O tejto krajine, ktorú polovina štátov sveta za štát uznáva a druhá polovina neuznáva, nevieme takmer nič. A celkom iste nevieme, že mesto Rahovec (po srbsky Orahovac) je centrom veľkej vinárskej oblasti a centrom Rahovca je zasa druhé najväčšie vinárstvo v Európe! Volá sa Stone Castle. Ako by sme vôbec mohli uveriť, že sa tu nejaké víno pestuje, keď ide o prísne moslimskú krajinu? A predsa títo moslimi víno produkujú a aj pijú. V oblasti Rahovca z plochy 2 400 hektárov viníc zberajú hrozno so spracovateľskou kapacitou až 5 miliónov litrov vína, v skutočnosti však je to priemerne medzi jedným a dvomi miliónmi litrov vína. A je celkom možné, že ste kosovské víno už aj pili, ale pod inou značkou z inej balkánskej krajiny.
Záhadu, prečo sa na juhu Kosova pestuje dodnes víno, ľahko objasníme, keď si uvedomíme, že tu hrozno pestovali už od čias Rimanov, čo dokazuje kamenná stéla zachovaná tu v mauzóleu Baba Šejk Sulejmana. V čase tureckej invázie bolo miestne obyvateľstvo katolíckeho vierovyznania. Po začlenení do Osmanskej ríše veľa Albáncov konvertovalo na islam, ale produkciu vína si zachovali. Poslúžil im príklad srbských obyvateľov Kosova, ktorí si zachovali ako náboženstvo, tak aj vinárstva a to s oficiálnym súhlasom tureckých autorít. Dôkaz o tom sa zachoval v dobovej listine, ktorú uchovávajú v čisto srbskej dedine Velika Hoca pri Rahoveci.
Miestnej produkcii vína napomáha podložie z čias pra-oceánu, vďaka čomu sa tu dodnes vo viniciach vo výške 350 až 500 metrov nad morom nachádzajú zvyšky mušlí. K vhodnej klíme prispieva aj priemerne až 270 slnečných dní do roku.
Vinárstvo Stone Castle je ešte dedičstvom Titovej éry, na ktorú tu všetci bez rozdielu národností či vierovyznania spomínajú, ako na zlaté časy. Už v roku 1946 tu boli vybudované vínne pivnice s celkovou kapacitou 2,3 milióna litrov vína. Produkciu prerušila krutá občianska vojna, ale po jej skončení v roku 1999 došlo k privatizácii dvomi Američanmi albánskeho pôvodu, Rrustemom Gecajom a Hajdarom Bajraktarim, z New Yorku. Tým dostala miestna produkcia prepojenie na svetové trhy. A tak sa miestny Vranac a Riesling začínajú exportovať okrem Nemecka (tam už od roku 1975), do ostatnej Európy, ale aj Afriky (Nigéria) a Ázie. Z celkovej plochy 2 200 hektárov je 600 hektárov viníc s odrodami ako Cabernet, Chardonnay, Merlot, Pinot Noir, Rýnsky rizling, Taliansky rizling, ale aj lokálne Vranac, Prokupe, Gamay/Game, Smederevke a iné. Sú schopní ročne spracovať 70 000 ton hrozna s výstupom 50 000 hektolitrov vína. V hlavnej pivnici sú schopní uskladniť vo veľkosudoch desatinu toho.
Z dvanástich ďalších, menších vinárstiev je zaujímavé napríklad vinárstvo Eko s ponukami vín Premium kvality Cabernet Sauvignon, Vranac, Merlot, Shiraz a z menej známych Sheshi i Zi, Vere e Kuqe, či Amelisa. Ponúkajú aj rakiju vo verziách Bureto a Classic. Táto produkcia smeruje najmä do Albánska, Macedónska, Slovinska a Čiernej Hory. Toto vinárstvo sme navštívili ako účastníci literárneho festivalu „Poézia a víno“, ako názorný dôkaz, že tie dva pojmy idú k sebe.
O tomto všetkom som sa dozvedel od sympatickej Sarandy Shala, ako inak pri víne, ale pre nás nezvyčajne servírovanom v malých fľaštičkách, ako v lietadle, niektoré z roku 2013. Saranda z miestneho Turistického centra v hoteli Park ma upozornila na vínny festival, ktorý tu organizujú od roku 2001 vždy na konci septembra. Na rozdiel od našich vinobraní tu nepodávajú žiadny burčiak, je tu minimum stánkov s jedlom a všetko sa točí hlavne okolo stánkov vinárstiev. Aj tak sem na jeden ročník behom troch dní prilákajú až do 10 000 návštevníkov ochotných sa zabávať až do tretej ráno. Okrem toho, samozrejme, tunajšie vinárstva ponúkajú aj ochutnávky. Mimochodom, v reštauráciách v Rahoveci preferujú servírovanie vína k jedlu v malých fľaštičkách, ako v lietadle. Možno prebytky z nejakej neúspešnej zákazky pre zahraničné aerolinky.
Saranda zvlášť zdôrazňuje, miestni sa dorozumievajú originálnym nárečím, ktoré je mixom všemožných jazykov medzi srbčinou a albánčinou vrátane zopár nemeckých slovíčok. Určite sa, pri dobrom víne, dorozumiete…
Pôvodná reportáž G. Murína publikovaná v Gastro revue, jeseň 2016
