SVETOBEŽKY-obálka

SVETOBEŽKY-obálka

 

Deväťdesiate roky boli u nás plné bizarných príležitostí a výziev. A tak sa stalo, že ako zástupca časopisu Playboy pre Slovensko, som stretával pestrú škálu podnikateľov a podnikavcov, ktorí sa zjavili a zase kamsi zmizli. Taký bol aj mladý, sympatický majiteľ zbrusu novej  cestovnej kancelárie. Aby prerazil, vymyslel si súťaž v nejakom vychytenom týždenníku, pričom víťazi mali ísť zadarmo na týždeň na Bali. V tej dobe to bola pre nás naozajstná exotika.

A stalo sa mu, čo nedomyslel. Dva poukazy do exotiky vyhrali dve dámy, jedna mladšia a druhá staršia. Tak prišiel na „spásonosný“ nápad a pri pravidelnom spoločnom tenisovom zápase mi ponúkol, aby som túto mini-výpravu viedol. Všetko zaplatí a k ruke mi dá ešte aj novinára. Toho novinára som nikdy pred tým a nikdy potom nevidel, a to sa v tejto branži pohybujem viac ako štyridsať rokov. Ale bol to sympaťák a tak sa zdalo, že to spolu hravo zvládneme.

Naša malá skupinka sa zišla v hale letiska Schwechat. Mladšia dáma bola v pohode, ale tá staršia vzbudzovala obavy. Vôbec som nepochopil, prečo sa dala na tú súťaž s vidinou vzdialeného exotického ostrova. Ako sa mi totiž hneď začerstva zverila neznáša: lietanie, more a cestovanie. Neskôr vysvitlo, že jej tú výhru niekto podstrčil, lebo im bolo ľúto, keby prepadla a ona mala ako dôchodkyňa čas. No, zbohom aj s batohom, ako sa hovorí…

Leteli sme špičkovými malajskými aerolinkami a tak som sa po pár drinkoch upokojil. To zvládneme.

Na letisku na Bali nás už čakali, ale márne som sa potešil, nemohli sme opustiť halu s výdajom batožín. Naša dôchodkyňa-šampiónka stratila kufor. Bol som bezradný. Čo teraz? Šofér s mikrobusom z hotela na mňa mával tabuľkou s mojím menom a ja som zasa mával na neho, že musí počkať. Boli sme dokonale otrávení. Ale stále ostávala nádej, že sa ten nešťastný kufor predsa len zjaví. Až sme pri páse s kuframi ostali sami. A na tom páse sa dokola točil už len jeden jediný kufor. Práve som chcel zaveliť na odchod bez kufra, keď sa vtom dôchodkyňa-čiperka vrhla práve na ten kufor a spokojne si ho zobrala.

„Ale veď ten kufor tu už viac ako polhodinu rotuje,“ ozval som sa výčitkou.

„Ja viem,“ odpovedala, „ja som len zabudla, že som si kúpila nový a nebola som si istá, ktorý to je“.

To bol len začiatok. Tá pani bola silne krátkozraká a hneď pri prvom vstupe do mora, stratila jediné okuliare, ktoré mala so sebou. Vtedy zasiahol kongeniály manažér hotela meno Steven Hioe. Číňan, pretože sú to Číňania, čo tu tvrdo pracovali, aby z pôvodne hipísáckeho raja urobili atraktívnu destináciu aj pre bežných turistov. Steven nezaváhal, zohnal miestneho optika, ten zalovil v niektorej zaprášenej zásuvke a okuliare boli na svete. Síce našej dôchodkyni padali z nosa, lebo boli veľké, ale aspoň trafila bezpečne na pláž. Steven nás ako odškodné pozval všetkých štyroch na fajnovú večeru do japonskej reštaurácie v rámci hotela. Mne dal na upokojenie kazetu s balijským jazzom. Nikdy som nemal zvlášť obľube jazz, ale tento počúvam nadšene dodnes. Aj tam sa mi, na upokojenie nervov, zišiel. Naša dôchodkyňa bola nezmar…

Napriek tomu, že mala len improvizovaný pohľad na svet, si ona, ktorá neznášala lietanie a cestovanie, priplatila extra výlet lietadlom na ostrov Jáva na prehliadku chrámového komplexu Borobudur, vzdialenom viac ako šesťsto kilometrov. Snáď nemusím ani dodávať, že táto dočasne poloslepá pani nevedela žiadny cudzí jazyk a so sprievodcami mala stráviť tri dni. Keď to zistili, boli zdesení, ale už nemohli cúvnuť. Myslel som si, že si od nej aspoň oddýchnem, ale to som ju podcenil. Na výlet mala ísť z hotela okolo šiestej ráno. Mňa zobudila o pol hodinu skôr, lebo mala „tušenie“, že pre ňu neprídu a ona zmešká lietadlo. Rozospatý som docapkal do hotelovej recepcie a začal riešiť „problém“. V ruke mala letenky, aj brožúru cestovnej kancelárie, ale pri svojej krátkozrakosti nevedela nájsť telefón do cestovnej kancelárie. Aj keby ho našla, kto by tam bol tak zavčasu ráno? Mobily vtedy ešte neboli. Tak som donútil rozospatého recepčného, aby zohnal taxík. Prišiel nejaký rikšiak, ale všetko jedno, letisko nebolo ďaleko. Dôchodkyňa-panikárka „odjachala“ ako kráľovná zo Sáby, ešte mi aj zamávala. Len čo sa rikša stratila za horizontom, veľkou rýchlosťou dorazilo auto z cestovnej kancelárie so sprievodcom. Keď som mu oznámil, že klientka už je na ceste na letisko a nepočkala ho, chytil sa nevdojak za srdce. Dobre tušil, že ho čaká náročná služba svetovému turizmu.

Boli sme prví slovenskí turisti na slávnom ostrove Bali. Myslím, že tam na nás nikdy nezabudnú…

 

Gustáv Murín

 

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.