Prvá návšteva Gruzínska na Kaukaze bola jedným z najdivokejších dobrodružstiev môjho života. Hostitelia literárnej konferencie pre mladých autorov nám chceli ukázať to najlepšie z ich pohostinnosti. K tomu patrila aj spontánne zorganizovaná exkurzia v akejsi veľmi zapadnutej časti krajiny. S príšernými cestami naprieč strmými horami na ceste neznámo kam. Naše trmácanie sa skončilo náhle a bez varovania v jednom malom mestečku. Tu nás organizátori jednoducho vyložili z áut a odišli niečo vybavovať.
Pre cudzinca ostáva vo chvíľach čakania na námestí akéhosi neznámeho mestečka za bieleho dňa jediná nervy upokojujúca činnosť – fotografovanie. A tak sme vytiahli turistické automatické fotoaparáty a vo viere, že aspoň akosi užitočne míňame čas, sme fotili. Zaujala nás najmä blízka chatrná búdka s nápisom „Remont obuvi“. Ale to by nebolo až také zaujímavé, ako pohľad na malé dievčatko a psíča na prahu tejto opravovne. Obaja boli ufúľaní a detsky zvedaví, keď tak na nás vykukovali z dverí. Urobili sme každý zopár záberov, keď sa v tom ozvala ruština s gruzínskym prízvukom:
„Kde je ten Slovák?!“
Táto otázka patrí k záhadám, s ktorými som sa v živote stretol a ich rozlúštenia sa už do nikdy nedozviem. S nádejou na akési zmysluplné vysvetlenie som sa ochotne prihlásil.
Neznámy patril k tým miestnym mužom, ktorí trávia svoj život v malých húfoch na uliciach miest a dediniek. Debatujú, popíjajú čaj a veľmi pozorne sledujú čokoľvek, čo sa v ich zornom poli pohne. Nevyzerajú na prvý pohľad hrozivo, ale práve oni tvoria „mienkotvornú stráž“ každej takejto pouličnej komunity. Hneď vás ošacujú a ak sa im nezdáte, to najlepšie, čo môžete urobiť, je čím skôr zmiznúť. Z toho dôvodu náš rozhovor s neznámym neoholeným mužom v šatách od nosenia ošúchanými začal tým najhorším možným variantom. Muž pristúpil tesne ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa provokujúcim, zvýšeným hlasom:
„Prečo fotíš mrzáka?!“
Vedel som, že je zle. V tej búde s nápisom „Remont obuvi“ asi sedel mrzák. To je pri tomto remesle celkom bežné. Nevidel som ho, nevedel som o tom, ale to nie je ospravedlnenie. Neznámy muž si bol absolútne istý, že má právo dať lekciu cudzincovi a vedel, tak ako ja, že sa pritom môže plne spoľahnúť na solidaritu svojich pouličných kumpánov. Mrzáci a deti sú v každej krajine nedotknuteľní. A beda každému cudzincovi, ktorý v tejto veci pochybí. Ja som tú chybu (hoci nevedomky) urobil. Ako to už v takej chvíli býva, tí, čo mi mali pomáhať, stáli mlčky okolo a prizerali sa, ako toto nečakané divadlo dopadne. Kumpáni neznámeho sa pomaly začali sťahovať do kruhu okolo nás a naťahovali uši. Záležalo na každom slove a mne bolo jasné, že môžem hovoriť o čomkoľvek, len nie o mrzákovi. Tým by som mužovi nahral šancu na iste už dobre pripravené poučenie pre arogantného, namysleného, necitlivého cudzinca. Začal som opatrne.
„Viete, drahý priateľ,“ v zúfalej snahe vymyslieť niečo, pozrel som sa zamyslene na svoje topánky, na svoje milované semišky, a spásna odpoveď bola na svete. „Odfotil som si váš Remont obuvi, lebo my u nás doma už žiadne opravovne obuvi nemáme.“
„To myslíte vážne?!“ pozrel na mňa prekvapene, ale tiež podozrievavo muž. Cítil, že ho vlečiem do nečakanej témy a nerád sa vzdával tej svojej.
