Odpovede na všetky otázky boli ďaleko – zdalo sa mi, že ich nájdem kdesi v neznámej zemi a tak som plánoval cestu na Východ. Bol som pripravený na akékoľvek dobrodružstvo – len aby sa mi odhalili tajomstvá života, ktorý som tušil pod povrchom vecí. Príležitosť sa naskytla, keď sa z Južnej Ameriky vrátil Peter Becko Ondrejovič.

Becko sa chystal vyliezť na jednu z tých tajomných a nebezpečných stolových hôr vo Venezuele. Svojim neopakovateľným nárečím mi vysvetlil, že jej rozloha je väčšia ako celý rodný okres a povrch celkom nepreskúmaný – bude treba prejsť naprieč horou a dostať sa k vodopádu Salto Angel a potom ho zlanovať, spustiť sa do člnov a po rieke sa vrátiť do najbližšej civilizácie… „Zvládneš to… Posadíme ťa do sedačky a spustíme dolu, je to jak ked si sadneš na bicykel…“ nabádal ma môj kamarát.

Hovoril to, ako keby sa chystal na výlet hen na Inovec a mne sa ten jeho zľahčujúci tón, ako vždy veľmi pozdával…

Háčik bol len v tom, že ja som v e r i l, že mám ísť do Indie a nie do Južnej Ameriky. A mal som problém, ako vysvetliť svoju trojmesačnú neprítomnosť vo firme. Becko tvrdil, že celý špás, vrátane leteniek nás nevyjde viacej ako tridsať tisíc vtedajších peňazí, lebo väčšinu času strávime v divočine, budeme žrať kokosové orechy a banány, loviť ryby a spávať v „prasačárnách“, ako hovoril lacným juhoamerickým hotelom, alebo v sieti – h a m a k e, uviazanej medzi dvoma stromami kdekoľvek v pralese…

Mal som dievča, ktoré ma, napriek tomu, že vedelo, že to nebude dovolenka s cestovkou nabádalo, aby som s Beckom predsalen odišliel. Moja láska vedela, že so mnou nebude pokoj, dokiaľ sa nedostanem na kraj sveta a zrejme aj svojich fyzických aj psychických schopností… Sĺúbil som, že jej z cesty napíšem…

Vo firme sme mali rozrobené veci a tak som nakoniec zvolil kompromis – moja cesta nepotrvá dva až tri mesiace, ale len štyridsať dní – uvidíme, pokiaľ sa za ten čas dostanem…

Rozhodol som sa prežívať život – aspoň počas týchto štyridsiatich dní najintenzívnejšie, ako budem schopný: od nástupu do lietadla na letisku Schwechat
až po návrat na to isté letisko som mal zabudnúť na svoju občiansku masku a stať sa tým, kým naozaj som… Svojim spôsobom to bola jedna z toho druhu iniciačných, pútnych ciest a keďže jej trasa a premiestňovanie sa krajinou nemalo žiaden vytýčený plán, pripomínala mi čosi s ciest amerických bítnikov a toho „easy rider“- putovania šesťdesiatych rokov. Našej „bezstarostnej jazde“ som dal neskôr adekvátnejší „slovenský“ názov: NAVERÍMBOHA. Svojej láske som žiadny list neposlal – písal som jej do vzduchu a keď som sa vrátil, vydal som tie listy ako knižku. Ale po poriadku:

Na letisku Schwechat balil baby ryšavý chalan s fujarou – hovoril s nimi plynule nemecky a to ma nachvíľu zmiatlo – Becko ma pripravil na to, že berieme fujaru, nevedel som však absolútne nič o tom, kto sa k nám pripojí. Chalan sa mi predstavil ako Peter a bol to východniar, ktorý žil svojho času v Rakúsku. Neskôr som sa dozvedel, že žil aj v Rusku a Mongolsku. Skôr, ako lietadlo vyštartovalo sa k nám pripojil druhý z východniarov, horolezec Jano.

Čo sa mňa týka, nezoznamujem sa s cudzími ľahko – a tak som mal na ušiach sluchátka a počúval hudbu – ako sme stúpali a pribúdalo bielych oblakov, zažíval som zvláštne synchrónne stavy: hudba a obraz „narastali“ ako vo filme, akoby skladba bola komponovaná práve pre túto udalosť… Keď sme vystúpili nad mračná a Európu, dosahovala nebeských výšin – moji noví druhovia sedeli po mojej pravej a ľavej ruke a o čomsi sa dohadovali cezo mňa…

V Londýne sme čakali na linku do Caracasu celú noc – vybrali sme sa do mesta, ale nemali sme prachy a tak sme preskočili turnikety v metre – mne sa podarilo ujsť, ale chalanov chytili svalovci s ochranky metra a pritlačili ich k stene a dodnes neviem, ako sa im z toho podarilo vyzuť. A to naše dobrodružstvá ešte len začínali.

