Zasneženou krajinou sa v diaľke ako mravce pomaly presúvajú malé čierne bodky. Jedna bodka, druhá, tretia. Autom sa blížime k obci Elmira. Z malých čiernych bodiek sa vyliahli drožky a koče ťahané koňmi a v nich ľudia v starodávnom oblečení. „To máme ale šťastie. Ešte nikdy sme neboli svedkami nakrúcania historického filmu,“ víria nám hlavou myšlienky. Neveriacky pohľadom skúmame, kde je kameraman a režisér. Omyl! Tento každodenný príbeh malej, pred svetom uzavretej komunity mierumilovných a pracovitých ľudí režíruje sám život. Volajú sa mennoniti. V ontárijskom Saint Jacobse, v Elmire a Elore akoby sa zastavil čas.

Anabaptizmus
Keď zakladateľ učenia Menno Simons zverejnil pred päťsto rokmi svoje teologické úvahy vychádzajúce z reformácie, našiel si svojich stúpencov v Holandsku, Nemecku a vo Švajčiarsku. Jedným z hlavných pilierov týchto myšlienok bol anabaptizmus, čiže krst dospelých a nekrstenie detí. Anabaptisti veria, že až dospelý človek sa má rozhodnúť, či sa pripojí k cirkvi, alebo nie. Na vtedajšiu dobu veľmi odvážna téza vyslúžila mennonitom označenie radikáli. Keď k tomu pridáme aj ich odpor prisahať akejkoľvek svetskej moci a odmietanie bojovať vo vojnách, to už bolo pre vtedajších mocipánov priveľa, a tak mennonitov tvrdo prenasledovali, perzekvovali a zabíjali. Odchádzali do tolerantnejších častí Európy a približne pred štyristo rokmi sa napokon početná skupina vysťahovala do Severnej Ameriky.

S volmi cez hory
Pensylvánia privítala prvých mennonitov v roku 1683 a o sto rokov neskôr začali migrovať do kanadského Ontária. Prišli čiastočne kvôli novým poľnohospodárskym pozemkom a tiež zo strachu, že ich nová americká republika bude nútiť bojovať vo vojne. Precestovali viac ako osemsto kilometrov na vozoch ťahaných volmi cez hory, lesy a rieku Niagaru. Všade, kam prišli, boli známi ako „tí tichí na poli“, tvorili vlastnú uzavretú komunitu na malých farmách.

Na bohoslužbe
V nedeľu skoro ráno vyrážame z Toronta smerom na Kitchener a pred obedom už čakáme na dohodnutom mieste v Saint Jacobse. Del, moderný mennonita, nám vybavil účasť na bohoslužbe v skromnom svätostánku uprostred veľkého poľa, ktorý sa viac podobá na obrovský dom ako na kostol. Pre lepšiu zrozumiteľnosť ho volajme kostol, aj keď samotní mennoniti toto slovo zriedka používajú. Bohoslužba je súkromnou udalosťou komunity, ľudia zvonku musia mať povolenie.
Zaparkovať musíme už pred bránou, do dvora smú len dopravné prostriedky s konským pohonom. Kone pod kapotou sa nerátajú. Dovnútra kostola vchádzame zozadu, no i tak vzbudzujeme pozornosť už usadených veriacich, ktorí za nami zvedavo otáčajú hlavy. Usádzame sa do poslednej chlapčenskej lavice. Ženy, muži, chlapci, dievčatá, všetci sedia oddelene. Ženy vľavo, chlapi vpravo, dievčatá v strede vľavo a chlapci v strede vpravo. Kostol nemá elektrinu ani svetlá, ba ani moderné vykurovanie. Je vyhrievaný dvoma pieckami na uhlie.
Mladí chlapci prichádzajú jeden po druhom a sadajú si do lavíc. Predtým si každý zavesí svoju čiernu baretku na vešiak pri dverách. Robia to zručne, presne mierenými pohybmi, akoby stáli pri výrobnom páse. Každý z nich je oblečený rovnako, ako z katalógu z devätnásteho storočia – čierne nohavice s trakmi, sako a biela košeľa s tmavou kravatou. Dievčatá sediace v ľavej časti v oddelených laviciach sa svojím oblečením podobajú ako vajce vajcu. Modré, čierne alebo tmavofialové kostýmy s rovnakými jemnými vzormi. Ženy nosia ešte aj čepce, muži sú oblečení podobne ako chlapci.

