Dnes je zo Slovenska do Izraela bližšie, než kedykoľvek predtým. Novootvorenou pravidelnou linkou Bratislava – Tel Aviv vás tam Slovenské aerolínie dostanú za tri a pol hodiny. Ale nie je od veci vziať si na cestu – anjela.

 

Nevedomosť sa vypláca

Možnosť vycestovať prakticky „na otočku“ do Izraela prišla tak rýchlo, že som si nestihol o cieli našej cesty naštudovať vôbec nič. Všetko ešte mohol zachrániť na palube lietadla rozdávaný časopis InFlight Magazine a špeciálna brožúra so základnými údajmi navštevovanej krajiny. Lenže to by vedľa mňa nesmela sedieť blondína s bardejovských kúpeľov. K môjmu spoločníkovi Braňovi si prisadla zasa drobná žienka menom Jana, v úlohe obchodnej riaditeľky najluxusnejšieho hotela na Slovensku Radisson SAS. Obe išli predstaviť Slovensko na veľkom prezentačnom dni pre izraelské cestovné kancelárie a podnikateľov. Takže o kúpeľoch a hotelierstve sme sa dozvedeli takmer všetko, ale v Tel Avive sme vystupovali nepoznačení miestnymi vedomosťami a zvedaví ako Marťania. A hlavné mesto Izraela sa nám odvďačilo.

V prvom rade nejde o jedno mesto – ale dve! Mestské dvojčatá Tel Aviv – Jaffa sú si asi tak podobné ako Kráska a Zviera. To zviera sa ukrýva v modernom a až prirýchlo rastúcom Tel Avive. Za denného svetla vám pripadá ako kurča vyskočené z vajca. Už sa rozpína vysokými mrakodrapmi a ešte má pri ich základoch torzá rozbitého vajíčka. Kontrast moderných novostavieb a opustených ruín v ich blízkosti vám nemôže neudrieť do očí. Jaffa je naopak biela mačka lenivo polihujúca na bielom útese. Mestečko s pevnými koreňmi v histórii, odolávajúce bláznivým výstrelkom novej doby. Tieto siamsky zrastené nedvojčatá spája nádherný morský záliv.

V deň, keď sme dorazili, oslavovali Íri svätého Patrika. A tak sme zistili, že aj v Tel Avive sú írske puby a tie sa na prasknutie zaplnili rozjasanými oslavovateľmi v zelených kostýmoch a vysokých klobúkoch. Len postupne sme začali nazerať tomuto mestu pod sukne a že ich má vykasané pekne vysoko! Nenadarmo mu hovoria „Mesto hriechu“. Sú tu bary kam chodia len osamelí, aby prestali byť osamelí. Devy vraj neváhajú prihovárať sa samé. A večer na pláži medzi Jaffou a Tel Avivom im zo zaparkovaných áut trčia nohy až do izraelského neba.

My sme sa rozhodli skôr pre tajomnú Jaffu. Tou nás previedla mladá Slovenka menom Petra, ktorú sem priviedla pred rokmi láska. Vďaka nej sme s istotou prechádzali tichými, úzkymi uličkami a objavovali prekvapujúce priehľady. Reštaurácie boli poloprázdne, či celkom bez hostí. Tri roky indifády je poznať aj tu. To len mladých nezastaví nič a tak v moderne zariadenej krčmičke schovanej v historickej budove je trochu veselšie. Nás zaujalo miestne rýchle občerstvenie, kde dostanete veľkú rozkrojenú nekvasenú placku a v ňom zeleninovú zmes v guľkách plných cíceru. To všetko pod názvom falafel poliate rôznymi príchuťami a nekonečne dobré. Maškrtné jazyky  nás priviedli aj ku stánkom s pultmi do ulice a spomedzi všetkých sladkostí sme siahli po baklave – tenučké cesto v rolke presýtenej medom a plné drvených pistácií. Navrch sme dostali darom dve obrovské pečivá. To jedno by mohlo slúžiť ako veniec na krk maratónskemu bežcovi, to druhé ako olympijská pochodeň. Mysleli sme si, že sa arabskí obchodníci jednoducho chceli zbaviť nepredajného tovaru. Ale tie dva zázraky (a najmä koláč v podobe venca s názvom „kaka“) nám chutili ešte aj na druhý deň poobede.

