V našej, bratislavskej Rači asi všetci poznajú film „Rača, láska moja“ oslavujúci lásku medzi driečnou Račankou (v skutočnosti českou herečkou Andreou Čunderlíkovou) a vášnivým Gruzíncom.

Ale kým u nás tento film môžeme vidieť len pri zvláštnych príležitostiach v račanskom kine, v Gruzínsku je to kultový film, ktorý beží v televízii niekoľkokrát do roka. Dodnes pomenovávajú dcéry podľa hrdinky filmu – Darina. A na vlastné uši som počul spievať pieseň venovanú Darine na súčasnej svadbe! Nie je to náhoda. Sú, izolovaní vo svojich horách a obklopení problematickými susedmi, preto nadšení každým pripomenutím kontaktu s Európou.

S veľkou pomocou mojich gruzínskych literárnych priateľov na čele so skvelou organizátorkou Irmou Gegečkori som sa konečne po rokoch vypravil do gruzínskej Rače v rámci výjazdu slovenských novinárov organizovaného Veľvyslanectvom Gruzínska na Slovensku. Cestou z Tbilisi som pochopil, prečo ma od tej cesty odrádzali minulý rok v novembri. Do gruzínskej Rače sa guvernérska limuzína štverá v neuveriteľných serpentínach, ako by sme sa chceli dostať na samú hranu sveta. A naozaj, gruzínska Rača začína až za strmým skalným útesom, kde sa na okamih zastavíme,  ohliadnuť sa do hlbočiny zvažujúcej sa k moru, ktorú sme zanechali za sebou. A už po pár kilometroch sa otvára úžasná úvodná scenéria tejto náhornej planiny začínajúcej jazerom Šaori, v ktorom sa odrážajú večne snehom pokryté štíty Kaukazu na obzore.

Jazero Šaori a pohorie Kaukaz

Jazero Šaori a pohorie Kaukaz

Ešte pár kilometrov a sme v hlavnom meste provincie – Ambrolauri.

Kravy na ceste

Kravy na ceste

Do mesta vedie široká ulica s názvom Bratislavská. Namiesto spomaľovacích pruhov tu fungujú – kravy! Snáď ešte flegmatickejšie, než tie indické. Ani robustný džíp s nimi nepohne, keď si zastanú uprostred cesty. Komu patria a čo tu robia – to nikoho netrápi. Už o chvíľu mi ochotní sprievodcovia ukazujú miestne trávnaté letisko. Malé turbovrtuľové lietadlá do 30 pasažierov by tu mohli pristávať aj hneď – len čo odoženú kravy…

Pristávacia plocha s kravami

Pristávacia plocha s kravami

 

Mesto uprostred hôr

  Kto pozná Gruzínsko, musí uznať, že v Rači všetko vyzerá o kus lepšie, než v ostatných častiach krajiny, Samozrejme, s výnimkou Tbilisi a Batumi. Na Bratislavskej ulici je moderná športová hala pre zápasenie, ktoré je tu veľmi populárne, a plaváreň, kde je v bazéne len jeden plavec – miestny prokurátor, čo nemá veľa práce, lebo kriminalita je tu minimálna.

Prišiel som na pozvanie dvoch najdôležitejších osobností provincie – guvernéra Parmena Margvelidze a starostu mesta Rati Namgaladze. Ten druhý navštívil naše vinobranie túto jeseň a rád na to spomína. Otec guvernéra bol v našej Rači pred tridsiatimi rokmi a okrem spomienok si priniesol aj štepy račanskej Frankovky, ktorú tu pestuje dodnes.

Vinohrad s frankovkou

Vinohrad s frankovkou

Hoci treba uznať, že práve z červených vín tu majú pravý skvost zvaný – Khvančkara. Ako nám povedal náš Veľvyslanec Rudolf Michalka v Tbilisi sa fľaša vychyteného ročníku predáva za 40 eur a vyššie. Pre hostí z ďaleka však nalievajú štedro z krčahu z domácich zásob.

Gruzínsko je krajina kontrastov a provincia Rača, akoby bola ich esenciou – krásna príroda a vymierajúce dedinky, úžasné historické pamiatky a „nové“ domy na úrovni Luníku IX, moderný hotel, kde nefunguje kúrenie, atmosféra ďalšieho strateného kúta sveta, čo my sme sa už opäť naučili obdivovať, ale k tomu tu je ešte dlhá cesta. S novým vedením a ich nadšením však smerujú k tomu byť klenotnicou prírodných krás celej krajiny. Vyšperkovanej vinohradmi, ktoré obe Rače – tú ich i tú našu – spájajú…

 

Cesta naprieč skalami

Cesta naprieč skalami

 

Zdroj: Pôvodná reportáž Gustáva Murína, Račiansky výber (jeseň 2014)