Z Bratislavy nás od Naj Dillí delia štyri časové pásma, šesť rovnobežiek a viac ako päť tisíc kilometrov. Ale lietadlom ste tam skôr ako do ukrajinského Ľvova vlakom.

Keď sme ako skromne vybavení vyslanci vedy hľadali v hlavnom meste Indie ubytovanie, nemohli sme si veľmi vyberať. Na drahý hotel sme nemali, ale lacného sme sa obávali. Kompromisom mal byť hotel Ashoka, ktorý ešte nebol drahý, lebo ho len dostavovali a už nebol lacný, lebo mal byť drahý. V praxi to vyzeralo, slušne povedané, otrasne. Už ste niekedy bývali na stavenisku? Skúste si to v indickej horúčave bez ventilátora, veľmi pôsobivé. Na chodbách boli steny len z neomietnutých tehál, akoby stavebníci v strachu ušli, že spadnú. Ani v izbách neboli steny omietnuté, len čímsi zahádzané. Okná, hoci, nové, sa nedali otvárať. Kúpeľňa bola ako tak čistá, ale na záchode nebol papier, lebo ten Indovia nepoužívajú. Na to je tam vedierko s vodou. Dvere z izby na chodbu boli pochybnej odolnosti, ale dali sa zvnútra zaháčkovať. Keď ste ale izbu opustili, bola to čistá ruleta, čo v nej nájdete, až sa vrátite. Zámok fungoval len občas. Na recepcii sa však tvárili ako v bratislavskom Carltone, veľmi hrdo – veď práve počas nášho pobytu boli v hoteli ubytované športové výpravy Ázijských atletických hier. Takže, keď som sa jeden podvečer vracal na izbu a vošiel do výťahu, nečudoval som sa, že tam stoja nejakí vyšportovaní chlapíci v atletických kombinézach. Len jeden z nich bol nejaký čudný. Nebol ani veľmi vyšportovaný, určite nebol z Ázie (skôr jasný Európan) a navyše – bol parádne napitý. Hotel mal dosť poschodí, aby som si ho dôkladnejšie prezrel. V Indii je alkohol prísne pod zámkom, hoci cudzinec si ho môže dať v luxusnejších reštauráciách. Ale je to mastný účet. Dá sa kúpiť aj fľaša v podivuhodných obchodoch, ktoré majú zamrežované okienko na ulicu, cez ktoré sa kupuje obmedzené množstvo a ešte aj na nejaký poukaz. V hoteli sa k alkoholu ten divný chlapík dostať nemohol. A rébus nákupu v indickej predajni alkoholu nemohol ako cudzinec vyriešiť. Ale aj tak bol pekne nametený a pri tom sa vôbec netváril previnilo. Skôr spokojne a vyzývavo. Schopnosť dostať sa k alkoholu, poriadne si vypiť a ešte sa tváriť ako majster sveta – to mi bolo silne povedomé. A tak, keď sme vo výťahu na chvíľu osameli, riskol som to.

„Vy ste Slovák.“ povedal som po slovensky.

Vôbec som ho neprekvapil. Bez váhania kývol nemohúcou hlavou, potom sa vzchopil a prehovoril. Trénoval jednu z výprav na Ázijských atletických hrách a práve s celou výpravou oslavovali nejaké víťazstvo. Podali sme si ruky, poprial som mu ďalšie úspechy a on na najbližšom poschodí na neistých nohách, ale dôstojne odkráčal. Keď som ten objav o chvíľu nadšene oznamoval vedeckému kolegovi, ten len zamyslene pokýval hlavou: „Tak to vidíš, našinca poznáš aj keby žil s tuleňmi za polárnym kruhom“. A na to sme si, z tajných zásob, vypili…

 Gustáv Murín