Let boeningom cez Oceán ma fascinoval – chalani slopali, dokedy im letušky nosili, potom však už nebolo čo a letušky bezmocne krčili ramenami, že vraj viacej alkoholu na palube už nieto… Chcel som sedieť pri okne, ale oni tiež – a tak sme sa striedali. Rozľaďovalo ma to, že keď som im uvoľnil svoje miesto, začali znova debatovať a dohadovať sa, pričom zabúdali, na čo si k oknu sadli…

Becko sa k nám pripojil až na letisku v Caracase – do poslednej chvíle som si nebol istý, či sa mu podarilo získať lacnú letenku spoločnosti Iberia, lebo na rozdiel od nás letel cez Madrid… Je jasné, že bez neho by sme boli v Južnej Amerike stratení – nikto z nás nepoznal ani krajinu, ani tú ich reč…

Mali sme sa zastaviť v Meride – a tak sme sa prostred Caracasu naládovali do takého toho autobusu… Niesli sme so sebou okrem fujary a baťohov aj dva zbalené a ťažké gumové člny – fujara slúžila aj ako závesná tyč na prenášanie člnov, a batožiny…

Prvýkrát som pocítil, čo je to cestovať lacnými triedami – autobus bol taký, akými sa jazdilo u nás koncom päťdesiatych rokov, triasol sa a stenal, ako sme sa štverali do troj a štvortisícoviek, motor bol horúci a cez pootvárané okná prievan…

Navyše nikde nezastavoval – Becko bol na to pripravený: v ušiach mal rolky toaletného papiera a močil do prázdnej fľašky od Coca-Coly priamo počas celonočnej cesty, zakiaľ čo ja, hanblivejší a neskúsenejší som sa zvíjal v otrasných kŕčoch…

V Meride sme sa ubytovali v jednej z tých lepších „prasačární“ v hoteli Italia, ktorý odporúčajú aj v Lonely Planet… Rečepčný zdravil Petra zďaleka „hola Pedro“- zdalo sa, že ho tu pozná každý a prišla ho pozrieť aj jedna juhoamerická šupa, volala sa Marite, taká divoška, krásna ale nie taká umelá ako tie miss -world… Becko sa s ňou vítal ako so sestrou – poznal aj jej frajera, jedného z najlepších horolezcov Venezuely… Zavolala nás na párty do jej domca na okraji Meridy. Bolo tam fascinujúco – čistá krajina na svahu pohoria s najvyššou horou Pico Bolívar, ktorá má tuším vyše päťťisíc metrov. U Marite, ako aj na cestičkách horského pralesa pod Pico Bolívar sa to hemží týpkami z celého sveta – prídu, pobudnú, pohulia, odídu…

Vybehneme len tak na kopec – netuším, že je to štvortisícovka a posledné metre v najredšom vzduchu, aký som dovtedy dýchal takmer vypľujem dušu – robím však jedny zo svojich prvých a celkom slušných záberov.

V Meride sa stretáme s Mirom Kavickým, ktorý prilieta z Floridy, kde maká ako
čiašnik. Miro sa vzdal kariéry inžiniera a pekných pár rokov sa už túla po svete.

Aj on pátra po zmysle všetkého. Vodí ma po vegetriánskych reštykách vo vysokoškolskej horskej Meride. Debatujeme o zvláštnostiach tejto doby, o orientálnych poznaniach i tajomstvách šamanov – na Auyuian Tepui sa mu akosi nechce, radšej by zašiel medzi pôvodné kmene domorodcov, prípadne na opustené karibské ostrovy a mne sa vidí, že som stretol spriaznenú dušu…

Ešte prichádza Igor Poláček, rovno z Kanáriek, kde robí čosi ako dohadzovača hoteliérom: nechal fakultu telocviku, ale aj teologickú fakultu a čo viem, venuje sa
ázijským bojovým umeniam, meditácii a túlaniu sa po svete. Je vyholený dohola a so žiarivými modrými očami vyzerá nebezpečne…

Chalani vyhrávajú po uliciach a námestiach Meridy na fujare, zarábajú mince a balia mladé Venezuelčanky…

Becko potrebuje posily na získanie starého dlhu od partie meridských paragliderov, ktorí však hrajú falošnú hru – uvedomujem si, že expedícia na „Ayuanku“ je bez týchto peňazí ohrozená. Východniari sem prišli každý so sto dolármi, Becko nemá oveľa viacej… A to chce ako p r v ý č l o v e k n a s v e t e zdolať najvyší vodopád na svete, zlaňovať tisímetrovú skalu a splaviť rieku v pralese…