„Úplne vážne! Predstavte si, že u nás sa vyrábajú už tak mizerné topánky, že sa ani neoplatia opravovať. Samá umelá hmota. Rovno ich musíme vyhadzovať.“
„No toto?“ začudoval sa potešene muž. Je vždy dobré, keď sa práve takíto predstavitelia miestnej mienky dozvedia od cudzinca čosi, čo im dáva pocit nadradenosti.
V takej chvíli radi prepínajú na pohostinnú blahosklonnosť. „To ste na tom zle…“
„To teda sme,“ pritakal som ochotne.
„Kam ten svet speje,“ rozhodol sa udržiavať konverzáciu muž, ale vtom sa ešte na chvíľu, akoby sa len nerád vzdával možnej škriepky, chytil mentorského tónu. „No, a keď už fotíš takú búdu, prečo neodfotíš niečo naozaj pekné?!“
Urobil široké gesto po námestí, kde naozaj nič pekné nebolo. Vďaka tomu som si ale všimol, že kruh zvedavcov sa unudene rozchádza. Bolo vyhraté, stačilo sa len držať olejovacej techniky lichôtok.
„Čakám s fotením na vaše krásne hory.“
„Ach áno,“ ochotne prikývol muž, „naše krásne hory“. Pozrel sa pozorne po vzdialených horách, akoby chcel skontrolovať, či sú ešte také krásne, ako každý deň, a potom už celkom vecne dodal: „Bývam neďaleko, poď na vodku…“
Túto príhodu som s hrdinským pátosom, ktorý nasleduje vždy po veľkom strachu a šťastnom konci, rozprával po návrate domov žene. Tú však ani tak nezaujala moja dodatočne veselá príhoda, ako stav mojich semišiek.
„Tie nemožné topánky už nosíš celú večnosť. Mal by si si kúpiť nové!“
Práve som sa vyzúval a tak som semišky zobral rozhorčene do rúk.
„Nové topánky?! Za tieto nezničiteľné, posledné ukážky poctivej ručnej práce?!“
Strčil som topánky žene pod nos ako dôkaz. Vševedúco potriasla hlavou a skôr než ma ponechala mojim naivitám, poznamenala: „Tak sa na tie svoje nezničiteľné topánky lepšie pozri.“
Pozrel som sa na svoje nezničiteľné topánky lepšie a mal som pocit blížiaceho sa infarktu. Ich podrážky boli naprieč šľapou kompletne prelomené. Už keď som stál pred gruzínskym „Remontom obuvi“ a zvádzal slovný súboj s neznámym mužom, museli byť takto fatálne načaté. Ale nevzdal som to.
V oprave obuvi na našom sídlisku ma hneď odmietli.
„Takéto opravy už dávno nerobíme. My opravujeme len to, čo sa dá zlepiť, alebo zošiť. Skúste v meste.“
Skúsil som to v meste. Obišiel som neúspešne viacero opravovní. V tej poslednej mali so mnou zvlášť veľkú trpezlivosť. Pani od pultu odišla so semiškami dozadu a vrátila sa s nimi a starým obuvníkom. Obuvník zobral semišky do rúk, znalecky dolomil rozšliapnuté podrážky a smutne pokýval hlavou.
„To by chcelo strhnúť celé podrážky a nasadiť nové. Ale to my už nedokážeme. Už pred takými dvadsiatimi rokmi nám prikázali popáliť staré dobré obuvnícke kopytá. Podľa socialistického plánu sme mali v našej krajine vyrábať také množstvo topánok, že by sa ich oprava už vôbec neoplatila.“
Tiež si spomínam na ten futuristický nápad, ale veď dnes už máme zasa kapitalizmus. Alebo nie?
„Pekné topánky,“ podal mi ich z ľútosťou, „také sa u nás už nerobia. A v tejto krajine vám ich už tiež nikto neopraví. To snáď jedine…“
„Ja viem“, povedal som v náhlom fatalistickom poznaní, „viem, kde by mi ich ešte mohli opraviť.“
Šiel som domov a odložil som svoje milované semišové topánky na policu. Veď snáď raz, až pôjdem zasa do Gruzínska…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