V Tel Avive sa aj našinec ľahko dohovorí rodnou rečou – je tu totiž nesmierne veľa ruských prisťahovalcov. A ak sú v Tel Avive írske puby, nájdete tu aj českú krčmu. S českým pivom a hlavne slovenským osadenstvom. Po polnoci sme si aj zaspievali – bolo o čom.

Tak ako sa líši Tel Aviv od Jaffy, líši sa snáď ešte viac od Jeruzalema. Jeruzalem je totiž nielen historické mesto plné bielych kamenných budov, je to aj sväté mesto. A aj tam nás zaviedol náš anjel – strážca cestovateľov.

Jaffa a pláž

Jaffa a pláž

 

Vo svätom meste

Jeruzalem bol pre nás predovšetkým mestom stretnutí  s neznámymi, ale prívetivými ľuďmi. O meste samotnom akoby som odrazu všetko zabudol. Jediné na čo som si spomenul pri hodinovej jazde diaľkovým autobusom z Tel Avivu bolo, že je tam Múr nárekov. A ani to nebola celkom pravda.

Z autobusovej stanice do starého mesta ide autobus číslo 1. Teda mal by ísť, ale veľmi sa mu nechce. Je totiž terčom samovražedných útokov. My sme sa ho nedočkali, lebo sa na nás po dlhej chvíli nalepil snaživý taxikár. Bol to taký ten neodbytne úslužný kamarát, ktorý by vám najradšej odtrhol nohu, keď sa s ním nezveziete. Zviezli sme sa ním k Múru nárekov, ktorý sa v skutočnosti volá Západný múr. Predražil to o polovicu a celou cestou nám básnil kade všade nás povozí „len“ za tri tisícky na naše peniaze. Malo to jedinú výhodu, vymenoval všetky miestne atrakcie a tak som si konečne spomenul, čo všetko by sme naozaj mali vidieť. Ale anjel mi tíško šepkal, že to podstatné uvidíme aj zadarmo. A tak sme sa nedali zviesť taxikárom a jeho sprievodcovskou ponukou. Vystúpili sme pri Západnom múre a vykročili k nemu sami. Boli sme dokonale neznalí barani z Tramtárie, čo sa ničoho neboja, lebo nemajú tušenia kde sa ocitli. Len stále prehliadky pri každom možnom i nemožnom vchode i východe nás mohli varovať. A ešte ortodoxní otcovia, čo vedú svoje ortodoxné deti zo školy a za pásom majú strčený revolver. A ešte nekonečný prúd vojakov a vojačiek s ostro nabitými samopalmi aj mimo služby. Lenže my sme mali so sebou anjela. Zaujímal nás len ten múr.

Múr samotný možno nie je až taký zaujímavý. Koniec-koncov všetci sme ho už iste niekde videli – v televíznych správach, vo filme, či na fotografiách. Zaujímavé je skôr všetko to okolo neho. Nutne vás zaujmú ženy vykukujúce z oddelenej časti do mužskej časti, kde sa ich synovia stávajú v krátkom náboženskom obrade mužmi. Ja som si navyše dal záležať na tom, aby som nafotil aj iných chlapcov, na ktorých sa pri tej príležitosti sypú spŕšky cukríkov. Braňo zatiaľ strčil svoje želanie do škáry múru. A obaja sme si zobrali ten najskvelejší suvenír – suvenír zadarmo. Sú to papierové čiapočky pre turistov bez pokrývky hlavy. Ale najzaujímavejšie je to, čo je pod Múrom, v podzemí. Už roky zažívam podobnú skúsenosť. Vopred avizované úžasnosti a divy ma nechávajú ľahostajným, dokonca sklamaným. Očariť ma ale vedia veci netušené a neznáme. Katakomby sme našli vlastne omylom, hľadali sme totiž záchod. A našli sme cestu časom späť až do čias Herodesa.