Hra na fujaru na to sotva zarobí…

V Meride sa naše záujmy diferencujú – Kavič zrejme na stolovú horu nepôjde,
tvrdí, že jeho cesta je iná… Náš pobyt v Meride sa predlžuje a tak zrejme nepôjdem ani ja… Začínam byť čoraz nervóznejší, až do chvíle, keď jeden z dĺžnikov navrhne kompenzovať stratu peňazí výletom do Barinas a tvrdí, že nám zaplatí chlapíka, čo nás tam zavezie…

Do Barinas je to osemsto kilometrov – trmácame sa natlačení v starom tereňáku, na ktorého železnú konštrukciu svieti slnko… Z horského pásma schádzame na nekonečné roviny s vyše štyridsať stupňovými horúčavami…

Keď nás týpek dovezie na miesto, zistíme, že Tedy, to je jeden z tých dĺžnikov mu nezaplatil a tak ide do tuhého: naša skupina však pôsobí východoeurópsky a nebezpečne a tak nakoniec ustúpi a odíde s malou náhražkou výdavkov za naftu…

Sme v Los Llianos – malej osade s močiarom plným krokodílov, piráň, volaviek, lyžičiarov a kapibár… Domáci nás za mierny poplatok vodia na exkurzie po venezuelskom vidieku – navštívime osadu chovateľov koní, v sedle naháňame stáda kráv, plavíme sa člnom po rieke so sladkovodnými delfínmi, skúšame, kto vydrží najdlhšie plávať v rieke medzi piraňami, až dokedy Jana jedna nesekne do palca na nohe a my ostatní ho len-len nevytiahneme na breh…

Na týchto miestach – ako aj na iných vo Venezuele, stretáme týpkov, hľadajúcich to isté, čo my z celého sveta. Fujara a jej zvuk fascinuje každého… Po večeroch a v noci, keď zasa domorodci vyhrávajú na svojich gitarách a harfe, všetci spolu debatujeme o cestách… Jeden chalan nás odporučí na svojho arabského bratranca Arifa v mestečku Chichirivichi…

Expedícia, ktorú na Slovensku sledujú niektoré médiá, je vážne ohrozená – chýbajú dĺžne peniaze a neostáva nič iné, ako sa vrátiť do Meridy a pritvrdiť – nebola by to však žiadna „púť naverímboha“, keby sme si cestou neoskočili čosi vyše tisíc kilometrov na sever do Chichirivichi a na Karibik, do lagún porastených mangrove a na opustené ostrovy, kde prežívame na prinesených ovsenných vločkách, tepej pitnej vode v bandaskách, čo sme ju priviezli na našich gumených člnoch, kokosových orechoch a rybách, ulovených v zálive… Sme tu celkom sami – odrezaní od civilizácie, siedmi nahí chlapi, prespávajúci v hamakách, potápajúci sa medzi koralmi a snívajúci pod najfarebnejšími karibskými hviedzami o zabudnutom raji. Všetci sa zhodneme – toto je život, aký by sme si priali: mať tu ešte naše opustené lásky…

Skôr, ako sme sa dali na úmorné veslovanie pomedzi lagúny, prespali sme v Chichrivichi, kde sme boli na ulici azda jedinými belochm. Čuduj sa svete, stretli sme tu českého bekpekera Kiliho, s frajerkou, ktorí sa práve vracali z Amazonie.

Začul som, že navštívili kmeň domorodcov a kontaktovali sa s ich šamanom a viacej mi nebolo treba: od tej chvíle som bol presvedčený /a Kavič tiež/, že sa mám vydať na Orinoco a vyhľadať opustený kmeň a jeho šamana… Konečne sa dozviem odpovede na ukryté tajomstvá, po ktorých pátram… Bolo mi jasné, že môj čas vo Venezuele sa kráti a z mojej výpravy na Auyan Tepui už nič nevzíde…

A tak sme si odskočili zasa nejakých tisíc kilometrov na juhozápad, do delty jednej z najväčších riek sveta – Orinoca.