Štyria ministri
Do kostola prichádzajú štyria ministri a sadajú si do veľkej lavice čelom k mladým veriacim. Wesley je niečo ako farár – hlavný minister. Má na starosti kostol. Druhý minister je hosťujúcim zo susednej Elmiry. Tretí je pokladník a štvrtý diakon. Bohoslužba zvyčajne trvá dve hodiny. Nepoužívajú sa žiadne hudobné nástroje, ba ani organ. Spievajú sa piesne zo spevníka písaného švabachom, ktorý je uložený v každej lavici. Bohoslužba prebieha v nemčine. Keďže Wesley o našej prítomnosti vedel, rozhodol, že dnešná bohoslužba bude po anglicky. A možno aby nás veľmi netrápil, skrátil aj jej priebeh na hodinku a pol. Žiadny Otčenáš ani prežehnávanie. Zaujímavý moment nastal, keď sa všetci prítomní naraz otočili dozadu a kľakli si. To sa opakovalo dvakrát počas bohoslužby. Všetci kľačali a mlčky rozjímali. Je koniec bohoslužby. Ženy a dievčatá vychádzajú von osobitným vchodom a čakajú na svojich manželov a otcov, ktorí práve zapriahajú svojich skutočných tátošov s nablýskanými čiernymi drožkami. Kolóna drožiek na poľnej ceste ponúka neobyčajný pohľad. Jej pravidelnosť a dĺžka symbolizuje súdržnosť a silu komunity.

Na obede
Po bohoslužbe podľa plánu autom nasledujeme Wesleyho drožku. Aj keď má cirkevnú funkciu, zostáva naďalej farmárom. Tak to predsa v mennonitskej komunite chodí. Cirkevné funkcie sa prijímajú ako česť, sú doživotné a neplatené.
Vchádzame do malého domčeka medzi hospodárskymi budovami a Wesleyho manželka Ester nás pozýva na obed. Jeho príprave sa venovali výlučne ženy – Ester, jej dcéra a babka. My sme sa s mužmi usadili v drobnej predizbičke, akoby čakárni na obed. Debatujeme o ich komunite, viere a spôsobe života. Mennoniti medzi sebou komunikujú v ťažkom dialekte nemčiny, ktorej by aj rodený Nemec sotva porozumel.
Typický anglosaský škrobizmus obišiel mennonitov širokým oblúkom. Pre nich tiež platí známe Hosť do domu, Boh do domu. Obed je síce skromný, ale chutný. Najviac nás zneisťuje zvláštna krémová kaša. Pani domáca nám napokon vysvetľuje, že sú to zemiaky, a bolo po záhade. Neboli zlé, ale predsa len asi ostaneme pri našej slovenskej zemiakovej kaši.

Namiesto pneumatík podkovy

Cesta zo Saint Jacobsu do Elmiry trvá autom pätnásť minút, na koňoch hodinu. Filozofia mennonitov je vychutnávať si každú minútu života. „Keď cestujete autom a niečo zaujímavé uvidíte, zmizne to skôr, ako to stihnete svojmu spolujazdcovi ukázať a podeliť sa o svoj zážitok. Auto ide príliš rýchlo na to, aby ste si výlet dokázali plne vychutnať,“ hovorí Wesley. Kôň sa vraj dá kúpiť za 1 500 dolárov, dobrý stojí aj 2 400. „Jazdíme na koňoch, to ale neznamená, že sme všetci odborníci na kone,“ dodáva náš hostiteľ. Rodina a komunita sú pre mennonitov nedotknuteľné. Hovoria, ak ťa postihne nešťastie, komunita ťa podporí, morálne aj finančne. Podľa anabaptistov sa až dospelý človek musí dobrovoľne rozhodnúť, či chce pristúpiť k viere. V dnešnej praxi sa však už od mladého mennonitu automaticky očakáva, že sa dá pokrstiť, ináč riskuje hnev rodiny. Mladí si hľadajú životných partnerov výlučne v rámci komunity. Muži sa venujú farme, ženy rôznym domácim prácam od varenia, zavárania, vyšívania až po starostlivosť o deti. Pri priemernom počte siedmich detí na rodinu je to roboty nad hlavu.

