaliehavejšie úlohy a tie dlhodobé zveril do dobrých rúk. V PEN klube som zvolal najbližších spolupracovníkov a dohodol s nimi všetky alternatívy činnosti počas mojej neprítomnosti. Môjmu zástupcovi som dal písomné plné moci. Doma som „vykopal“ všetky skryté poklady, spísal ich skromný zoznam, opäť ich „zakopal“ na rôzne účty a ten zoznam odovzdal manželke. Deťom som vysvetlil, že nevieme dňa ani hodiny a preto sa musíme mať radi, ako keby sme už na to zajtra nemuseli mať príležitosť. Nie že by som mal nejaké extra tušenie, ale pripadalo mi logické pred dlhou cestou urobiť všetko pre prípad, že by som nedoletel. Ale ani vo sne ma nenapadlo, že neodletím.

Večer pred odletom som sa vzorne zbalil presne podľa zoznamu. Nič mi nechýbalo. Tri krát som skontroloval letenku a kalendár s dátumom a časom odletu. Opakovane som si pozrel víza. Všetko sedelo. Ráno, bola nedeľa, som vybozkával ešte spiace devy a po špičkách zbehol dolu k čakajúcemu autu. Priateľ sa obetoval, že ma odvezie až na Schwechat. Išli sme včas, na hraniciach nebola zápcha, cesta bola pohodová, dorazili sme podľa plánu. A v okamihu, keď som vystupoval, vedel som už s istotou, že je zle. Nemal som letenku. Áno, v kamennej dobe leteckej sme ešte ako Neandertálci používali na papieri vytlačenú letenku.

Tú papierovú letenku som nemal vo svojej obvyklej cestovateľskej bunde, ani v obvyklej cestovateľskej príručnej taške a ani v kufri. Vedel som to ešte skôr, než som začal hľadať. Ale ešte som nestrácal nádej. Poprosil som priateľa, aby počkal a hnal sa k okienku dotyčnej leteckej spoločnosti. Letenka je zaplatená, majú to v počítači, nemôže byť problém vystaviť novú. Ale bol. Nepýtajte sa ma aký a radšej ani to, aké hrôzy na mňa púšťal schwechatský úradníček zatiaľ čo sa z oboch strán tlačili ďalší nervózni pasažieri, ktorí tiež niečo naliehavé chceli. Žijeme v dobe úžasnej techniky a pokút. Úradníček poznal len to druhé. Nakoniec sme sa dohodli na kompromise. Ja sa vrátim domov pre letenku a on ma prehodí na poobedňajší let. Tým ale zmeškám let cez oceán a budem musieť v Amsterdame, mieste medzipristátia, prespať. Ako, to je moja vec. Vzdal som to, iná možnosť nebola. Do odletu môjho pôvodného lietadla ostávala necelá hodina, to sa do Bratislavy a späť stihnúť nedá ani ponorkou.

Keď som otváral doma dvere, moje tri grácie práve doraňajkovali. Keď som opäť, za ten deň už druhý krát, odchádzal, akurát sme svorne doobedovali. Ony sa nečudovali a ja som sa snažil nerozčuľovať. Ale aj tak mi tá moja nehorázna hlúposť nešla do hlavy. Všetko tak dôkladne nachystať, zvládnuť desiatky postupných krokov a potom nechať letenku doma na stole. Nie som vadný?

Počas letu som si stihol spočítať koľko ma tá chybička bude stáť. Pokuta za presunutie letu, benzín pre priateľa, ktorý namiesto dvoch jázd, urobil štyri, a to som ešte ani netušil koľko bude stáť hotel a doprava do neho a späť. Ale hlavne, stratil som deň na celosvetovom PEN kongrese, ktorý bol práve v ten rok dôležitý od prvej minúty a ja som v tom mal tiež svoju úlohu.

Neverím na náhody. Náhody sú dobre spočítaná nevyhnutnosť. Keď sto krát vyhodíte palacinkou na pekáči, tak stoprvý krát musí skončiť na plafóne. Preto nevyhadzujem palacinky. Keď letíte stý krát, tak sa tiež niečo musí stať. Ale kto za nás počíta tie kráty a pridáva za ne takéto nechcené prémie? Navyše, napriek svojej nervnej povahe, zvlášť na cestách, som bol tentokrát nápadne pokojný. Na letisku v Amsterdame som navyše našiel dokonalý servis pre tých, čo zabúdajú letenky. Na informáciách mi vybrali štandardný hotel za veľmi priateľskú cenu s odvozom zadarmo rovno spred letiska. Keď som tam prišiel, ešte ani nebol večer a do nasledujúceho obeda som nemal nič, celkom nič na práci. Ja, čo mám dni vyrátané na pätnásťminútové šprinty od úlohy k úlohe? A čo do polnoci nezaspí atakovaný naliehavými nápadmi a ráno už sám seba sáče predčasne z postele, aby ich splnil? Odrazu nič nerobiť? A byť celkom sám, s nikým nehovoriť, nič neriešiť? Túto celkom nezvyklú životnú situáciu som mal pred sebou ako rébus. Najskôr som riešil „prečo“ (sa mi to stalo) a potom „ako“ (to prežijem). Skôr, než by som na čokoľvek prišiel, ktosi neznámy a nevidený ma v hotelovej izbe vyzliekol, osprchoval a láskavo uložil spať. Ráno ma nezobudil až kým nebola posledná chvíľa na raňajky a hneď po nej prvá, ísť na letisko. Keď lietadlo vzlietlo, s tým ako sme naberali výšku, rástla aj vo mne istota, že toto nebola náhoda. Zjavne ktosi tam hore za mňa spočítal, že po tom maratóne plnom šprintov pred odletom by ani prelet oceánu nestačil, aby som znovu nabil batérie pred ešte hektickejším kongresovým maratónom, kde sa týždeň nechodí spať pred druhou ráno a naopak ráno sa vstáva do ďalšej etapy rokovaní, hlasovaní, dohadovaní a upravovaní rezolúcií, debát s kandidátmi vo voľbách do výborov, hľadaní tých pravých, ale aj kompromisov a optimálnych riešení, tiež ale literárnych vystúpení, besied, zábavy, aj vážnych ľudských debát so spriaznenými delegátmi, búrlivých zvítavaní na začiatku a srdečných lúčení na konci. Nebyť tej vynútenej pauzy vďaka zabudnutej letenke doma na stole, došli by mi batérie asi v polovici toho kongresového behu. Takto to vyšlo na doraz do poslednej chvíle. Hlava mi odpadávala únavou až v taxíku k letu do Európy a domov. Ešte šťastie, že so mnou išli zahraniční kolegovia a držali ma poslednými srdečnými pozdravmi do odletu v bdelom stave.

Na náhody neverím. Najmä nie na cestách. Ale tiež by mi niekto mohol povedať slušne dopredu, aká nehoda ma zase na budúce postihne len pre moje dobro…

FPU logo

FPU logo

Gustáv Murín

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.