Po úmornom putovaní rozheganými autobusmi nás na konci sveta čakalo mestečko Tucupita: na autobusovej stanici sme to hneď schytali od domorodých miešancov – nepáčili sa nám naše rozopäté košele, chodiť s nahou hruďou sa tu považuje za nemravnosť…

Odchytil nás istý Raul – čakal pred nádražím, akoby o nás vedel a keď sme mu spomenuli Kiliho, vedel /alebo sa robil, že vie/ o kom je reč. Našiel nám ubytovanie v hotelíku Pequeňo a po dlhom vyjednávaní s nami dohodol cenu za expedíciu do pralesov delty. Keď sme si napokon „plácli“, prišla na oslavu do Peqeňa celá jeho
familia a my sme si odrazu podávali ruky s jeho bratom, švagrom, nevestou, synovcami, sesternicami a kto vie ešte kým… Tečú potoky rumu, hrá fujara…

A Raul naložil do dlhého kovového člna okrem nafty zásoby vody aj súdky s rumom. Za zvukov fujary sa lúčime s posledným miestom civilizácie…

Ak som si myslel, že nám chlast vystačí na týždeň, mýlil som sa – východniari ho spolu s Raulom a jeho spoločníkom vychlontali za prvého pol dňa plavby! Orinokom sa niesli slovenské ľudové, ako čln plával po prúde…

Plavili sme sa celý deň – až keď sa zvečerilo, naďabili sme na prvú osadu.

Indiáni kmeňa Wharoa tu žijú v domoch na koloch.

Tu niekde prvýkrát pristali Španieli – videli kolové stavby ako v Benátkách a kraj nazvali Venezuelou – „malými Benántkami“… Kúsok opodiaľ je Trinidad a Tobago- tak sem som prišiel, keď som mieril na Východ – na miesta kde muž menom Kolumus…

Druhý aj tretí deň sa pohybujeme stále viacej k Oceánu – prúd rieky sa obracia naspäť, ako silnie morský príliv… Indiáni a ich deti nás vítajú, ponúkajú nám na predaj svoje výrobky z balzového dreva… Peter Gyeri im za to vyhráva na fujare, nechá im do nej fúkať, čo ich nesmierne rozveseľuje…

Beckovi, ktorý celé desaťročia vyhľadáva jediný kmeň na planéte, ktorý ešte nepoznal civilizáciu, sa však stále nepozdáva, že u týchto tu nachádzame plastové vedrá, symbol civilizácie: máme ísť ďalej a tak Raul zoženie sprievodcu do pralesa, pričom sám so spoločníkom ostane v člne na brehu…

Kmene, za ktorými kráčame môžu byť pre cudzincov celkom dobre nebezpečné – len nedávno vyvraždili hľadači diamantov ktorúsi ich osadu… Za každým stromom môžu na nás číhať s fúkačkami a jedovatými šípmi…

Starec, ktorý nás vedie do pralesa, nedbá na náš čoraz väčší nepokoj – skáčeme z jedného kmeňa, pohodeného v blate na druhý, usilujeme držať krok a husí zástup, ale aj tak sa občas prepadáme do močiara… Sme unavení, dokrvava vyšľahaní halúzkami pralesných krovín a nevieme, či toto všetko nie je zaranžovaná hra a podvod…

Celé hodiny sa prebíjame pralesom, a bezzubý starec vpredu na našu španielčinu nereaguje – neovláda iný jazyk, ako ten, ktorým hovoria Wharoa a ten neovládame my…

Strácam už nádej, že nás vedie dobre – vydali sme sa na milosť a nemilosť Luisovi a jeho komplicom… A prvýkrát vo Venezuele zažívame skutočné obavy a strach.

Becko stráca nervy – chytí malého starca, konečne ho chytí za roztrhanú košeľu a pod krk: španielsky i slovensky na neho kričí: „Kde sme to? Kde to ideme?!“

„Camino…“- chrčí starý Indián a ukazuje rukou do pralesa a naspäť, kade sme prišli… „Camino“.

Camino znamená po španielsky cestičku, chodník… Sme na indiánskom chodníku.

Ideme odnikiaľ nikam. A v tej chvíli mi svitne: všetko čo h ľ a d á m, nie je nič iné, ako c e s t a. To, čo hľadám nie je pevný bod, ani miesto. Táto cesta je cieľom.

A tento muž mojim šamanom… Vyčerpaním, únavou a aj obavami a strachom zažívam jeden z najdôležitejších okamžikov v mojom živote a viem, že moje putovanie malo svoj zmysel – aj keď ležal inde, ako na vrchole stolovej hory.

Moja cesta je od tej chvíle iná, ako Kavičova, Poláčkova, Gyeriho, Janova, či Beckova… Štyria z nás nakoniec, ako prví na svete Salto Agel zlaňovali, aj keď na vrchole hory takmer zablúdili a zahynuli… Ja som mal však svoju „Ayuanku“ na inom mieste a v inom čase – ale o tom je už iný príbeh…

Autor: Karol Hlávka

http://karolhlavka.blogspot.com