Sú rôzne druhy cestovania, ale len spacie vagóny vám dajú neobvyklú skúsenosť. Skupinu ľudí – úplne neznámych – spája nutnosť spoločne strávenej noci. Nikde inde a za žiadnych iných okolností by ste svojej povesti dbalú dámu nedonútili spať na spoločnej poschodovej posteli s neznámym mužom či dokonca mužmi. Ani na nočnej lodi z Tallinnu do Helsínk, kde by sa tradične opití Fíni mohli zdať ideálnymi obeťami takýchto praktík, nikomu nenapadlo ubytovať ich náhodne v jednej kabíne, bez ohľadu na pohlavie a vzťahy. Ruské železnice vám túto životnú skúsenosť doprajú kedykoľvek. Pikantné na tom je, že do poslednej chvíle neviete, čo vás čaká. A tak nemôžete protestovať. Pri všetkej biede ruských železníc toto majú vyšpekulované dobre.

Valter ilustrácia

Valter ilustrácia

Mal som byť pred týmto druhom dobrodružstva včas varovaný už cestou do Minska. To som pre zmenu cestoval s ruským manželským párom, typickou vzorkou tých dní. On vysokoškolsky vzdelaný matematik, ona strojný inžinier. V novom demokratickom zriadení opustili hanebne smiešne platenú prácu a začali predávať na ulici. Šaty a textil, ktoré by našinec nedal nielen na seba, ale ani do skrine, aby sa na ten textilný odpad nechytili mole.

Ale v Rusku aj to išlo vtedy na dračku. A tak bývalý matematik s bývalou strojnou inžinierkou cestovali každý mesiac spoza Moskvy do Varšavy. „Jarmark Europa“ (pôvodne športový štadión, prerobený na bazár) bol pozoruhodným monumentom pre tento druh obchodu. Tu nakúpia plné vrecia handier, dovlečú sa s tým do vlaku, napracú to do všetkých kútov kupé, takže mi nechali naozaj len tú pričňu na spanie. Potom len tŕpnu, či im uplácanie a rôzne triky dovolia z tých handier žiť aj s rodinou ďalší mesiac.

Keď sa ocitnete na pozoruhodnej technickej zastávke na hraniciach Bieloruska s Poľskom, ľahko sa presvedčíte, čo oddeľuje ruský svet, do ktorého stále patrí aj Bielorusko, od ostatnej Európy. Vlak tam rozdelia na jednotlivé vagóny, ktoré po jednom zatiahnu do veľkých dielní. Vyzdvihnú ich aj s vami do dvojmetrovej výšky a vymenia európske podvozky za ruské – širokorozchodné. Aby ste počas tejto procedúry mali o čom rozmýšľať, na začiatku vám už z princípu arogantní pasováci zoberú pas a odídu s ním preč. Výmena podvozku prebieha súčasne s výmenou vášho pocitu sebavedomého občana na vždy podozrievaného cudzinca bez zjavných práv. Počas výmeny sa pri vagónoch začínajú objavovať čudné postavy, ktoré potom uvidíte znovu v celej zóne ruského vplyvu. Sú to ženy s veľkými nákupnými taškami, z ktorých vyťahujú fľaše vodky, cigarety, ale aj vrecúška s jabĺčkami a ponúkajú ich na predaj. Tovar, ktorý je v pásme s normálnym rozchodom vagónových kolies samozrejmosťou, je tu na hranici šírej Rusi zdrojom existencie tisícov ľudí. Tí by mohli za normálnych pomerov robiť niečo užitočnejšie, ako napríklad učiť matematiku, alebo vykonávať profesiu strojného inžiniera. Ale v tejto ťažko skúšanej krajine nie sú normálne pomery.

Vlak 2, ilust. Vanek

Vlak 2, ilust. Vanek

Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil opäť zaujímavú vzorku spolucestujúcich – dvoch Bielorusov. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebotalka – vnučka – a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež komunisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľudia v krajinách s normálnych rozchodom koľajníc sú zvyknutí cestovať kam chcú, kedy chcú. Pri toľkom cestovaní už niet času na také dlhé lúčenie.

Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.

Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď, len čo chytil dych, sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže byť našinec nadšený z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom, ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Sotva sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. V týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené. A tak každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal, samozrejme, vodkou a pečeným kuriatkom. No tromfol ho ten starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom, aký som kedy videl. Ktovie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov, prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra.

Vlak, ilustr. Vanek

Vlak, ilustr. Vanek

Pre ľudí, ktorí málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhradkou sveta. Tým, že hodujú, gargantuovským apetítom zaháňajú hlad po skutočných cestách. Cestujú na mieste jedením. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou.

Našťastie, moji spoločníci ponúkli zo svojich bohatých zásob aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. V našom kupé zavládli hody nefalšovanej „družby“! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko.

Všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie.

Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na „Západ“ zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu „kto je najväčší filozof na svete“, pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí, samozrejme, pretože Lenin a Marx vyšli z módy a ťažko asi poznal nejakých iných). Veď o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.

Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac, prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadať aspoň náznak ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší či horší ako Bielorusi. Väčšina príslušníkov tejto generácie u nás je na tom rovnako. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva – a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:

„A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!“ opýtal sa starší muž.

Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil asi na jediného experta – kardiológa na otázku, kde všade leží srdce Európy. Predovšetkým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Napodiv, plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti ma vítal v Maďarsku – krajine, ktorá je považovaná za srdce Európy.

Srdce Európy

Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v srdci Európy! V tej istej dobe londýnske Times nadpísali svoj článok o Bosne titulkom „Európske srdce v amerických rukách“. Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu Normana Daviesa „Srdce Európy – Krátka história Poľska“. Pred pár rokmi aj slovenská vláda ustanovila zopár expertov – kardiológov určiť, kde leží srdce Európy. Výsledok je jasný, priamo v srdci Slovenska!

Nečudo, že so srdcom na toľkých miestach súčasne hrozí Európe každú chvíľu infarkt. Ale tým nekončia ťažkosti určiť stred Strednej Európy.

Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri.

Na Slovensku je jeden na vrchu akejsi hory pri obci Krahule, ležiacej – kde inde, než na strednom Slovensku. Ale na Ukrajine, v meste Rahov (juhozápadne od známejšieho mesta Ľvov) je navŕšená skalná mohyla na mieste, kde by „stred Európy“ mal naozaj byť. Zdá sa, že v susednej Litve o tom nikdy nepočuli, pretože tam majú ich vlastnú skalnú mohylu. Navŕšili ju v roku 1991 podľa zamerania Francúzskeho národného zemepisného inštitútu presne na zemepisnej šírke 25´´19´ a dĺžke 54´´54´…

Tieto tri stredy Európy vytvárajú trojuholník so stranami nie kratšími ako 375 km – 750 km – 875 km.

Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi problémy lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačnosť ho len popudila.

„Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete“, vyhlásil.

Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu.

„Srdce Európy leží,“ nasledovala významná pomlčka, „v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!“

Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa, akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nezlyhá – ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha: „My spasíme svet. Zapamätajte si to!“

Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná.

Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Na našom svete, priam v srdci Európy sú takí, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my, a predsa je ich najväčšou starosťou, ako nás všetkých spasiť…

 

Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.