Chodba v podzemí, kopírujúca Múr nárekov, je takmer kilometer dlhá, tajuplná, skvelo nasvietená. A hlavne – ste tam sami. Nedostatok turistov má veľkú výhodu, aspoň dovtedy kým neprídete nato prečo sem radšej nechodia. Ale tým sme si  hlavu nelámali. Kráčal som ďalej a ďalej v tichom úžase. Chodba skrýva veľké siene i malú tajnú synagógu. Všade sme nakukli a ak sme boli zvedaví, započúvali sme sa do rozprávania mladej sprievodkyne amerických turistov. Tí jediní sem zišli vedno s nami. Chodba vás prekvapí takmer na každom metri – priehľadmi do nižších podlaží, do pôvodných studní, či odvodňovacích kanálov. I pôvodnou dlažbou Herodesovej cesty. Ale záver si proste nemôžete predstaviť ani vo sne. Historická podzemná stavba sa totiž mení na kamenné údolie, podzemnú tiesňavu aj s večne padajúcimi kvapkami vody. A pod nohami vodný prúd v kamennom koryte. Tým zázrakom sme prešli už sami. Všetci sa otáčali späť ako zo slepej uličky. Ale anjel mi šepkal – pokračuj. A tak sme objavili úzke schody hore k svetlu. Stáli tam ozbrojenci a pýtali sa, čo chceme. Jednoduchá odpoveď, že chceme vyjsť, ich celkom zaskočila. A tak sme vyšli – rovno na začiatok Krížovej cesty!

Omar

Než sme sa stihli spamätať z úžasu, že stojíme na slávnej Via Dolorosa, už nás ťahal za rukáv Omar. Sympaťák, ktorý si chcel zarobiť. Bez váhania nás zatiahol do Pilátovho domu, pred ktorým sme stáli. Povedal, že je pôvodom Armén a vytiahol z nás náš slovenský pôvod. Vzápätí odkiaľsi vykúzlil brožúrku o Krížovej ceste s nápisom „Slovak“ – v češtine! Bleskovo nás previedol Kaplnkou odsúdenia i protiľahlou Kaplnkou zbičovania. Odtiaľ cez ulicu do moslimskej školy Omaria, kde je z terasy výhľad na veľkú mešitu so zlatou kopulou. Sprievodcovstvom sa Omar ale dlho nezdržoval. Ako pravý Armén nás už o chvíľu mal v obchodíku svojho otca. Už Biblia vraj hovorí, že jeden arménsky obchodník predčí desať židovských. A tak aj s otcom na nás skúšali svoje umenie predávať. Lenže ako by ste siahli do zaprášenej truhlice, už tri roky sem cudzinec poriadne nezablúdil. A ani my sme ich nepotešili. Vypili sme kávičku i čaj a potom som predsa čosi objavil. Bol to nožík detstva, nožík – rybička. Ten som si kúpil. A s tým som odvtedy mal len samé problémy pri všetkých tých bezpečnostných kontrolách, ktoré nás ešte čakali.

Americkí Židia sú dnes asi jediní turisti, ktorí sa odvážia na Via Dolorosa a aj to len vo väčších skupinách. Via Dolorosa je vlastne bazár, či skôr súk, s obchodíkmi po oboch stranách. Lenže tieto turistické skupiny prechádzajú súkom ako bojovou zónou. Nás zobrali medzi seba ako samozrejmosť. Ako tiež mohli tušiť, že sme dvaja slovenskí barani spoliehajúci sa na strážneho anjela cestovateľov? Oni sa na to nespoliehali. Vpredu išli traja ozbrojenci s rýchlopalnými pištoľami s predĺženou pažbou, vzadu traja. Jedni i druhí na vysielačke a stálom príjme. Pod ich ochranou sme prešli krivolakými uličkami a nasledovali ich do jednej bočnej, kam by nás nikdy nemohlo napadnúť ísť. A práve tá viedla k terasám oproti Múru nárekov. Taký výhľad na fotografovanie si môže človek len priať.

 

Smer domov, kapitán!

   V Tel Avive náš čakala skvelá recepcia na záver prezentačného dňa Slovenska ako turistického raja. Nás do raja vzápätí priviedla krémová polievka v bosniaku a dupot tanečníc z Lúčnice. Skvelé víno a slovenčina dokonca aj v podaní našich dlhoročných krajanov, čo žijú v tejto svätej zemi väčšinu života a predsa na ňu nezabudli. Vydržali sme pri víne a slovenskej reči až do rána. Až do lietadla našich, Slovenských aerolínií. Lebo, ak je všade dobre, tak najlepšie je to na ceste domov.

Gustáv Murín