Rozporný výklad božích prikázaní traumatizuje americkú spoločnosť už desaťročia. Napriek protestom i vášnivým diskusiám niektoré štáty USA dokonca obnovili už predtým zrušený trest smrti a v roku 2001 sa stal aj federálnym trestom. Ako prvý bol podľa tohto zákona popravený známy americký terorista Timothy McVeigh. Táto poprava vyvolala novú celosvetovú diskusiu o zmysle takéhoto boja proti zločinnosti.

   Trest smrti majú na svete len v USA, Číne a diktátorské režimy. Dá sa teda povedať, že Spojené štáty sú poslednou krajinou, ktorá sa hlási dokonca k „ukážkovej demokracii“, a predsa vyznáva barbarské rozsudky smrti. Treba zároveň povedať, že proti tomu sa ozývajú mnohí americkí občianski aktivisti združení napríklad v People of Faith Against the Death Penalty. A majú na svoj odpor k tomuto absolútnemu trestu dosť argumentov. Jedným z nich je prípad Darryla Hunta.

Darryl Hunt bol väznený viac ako 19 rokov za vraždu, ktorú nespáchal. Ešte v roku 1984 vo veku 19 bol obvinený zo znásilnenia a vraždy novinárky. Prípad mal rasistický podtón, lebo Hunt bol černoch a obeť bola beloška. Bol súdený dva krát a dva krát odsúdený. Treba ale tiež povedať, že tresty smrti sa nevykonávajú hneď, ale je k nim dlhá cesta vďaka možnosti odvolaní, ktoré trvajú roky. V Huntovom prípade zohrala veľkú úlohu veda. V roku 2004, vďaka uznaniu DNA testov ako dôkazu, bol Hunt omilostený guvernérom Mikeom Easleym.  Tento dôkaz totiž priviedol políciu na stopu Willarda Browna, ktorý sa k zločinu priznal.

Huntovi bolo v roku 2007 priznané odškodné viac ako 1,6 milióna dolárov. A je chvályhodné, že z tých peňazí Darryl Hunt neskúšal žiť pre zmenu v luxuse, ale založil projekt za slobodu a spravodlivosť, podporujúci skupinu advokátov pracujúcich pre neprávom odsúdených bez finančných prostriedkov. Sám sa opakovane vyjadroval proti trestu smrti a prednášal o svojom prípade aj v zahraničí pri čom využíval dokumentárny film „The Trials of Darryl Hunt“.

 

Humánnosť po americky

   Deň je ako každý iný. Akurát, že Odvolací súd štátu Oklahoma určil dátum popravy muža menom Terrence A. James. Štandardný postup, nad ktorým sa tu nikto nepozastavuje. Dokonca je považovaný za „humánny“ v porovnaní s japonským zvykom neoznamovať dátum popravy vopred. Delegáti Rady Európy, ktorí Japonsko navštívili, to dokonca označili za mučenie. Je ale skutočne horšie zobúdzať sa každé ráno s predstavou, že môže byť posledné, či sa mučiť pohľadom na kalendár s jasne zakrúžkovaným dátumom? A to nie je jediný rozporuplný moment amerických popráv, hoci si žiadny oficiálny delegát Rady Európy dosiaľ netrúfol prísť si tie rozporuplnosti vydiskutovať s americkou vládou…

 

El. kreslo

El. kreslo

Oko za oko, smrť za smrť?

