KOMÁRE...-obálka

KOMÁRE…-obálka

Tvrdím, že projekt Európy spojenej v Európsku Úniu je jeden z najúžasnejších v dejinách celého ľudstva. Akurát, že je riadený najhorším možným spôsobom – Európskou komisiou. Kamarát, ktorý tam pracoval niekoľko rokov odhadoval, že tretina tamojších úradníkov do práce ani nechodí, tretina vymýšľa úplné nezmysly (ako je zakrivenie banánov, či GDPR) a zvyšná tretina sa snaží zachrániť, čo tí prví odflákali a tí druhí pohnojili. Veľmi som mu neveril, ale mal som sa o bizarnostiach tejto inštitúcie dozvedieť na vlastnej koži.

Jeden rok som bol menovaný expertom pre celoeurópsky knižný projekt, ktorý mal podporiť vzájomné preklady kníh v rámci EÚ. Nebudem vám opisovať, aká bizarná bola realizácia tejto nepochybne záslužnej myšlienky. Iné je zaujímavé a laikovi neznáme. Asi mesiac pred odletom do Bruselu na zasadnutie príslušnej Komisie nám akási pani sekretárka rozposlala informáciu o hoteloch v Bruseli. Tie sú vďaka mnohým zahraničným návštevám EK preplnené, ale táto Komisia pre nás vyhradila až tri – odlíšené cenou. Kto sa prihlásil hneď, bude to mať za tú najnižšiu. To sa mi podarilo, ubytovanie mi potvrdili a tak som vyrazil na cestu.

Môj hrdý pocit „experta EK“ spľasol, keď som priletel do Bruselu. Akási dobrá duša mi prezradila, aby som neriskoval jazdu taxíkom, pretože na euro-úradníkov a euro-expertov sú miestni taxikári alergickí. Obvykle totiž títo euro-pasažieri chcú, aby im tú jazdu preplatila EK a je s tým kopa papierovačiek. Veď samotným expertom vraj cestovné, diéty a vreckové preplácajú aj s polročným oneskorením. Bola nedeľa, už tma, vonku pršalo a bolo hnusne. Brusel nie je nijako zvlášť pekné mesto, ale v tej chvíli to bolo jedno z najnepohostenejších na svete. Našťastie mi zase iná dobrá duša poradila metro a k tom hotelíku, kde som mal stráviť týždeň, som sa tým dažďom aj s kufrom a taškou predsa len akosi dovliekol.

Tá úľava, byť v suchu pod strechou a lákavá predstava postele trvali len okamih. Akonáhle som vyslovil svoje meno, chlapík za recepčným pultom sa len uškrnul a poslal ma do horúcich pekiel. U nich bývať nebudem!

„Ale ja tu má rezerváciu,“ namietal som.

Pokrčil ramenami: „Ja viem, ja som ten fax videl. Ale nemám voľnú izbu.“

„Ale…“

Žiadne „ale“ na tento studený čumák nezaberalo. Ostávala posledná otázka.

„Tak, čo mám robiť?“

Konečne ožil: „Tu vpravo za rohom, na konci ulice je iný hotel. Skúste to tam…“

Nemal som na výber. Zobral kufor aj tašku a vybral sa do dažďa hľadať hotel „za rohom“. Nebola to veselá cesta, ale po niekoľko sto metroch som naozaj zahliadol neón so spásnym názvom „hotel“. Na moje prekvapenie ma už očakávali (že by som nebol jediný takto napálený?), milo privítali a veľmi dobre ubytovali za výbornú cenu. Bol som spokojný a na druhý deň ráno vyrazil do sídla EK plniť si úlohu v Komisii.

Zvítali sme sa s ostatnými expertmi, absolvovali inštruktáž od príslušného euro-papaláša a pustili sme sa do triedenia žiadostí o grant. Len ako perličku uvediem, že najhoršie vyplnené, väčšinou neúplné, ale tiež najpočetnejšie boli žiadosti z Grécka. A môžete tri krát hádať, z ktorej krajiny bol ten euro-papaláš, ktorému Komisia podliehala…

Uprostred zasadania Komisie vošla do miestnosti ráznym krokom sekretárka euro-papaláša. Pristúpila ku mne a naliehavo mi zašepkala do ucha: „Prečo ste sa neubytoval v nami vybranom hoteli?“

Vyvalil som oči. Bol som naozajstne „prekvapkaný“ (ako hovorí naša maďarská suseda). Ako mohla táto bytosť prísť na to, že ma v tom hotelíku neubytovali? A ako vedela, že sa to týka akurát mňa, veď sme sa nepredstavovali? Musel som vstať a poodísť, aby som jej rovnako pošepky vysvetlil, čo sa večer pred tým udialo. Ale bola neoblomná – rezerváciu vraj musím (ja?!!) splniť a ísť sa na zvyšné noci ubytovať tam a nie inam. Márne som jej vysvetľoval, že ja som s alternatívnym hotelom spokojný. Nechcela o tom ani počuť a hádať sa s ňou nebol čas. Neodišla, kým som jej nesľúbil, že sa vrátim do pôvodného hotelíka a skúsim sa znovu ubytovať.

Nebola to príjemná úloha. Keď som v alternatívnom hoteli povedal, že odchádzam, pribehol majiteľ osobne, aby mi predviedol, ako som ho tou požiadavkou rozčúlil. Práca Komisie trvala totiž do neskorého večera a podľa všetkým medzinárodných pravidiel bolo na odhlásenie neskoro. To sa robí ráno, alebo najneskôr doobeda. Chcel, aby som prespal ešte jednu noc, alebo ju aspoň zaplatil. Bol to boj, ale nakoniec znechutene hodil rukou, keď som mu po stotretí krát spomenul Európsku komisiu. Ďalší Bruselčan, ktorý ju už navždy nebude mať rád…

V pôvodnom hotelíku ma privítali ako strateného syna. Bol tam celkom iný recepčný, výzorom aj prístupom. Izba bola skromná veľkosťou, aj výbavou, ale zato mi nosili raňajky do postele?!

Tým táto hotelová eskapáda neskončila. Ostatní v Komisii boli skúsenejší a varovali ma, že taký expert si letenku, aj pobyt musí zaplatiť dopredu a potom sa modliť, ako bruselskí taxikári, kedy mu to EK preplatí. S kolegom sme sa na túto praktiku šli pýtať euro-papaláša a pridali otázku, či by aspoň hotel mohli hneď preplatiť. Nepovedal áno, ani nie, tak som sa posledné ráno opýtal recepčného, koľko som dlžný a kde je najbližší bankomat. Bol veľmi ochotný, ale len do chvíle, kým som sa vrátil s peniazmi. Medzičasom mu totiž došla správa, že môj účet už z EK naozaj zaplatili. Veľmi ho to rozčúlilo a ja som nechápal, prečo. Potom som sa rozčúlil ja a dodnes si o EK myslím to, čo tamojší taxikári. A len pomaly mi dochádza, že podľa všetkého: ten pôvodný recepčný, čo ma odmietol ubytovať, bol asi dohodnutý s majiteľom toho druhého hotela a posielal tam svojich hostí, ako na bežiacom páse; tá sekretárka mala zasa percentá za moje ubytovanie v hotelíku a keď to EK preplatila na účet, ťažko sa im „všimné“ pre ňu vyplácalo (platba v hotovosti sa predsa dá zatajiť), no a perla na záver – kvôli tomu, že mi EK zaplatila hotel, skrátili mi platbu diét a vreckového. Márne som sa sťažoval. A nechápem to dodnes. To je Euro-komisia…

FPU logo

FPU logo

Gustáv Murín

 

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.