„Prostred Ameriky krčma murovaná…“, spieva sa v slovenskej ľudovej piesni s dodatkom, „do nej sa schádzajú tí naši krajania.“ Podľa tejto indície by sme mohli hľadať stred Ameriky niekde v Pennsylvánii, Illinois alebo Iowe. V skutočnosti v strede Spojených štátov leží štát Missouri. Aspoň Missourčania to tvrdia. Susedia v Kansase sú naopak presvedčení, že oni sú tým pravým stredom. Najbližšie pravde asi bude, že stredom USA je Kansas City. Preto asi existuje Kansas City v Kansase a Kansas City v Missouri. Delí ich len hraničná rieka. V strede missourského stredu leží zabudnuté mestečko Boonville.

Zašlá sláva

Práve tu (resp. na protiľahlom brehu rieky Missouri v osade Franklin) začínala povestná obchodná cesta do legendárneho Santa Fe nazvaná Santa Fe Trail. Od roku 1821 bola hlavnou dopravnou tepnou civilizovaného východu s novými teritóriami na Západe. Tu sa prekladal tovar, zvieratá i ľudia z lodí, ktoré splavovali Missouri až po tento najsevernejší riečny prístav. Odtiaľto vyrážali americkí obchodníci, lovci kožušín, hľadači drahých kovov aj noví osadníci na dlhú a nebezpečnú cestu, ktorá viedla kmeňovým územím Osagov. V rokoch 1845 – 1846 to bola tiež hlavná zásobovacia trasa armády generála Kearnyho, ktorá vydobyla na Mexiku nové teritóriá až po Tichý oceán. S premenlivou trasou vďaka rôznym skratkám alebo naopak obchádzkam púštnych oblastí, ale dvoma hlavnými vetvami (Horskou a Cimarronskou), viedla táto vozová cesta viac ako tisíc kilometrov piatimi štátmi Stredozápadu (Missouri, Kansas, Colorado, Oklahoma a Nové Mexiko). Svoj význam stratila v roku 1880, keď ju nahradilo priame železničné spojenie. Od roku 1987 je to národná pamiatka so 190-timi historickými miestami.

Vďaka takejto výhodnej polohe je Boonville najstarším zachovalým mestečkom v strede rieky Missouri. Založil ho lovec a hraničiar Daniel Boone, ktorému pomáhal slávny stopár Kit Carson. Miesto našli pri jednom z mála brodov tejto „Veľkej mútnej rieky“ (čiže „Big Muddy“), ktorá v rokoch 1826-27 zmietla blízku osadu Franklin z povrchu zeme. Už v roku 1819 tu pristál prvý parník „Independence“. Boonville bolo od začiatku prirodzenou križovatkou obchodných ciest. Okrem Sante Fe Trail to bola aj Boonslick Trail, ktorou sa valili vlny nových osadníkov ďalej na západ. Bolo to (ako píše kronikár) „…obecné centrum nádejí a miesto stretnutia ľudí“, ktorí hľadali svoju budúcnosť v obrovských priestoroch Divokého Západu. Boonville ako „Matka Západu“ bolo ale tiež významným prekladiskom tovaru z juhu. Spájalo New Orleans a St. Louis s Philadelphiou, Baltimorom a New Yorkom. Dobytkári z Arkansasu a Texasu hnali svoje stáda sem, aby ich predali. To všetko prilákalo najmä nemeckých osadníkov, ktorí výrazne ovplyvnili miestnu belošskú populáciu.

Krvavá história

Pri Boonville sa zhodou okolností odohrala aj jedna z prvých bitiek Občianskej vojny. Padlo v nej prvých päť vojakov z desaťtisícov, čo nasledovali v dlhoročných krvavých bojoch. Paradoxne však práve Boonville, a Missouri ako nový štát, chceli byť v spore Severu proti Juhu pôvodne neutrálni, veď boli prirodzenou spojnicou oboch v ich obchodných záujmoch. Po tom, čo tu ale unionistická armáda predviedla krvavý kúpeľ nevinných civilistov, tisíce mužov za noc nastúpilo do radov konfederačných vojsk. Príznačné však je, že z tých, čo v mestečku ostali, sa bez rozdielu sympatií k jednej alebo druhej strane spontánne sformovala Domobrana (Bonville Home Guard), aby bránila obyvateľov pred nájazdmi bánd rabovačov a dezertérov oboch armád. Medzi nimi vynikala najmä banda Krvavého Billa Andersona, ktorej hrozba tak zázračne zjednotila všetky strany veľkej vojny do spoločnej obrany.