Vláda od Boha
Na miestnom trhovisku sme sa pokúsili odfotografovať mennonitskú ženu, no boli sme zdvorilo odmietnutí. Neskôr sme sa dozvedeli, že na dobrovoľné fotografovanie zväčša nepristúpia. Osobná fotografia sa považuje za samoľúbosť a márnivosť.
Mennoniti veria, že vláda pochádza od Boha a snažia sa ju rešpektovať. Ak však zákon odporuje viere, viera má prednosť aj za cenu vysokých strát a utrpenia. Odmietajú všetky spôsoby pomoci vlády a štátu. Namiesto čísel sociálnej poistky, ktoré má povinne každý iný Kanaďan, si vynútili špeciálnu číselnú kategóriu. Stále sa hľadá obojstranne prijateľné riešenie pre príspevky na dôchodok, ktoré mennoniti odmietajú platiť a takisto poberať štátny dôchodok. Neprispievajú ani na štátne zdravotné poistenie. S podpisom svojho biskupa sú oslobodení aj od povinnosti mať fotografiu na zbrojnom preukaze a listom od diakona sú oslobodení od povinnej účasti v súdnej porote. Ako novodobí disidenti.

Univerzita na farme
Mennoniti zo Saint Jacobsu majú aj vlastnú školu až po ôsmy ročník. To je celý ich vzdelávací systém. Ďalšie vzdelávanie prebieha už len prakticky pri práci na farme. Ak by sa čisto teoreticky mladý človek rozhodol ďalej študovať napríklad na univerzite, komunita by ho vylúčila. Žena môže byť učiteľkou v škole, no len ak je slobodná. Keď sa vydá, musí s prácou nadobro skončiť, lebo nastupujú tradičné povinnosti v domácnosti. „V okamihu, keď sa naše deti dostanú do školy, celé učivo sa preberá výlučne v anglickom jazyku,“ povzdychne si Wesley. Problémom je najmä nemecký dialekt, ktorý neexistuje v písanej podobe, a spisovná nemčina by im robila ťažkosti. Jej využitie v Kanade by bolo veľmi otázne.

Edison by zaplakal
Táto komunita mennonitov používa elektrické osvetlenie, chladničku, elektrický sporák a takisto traktory a iné poľnohospodárske mechanizmy pri práci na farme. Len nedávno si schválili aj používanie telefónov. V Saint Jacobse však žije aj iná, ultrakonzervatívna skupina mennonitov Davida Martina, čo vôbec nepoužíva elektrinu. Svoje polia obrába výlučne konským záprahom.
Kde inde ako v USA a Kanade by si takto nepovšimnutí mohli stovky rokov spokojne spolunažívať a realizovať svoj vlastný svetonázor v praxi? Farmy, ktoré sú od seba vzdialené dlhé kilometre, ponúkajú súkromie, aké neexistuje v žiadnej európskej krajine. Existencia v izolácii im pomohla zachovať si svoje dedičstvo a charakteristický jazyk. Konzervatívni mennoniti, paradoxne, vzbudzujú najväčšiu pozornosť okolia, aj keď oni sami uprednostňujú pokojný a utiahnutý život. Vedia, kto sú, poznajú lákadlá modernej doby a tvrdia, že „nie je isté, či je moderný život lepší alebo šťastnejší“. Po príjemne strávenom dni v zaujímavej spoločnosti prišiel čas rozlúčiť sa. Wesley nás pozdraví a ešte nezabudne dodať: „Pamätajte na to, že aj my sme len bežní ľudia ako vy, a tak nás aj berte.“
Autor: MAROŠ HANDŽÁK