Tento, až hollywoodsky happy-endový, príbeh sa mohol udiať naozaj len v tejto pre nás vzdialenej a predsa blízkej krajine. Začína sa na vrchole boja Vietnamcov proti nezmyselnej, krvavej americkej agresii. Len šestnásťročného Ho Huy-a nechcú prijať do bojujúcej armády, tak svoju žiadosť napíše vlastnou krvou. Tak zažije tri kruté vojnové roky, kedy vidí svojich spolubojovníkov a kamarátov trpieť a umierať na nekonečné množstvo spôsobov. Ale má šťastie, že je medzi prvými, ktorí vstupujú do vtedajšieho Saigonu, čím symbolicky končí takmer jedenásťročná absurdná vojna s americkými agresormi.

Generálny honorárny konzul, pán Ho Huy, odpovedá pre Slovenský rozhlas.

Generálny honorárny konzul, pán Ho Huy, odpovedá pre Slovenský rozhlas.

Má devätnásť rokov a život pred sebou. Ako je vtedy zvykom, posielajú ho do sovietskeho Ruska, kde sa vyučí za automechanika. Odtiaľ odchádza do vtedajšieho Československa, kde vedie skupinu vietnamských robotníkov pri stavbách na Prahe V. Po celý čas myslí na jedno – rád by dal prácu svojím bývalým spolubojovníkom a aj príslušníkom rodín po tých padlých. A dostáva šancu, pretože keď sa vráti domov, nastáva vietnamská „perestrojka“, alebo tiež politika „otvorených dverí“. Znamená to, že v rámci komunistického štátneho zriadenia začína fungovať paralelne ekonomika voľného trhu. To mu dáva šancu, aby v roku 1993 založil taxi-službu s kapitálom 30 000 dolárov a dvomi autami. Rokmi úsilia sa z firmičky takmer družstevného typu stáva veľkopodnik Mai Linh Taxi Group, ktorého zelené taxíky nájdete všade. A hoci to nie je jediná taxislužba v krajine, dnes má 31 000 zamestnancov, ktorí obsluhujú 15 000 vozidiel. Má štyri dcéry a všetky študovali v USA. Teda v krajine, ktorá do Vietnamu najskôr exportovala bomby, napalm, strašný chemický „Agent Orange“ (ktorého obete trpia dodnes) a teraz sú to Coca-cola, McDonalds a iné klasické globálne produkty amerického pôvodu. A to nie je jediný paradox tohto príbehu.

Obetný oltár vo firme pána Ho Huy.

Obetný oltár vo firme pána Ho Huy.

Keď vstupujeme do zasadačky sídla firmy pána Ho Huy-a, vidíme symboly súčasného Vietnamu. Sú tu niektoré vzácne obrazy, iné menej. Za kreslom šéfa firmy visí na stene aj u nás kedysi známy transparent, kde na červenom pozadí vyniká biely nápis „Nech na veky rozkvitá Vietnam“. Pod ním busta Ho Či Minha. Ale na stole šéfa firmy je aj veľký priesvitný chronometer, aby videl, že čas sú peniaze. Pán Ho Huy má 61 rokov, podľa tradície väčšiny Vietnamcov ani jeden šedivý vlas, nesadá si do šéfovského kresla, ale medzi nás a na novinárske otázky odpovedá s porozumením a láskavým úsmevom. Nenosí žiadne znaky bohatstva, ako drahé prstene, a dokonca ani hodinky. Po firme sa, tak ako všetci, pohybuje v papučiach. Má kravatu vo firemnej farbe, žiarivo zelenej, ako všetky vozidlá jeho firmy. Napriek množstvu zamestnancov vedie firmu ako rodinný podnik baťovského typu, čo znamená, že na zamestnancov myslí aj po pracovnej dobe. Zvlášť hrdý je na to, že k nim opakovane prehovoril generál Vo Nguyen Giap, teda vrchný veliteľ vietnamských ozbrojených síl, keď v nich pán Ho Huy za vojny slúžil. Zorganizoval a financoval niekoľko firemných výprav zamestnancov na pamätné miesta bitvy v údolí Dien Bien Phu, ktorá ukončila storočnú francúzsku okupáciu. Vydáva firemný časopis, kde sa o takýchto podujatiach môže dozvedieť každý.

 

Obetný oltár pána Ho Huy II.

Obetný oltár pána Ho Huy II.

 

 

 

 

Symboly firmy a kronika rodu Ho.

Symboly firmy a kronika rodu Ho.

 

 

 

Pochopiteľne sa zaujímal aj o svoj rozvetvený rod Ho a z masívnej knihy, ktorá tak vznikla sa môžeme dozvedieť, že do nej patrí aj zakladateľ Vietnamu „strýčko Ho“, ale aj súčasná Veľvyslankyňa Vietnamskej republiky na Slovensku, pani Ho Dac Minh Nguyet. Takže sa ani nemôžeme veľmi čudovať, keď sa po chvíli ocitáme v osobnom oválnom salóniku pána Ho Huy-a a na jeho osobnom obetnom oltáriku sa na vrchu vyníma pozlátená socha Budhu a pod ním plece pri pleci busty Ho Či Minha a generála Giapa. To všetko s obetnými darmi na úrovni spotrebiteľských preferencií modernej doby. Veď sme si na úvod povedali, že takýto príbeh sa mohol zrodiť len vo Vietname. A nevedeli by sme o ňom, keby pán Ho Huy nebol Generálnym honorárnym konzulom SR vo Vietname. Pán Ho Huy hovorí o sebe len stroho, skôr sa zverí s tým, že pred pár rokmi aj na jeho firmu doľahla kríza, takže musel dočasne prepúšťať. To preto, že zredukoval vedľajšie podnikateľské aktivity v stavebníctve, turistike, obchode, financiách a nehnuteľnostiach a sústredil sa najmä na pôvodný smer podnikania – dopravu. Vďaka tomu už je dnes jeho firma späť na pôvodných stavoch. Úspech vraj dosiahol pevnými nervami vytrénovanými z vojny a zmyslom pre humor. K Slovensku má veľmi blízky vzťah, čo dokázal aj tým, že sponzoroval vydanie klasickej vietnamskej poézie v slovenčine. Tak sa tento výnimočný vietnamský príbeh stáva aj slovenským. Vďaka za to…

 

Gustáv Murín

 

Článok vznikol s podporou grantu Literárneho fondu v Bratislave.