Zabudnuté, ale zázračné

Boonville po nástupe železnice a veľkej tragédii Občianskej vojny zaspalo na dlhé časy ako zabudnutá Šípková Ruženka. To ale neznamená, že sa tu nediali pozoruhodné veci, práve naopak. Miestni napríklad objavili neďaleko mestečka slané pramene a z toho vznikol v roku 1900 nápad chovať v nich ustrice! Veľa ich ale neprežilo, lebo vody bolo málo.

Ale pre skutočnú historickú pikantériu sme si museli zájsť do susedného mestečka Glasgow. Tu žil zvláštny muž menom E.A. Wrangler, ktorý nielenže delovú guľu zo spomínanej Občianskej vojny prerobil na bowlingovú guľu na športovanie, ale si aj predsavzal, že vysústruží poháre zo všetkých druhov dreva na svete. A aby mal svetový rekord istý, jeden pohár urobil aj z kaktusu. Nestačilo mu to a miestneho tuláka po smrti nabalzamoval tak, že vyzeral ako živý. Ešte trinásť rokov po smrti stál za oknom obecného domčeka, lebo miestni radní si mysleli, že takto ho aspoň niekto pozná, aby mu mohli vystrojiť riadny pohreb. Nakoniec ich prešla trpezlivosť a pozoruhodného predchodcu V.I. Lenina pochovali ako anonyma. Mimochodom, podľa miestneho zvyku tu z vlasov zomrelého člena rodiny vyrábali brošne v podobe smútočných kvetov! Mestečko Glasgow má však aj skutočne svetový primát. V roku 1879 tu na príkaz generála W.M.S. Smitha postavili prvý oceľový most na svete. To všetko sme sa dozvedeli v redakcii The Glasgow Missourian, čo sú najstaršie noviny v celej oblasti.

Farmárska strava

Pravým boonvillským unikátom je obed. V Amerike je každé väčšie jedlo podávané tak, aby ste nemuseli použiť príbor. Čoskoro tiež zistíte, že fastfoody typu McDonald´s chcú tak veľmi vyhovieť všetkým návštevníkom súčasne (a ich skutočným i neskutočným diétam), že ich produkty sú prakticky bez chuti. V Boonville však ešte vedia na čo je dobrý príbor a „Salisburský steak“ s domácou zemiakovou kašou, cviklou v náleve a čokoládovým pudingom (všetko v jednej cene) naozaj chutili. Veď o tejto ukážke nefalšovanej domácej stravy Stredozápadu písal aj časopis The New Yorker!

V Amerike je všetko obrovské a v missourskom mestečku Boonville si jednoducho nemôžete nedať na raňajky ich povestnú domácu šunku. Tá dosahuje štandardne dvojnásobok veľkosti nášho najväčšieho rezňa a je tiež dvojnásobne tak slaná. Servírujú ju v jedinej prežívajúcej klasickej krčmo-jedálni na Main street. Keď do nej vstúpite akoby ste urobili veľký krok späť v čase do obdobia prospektorov, traperov a pištoľníkov. Dlhý pult s vyleštenou pozdĺžnou tyčou, aby sa bolo čoho držať pri nadmernej konzumácii whisky, temné steny pokryté rôznymi odkazmi na miestne pamätihodnosti a pri stene boxy s masívnymi koženými sedadlami. Nad hlavou sa lenivo otáča storočný ventilátor, ale nablýskaný tak akoby ho kúpili včera. Mimochodom, raňajky sa tu podávajú celý deň. My sme tu o desiatej hodine doobeda zastihli na kávičke celú miestnu smotánku dôchodcov. Solídne vyzerajúci páni pokojne pochlipkávali svoju nespočítateľnú šálku kávy – v Amerike vám čašníčka totiž kávu vždy doleje a to až kým neodídete alebo neodpadnete. A ich hlavné témy boli ako z gýčového prospektu – o kvalite whisky, cigarách a golfe! A môžete sa čudovať, keď týždeň pred mojou návštevou Boonvillu si v Oklahome popravený R. W. Clayton doprial v poslednej hodine života morské ráčiky, ustrice, rybu s tatárskou omáčkou a jahodový koláč?

Autor: Gustáv Murín