KOMÁRE-obálka

KOMÁRE-obálka

Premnožili sa básnici. Tak ako máme primnoho medveďov, pretože je primnoho samozvaných ochrancov tých medveďov, tak je primnoho básnikov. Odkedy sa už nectí poctivé poetické remeslo a za báseň sa považujú aj dva vetné nepodarky v troch riadkoch, nemôžete si byť ani chvíľku istí, či okolo vás nekrúži básnik s neutíchajúcou túžbou omráčiť vás svojou tvorbou. Nedá sa im uniknúť a niektorí sú zvlášť vytrvalí. Tak sa ku mne, ako predsedovi Slovenského PEN Centra, dostal veľmi úctivý list „svetového rekordéra“ (uznaného vraj aj v Guinnessovej knihe rekordov?!), v ktorom mi istý indický básnik oznamoval, že vo svojich 34 rokoch (?!) dokázal už spísať nasledovné knihy poézie „mimoriadnej morálnej sily“, ako iste poznáte z ich názvov:

Boh (522 strán veršov!!!),
Láska verzus terorizmus (607 strán),
Ty zomrieš; Ja zomriem – básne o láske (1 600 strán),
Život = Smrť (1 200 strán),
Maternica (250 strán),
Sila čiernej (500 strán),
Skryť a hľadať (617 strán),
Ak spílite strom; spílite svoju vlastnú matku (210 strán).

Dokopy teda neuveriteľných 5 506 strán básní, aké ešte nestvoril žiadny smrteľník, ako o sebe sám skromne dodáva autor. Jeho najdlhšia báseň „Iba ako život“ má „len“ 80 strán?! Už chápete, prečo som potom, čo som vyrástol na veršoch Miroslava Válka, či môjho rovesníka Mirka Huptycha, na súčasné veršotepectvo taký alergický? A tento príbeh je o mojom kolegovi, indickom básnikovi a bývalom primátorovi mesta Lucknow, kde som tiež  bol – Daudží Guptovi. Daudžího som po prvý krát stretol už ako staršieho pána na tvorivom štipendiu v USA, na spisovateľskej farme (pôvodne to naozaj bola farma!) menom Ledig House. Bol to mimoriadne čiperný tvor, počas dvojmesačného pobytu sme ho takmer nevideli, lebo lietal po Amerike so svojimi veršami ako namydlený blesk.

Aj tak som sa potešil, keď som ho stretol na PEN kongrese v Moskve v roku 2000. A to by neboli Rusi, aby si počas kongresu nechali ujsť príležitosť zorganizovať vo vtedy najdrahšom hoteli mesta Slavjanskaja večernú mega-čítačku. Bolo to neuveriteľne drahé, ale pre stovky tam ubytovaných delegátov kongresu pohodlné. Celé to mal na starosti legendárny ruský básnik Andrej Andrejevič Voznesenskij a hviezdou večera bol Gűnther Grass. V obrovskej sále bolo nabité. Pod pódiom sa tiesnili zástupy novinárov, fotoaparáty blýskali, mikrofóny a kamery išli naplno. No, sviatok poézie na ruský štýl! Sedel som s mladšími kolegami asi v strede sály a čakali sme, kým to začne. Hneď po úvodnom vystúpení Grassa som medzinárodnej spoločnosti na dosah oznámil dôležitú novinku – poézia je v Rusku na úrovni smrtonosnosti zbraní hromadného ničenia. A veľa poézie škodí. Ako alternatívu som navrhol vybehnúť z hotela na blízky Arbat na pivo. S nadšením ma niektorí nasledovali a strávili sme tak viac ako tri hodiny skvelou debatou pri dobrom pití. V tej najlepšej nálade sme sa vracali do hotela. Nikto z nás neveril, že by ten poetický večer ešte pokračoval, ale mne to nedalo. Vo vestibule som odbočil k sále a nahliadol do nej. Bolo to rovnako ohromujúce, ako bol ohromujúci ten začiatok večera.

V celej obrovskej potemnenej sále sedela jedna jediná osoba, mladá žena jedného z delegátov, ako misionárka dobrej vôle. Včas totiž rozpoznala, že som zrejme strhol lavínu tých, čo unikli hromadnému ničeniu našich duší poéziou, a hrozilo, že posledný vystupujúci v dlhočiznom zozname básnikov, môj vzácny kolega Daudží Gupta, by bez nej vrhal svoje verše napospas prázdnemu priestoru. Starecky prikrčeného Daudžího, ktorý sa po viac ako troch hodinách čakania a kilometroch pred ním odrecitovaných veršov práve vyšmatlal na javisko, ten nepomer medzi javiskom a hľadiskom nevyviedol z miery. Recitoval o dušu. Veď ako len okrášli jeho iste bohatý autorský životopis, že recitoval na tom istom pódiu, ako nositeľ Nobelovej ceny Gűnther Grass a jemu podobní?! A v takej ohromnej sále!

Gustáv Murín

CELÚ knihu cestovných príbehov nájdete TU.

FPU logo

Ukážka z rukopisu cestovných príbehov dokončeného vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.