Naša turistická skupinka mala v Singapure večery rezervované pre supermarkety a obchodné centrá. Nájdete tam takmer všetko, čo sa vo svete vyrába. Už zakrátko sa totiž prirútil niekto z našej turistickej výpravy, že kdesi nablízku predávajú na čierno, za lacný peniaz značkové hodinky. Rozhodol som sa zachovať pokoj a rozvahu. Na Bali sa mi predsa už podarilo kúpiť celý tucet takzvanej značkovej kozmetiky a polovica z nej bola dobrá tak akurát na odháňanie komárov. Lenže čerti, ako vieme, trpia nespavosťou a ten, čo má na starosti cestovateľov, rád robí aj v nadčasoch!

Podvečer som sa rozhodol pre krátku prechádzku. Tá ma odmenila poznaním, že ani povestné tresty bičom za odhadzovanie cigaretových ohorkov nechránia toto mesto pred občasnými dôkazmi pohrebísk fajčiarskej vášne priamo na ulici. Už som sa vracal do hotela, keď mi na rohu jedného supermarketu dvaja chalani ponúkli za lacný peniaz kúpu hodiniek značky Rolex. Bolo mi jasné, že ide o kópiu, ale povedzme si spolu s čertom čertovsky úprimne – kto to u nás pozná?

 

Singapur, hodinky

Singapur, hodinky

Dobrodružstvo s kruto stíhaným singapurským čiernym obchodom sa ponúkalo a ja som nezaváhal. Na moje prikývnutie sa mladíci otočili a viedli ma do podzemia supermarketu. Až potom, čo sme zabočili treťou uličkou podzemného labyrintu, som pochopil, že toto nebol ten najlepší z mojich nápadov v živote. Supermarket už zatvárali. V podzemí mali všetky obchodíky stiahnuté rolety a my sme kráčali prázdnymi chodbami kamsi, kde by ma banda ostrých chlapíkov mohla veľmi ľahko a rýchlo prešacovať. A bol by som šťastný, ak by som zasa živý z tohto labyrintu vyšiel. Skôr, než som si stihol rozmyslieť možné obranné opatrenia (veľa sa mi ich naozaj neponúkalo), prišli sme k jedinému otvorenému obchodíku a mladíci ma hneď zatiahli do jeho zadnej miestnosti. Tu som s úľavou zbadal akéhosi anglického turistu. Aj jemu zjavne odľahlo. Rýchlo sme si vymenili šeptom zopár povzbudzujúcich slov a už mi jeden z mladíkov niesol celú sadu hodiniek na výber. Pravdupovediac, v situácii, v akej som sa ocitol, som nemal náladu na dlhé vyberanie. Zobral som prvý, len trochu slušnejší model, zjednal cenu, zaplatil, hodinky dal na ruku a hnal sa labyrintom späť na čerstvý vzduch. Len čo som bol vonku na ulici, vrátilo sa mi sebavedomie a do hotela som už prichádzal opäť ako svetobežník. Zastihol som našu malú výpravu na večeri a tak som sa hneď pochválil.

„Vy amatéri!“ pokrikoval som na nich o to bujarejšie, o čo väčší strach ma práve opúšťal, „kúpiť lacno lacné hodinky, to vie každý. Ale kúpiť lacno drahé hodinky, to je umenie! Pozrite.“

Všetci sa pozreli, všetci uznanlivo pokývali hlavou. Len jedna zvlášť nesympatická dáma (ktorá nerada cestuje, neznáša more a prežila s nami túto dovolenku pri mori len preto, že zájazd vyhrala zadarmo) sa dôkladnejšie prizrela a potom sa ma s úprimným údivom idiota opýtala, či toto sú tie slávne Rolexky, ktorých samonabíjanie funguje na princípe pohybu ruky voči príťažlivosti Zeme. Okamžite som prikývol a zahovoril to. Zasadol som k večeri, ale poznámka nesympatickej dámy ma provokovala. Že by som mal toľké šťastie a kúpil dokonca hodinky s najprogresívnejším systémom šetrenia batérií?! Toľko šťastia naraz? Nenápadne som si pozrel hodinky pod stolom. Áno, pri pozornejšom pohľade tu niečo s príťažlivosťou zeme a ručičkami naozaj bolo – minútová ručička na mojich hodinkách sa totiž neomylne pohybuje vždy tam, kam pohnem rukou. Vôbec najradšej odvísa nevládne smerom k zemi, odkiaľ sa vytrvalo ale márne pokúša v malých tikoch pohnúť vyššie.

Tie hodinky mám dodnes. Ale nechválim sa nimi.

 

Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.