   Už spomínaný T. A. James bol popravený za to, že zavraždil spoluväzňa. V prevažne puritánskej Amerike je logika typu „oko za oko, zub za zub“ prinajmenšom rozporuplná. Americké zákonodarstvo navyše umožňuje niekoľkonásobné udelenie trestu a tak 44-ročný muž menom Neal bol nedávno odsúdený na trojnásobný trest smrti za vraždy troch žien. Nad touto absurdnosťou sa tu už nikto nepozastavuje. Zato diskusia o tom, či vôbec popravovať rozdeľuje dokonca rodiny obetí. Ginny Kerry, matka dvoch dcér (ktoré boli vo veku 19 a 20 rokov prepadnuté v noci na moste, znásilnené a zhodené z mosta), nedávno požiadala súd o omilostenie jedného z vrahov, Antonia Richardsona. „Myslím si, že je zodpovedný za to, čo urobil,“ povedala pred televíznymi kamerami, „ale žiadam milosť pre jeho mladý vek a zníženú mentálnu kapacitu.“ Otec dcér, Richard Kerry, reagoval s rozhorčením: „Guvernér vie, že som za trest smrti a tak dúfam, že rozhodne správne.“ Generálny prokurátor štátu Missouri, kde k vraždám došlo, sa takisto vyslovil za popravu. Najvyšší súd USA však pozastavil popravu Richardsona (len dve hodiny pred jej vykonaním!), aby znovu zvážil, či je vhodná poprava mentálne retardovanej osoby. Podľa záznamov súdov od roku 1975 bolo však už popravených minimálne 35 mentálne zaostalých odsúdených. Tie isté štatistiky hovoria, že znížené IQ je typické pre každého 14-teho odsúdeného v USA. Richardson má IQ 70.

 

Ja som to nebol!

   Štátny obhajca v St. Louis David Hemingway zo zákona zastupuje odvolania tých odsúdených na smrť, ktorí si nemôžu dovoliť drahých obhajcov. Ako mi povedal: „Nejde len o tých, čo sú evidentne retardovaní, ale aj o tých, ktorí aj pri zdravom rozume nie sú schopní pochopiť zákonitosti súdnej mašinérie a tak sa účinne brániť.“ Z vlastnej praxe označil šancu odsúdencov na zvrátenie rozsudku za minimálnu. Zväčša totiž ide o nezamestnaných černochov s kriminálnou minulosťou, čo je chápané spoločnosťou ako typický predobraz vraha. „Američania sú tak zhrození násilím v bežnom živote, že chcú vidieť niekoho popravu ako dôkaz, že štát sa so zločincami nemazná,“ povedal mi Hemingway. A keďže v USA sa mnohé mení na show, aj v tomto prípade je poprava kombináciou show a krvnej pomsty, keďže pri poslednom výdychu odsúdeného sú svedkami rodinní príslušníci obete zločinu. A zjavne nevadí, že sa už mnohokrát stali svedkami smrti nevinného. Už spomínaný Darryl Hunt nebol totiž jediný, naopak ide už o niekoľko desiatok prípadov od zavedenia testov DNA. Tí čo boli odsúdení pred ich zavedením, mali jednoducho smolu.

Hemingway mi povedal tiež, že je ťažké vykonávať poslanie štátneho obhajcu za takýchto podmienok. Pochopiteľne, sú aj výnimky – O. J. Simpson, bývalá hviezda amerického futbalu, bol v roku 1995 vyhlásený za nevinného, hoci pre vraždu jeho bývalej milenky a jej priateľa hovorili vecné dôkazy i svedkovia. Simpson si však mohol za svoje milióny objednať taký zástup advokátov, s dostatkom prostriedkov na pátranie po proti-svedkoch (hoci ani jeden nevypovedal k vlastnej vražde), že vyšiel zo súdnej siene s úsmevom. Také prostriedky (a dokonca ani dostatok času!) štátny obhajca Hemingway prosto nemá. Vrcholným paradoxom je aj to, že kým Hemingwayovi klienti sú popravovaní preto, že do schémy násilníka zapadá aj ich černošský pôvod, Simpsona vytiahli advokáti z popravčej komory práve preto, že obvinili políciu z rasistického prístupu pri vyšetrovaní. A to hovoríme o človeku, ktorý sa pokúsil uniknúť pred zatknutím, čím sa nepriamo priznal, a neskorší civilný súd o jeho vine vôbec nezapochyboval. Ale to už nešlo futbalovej celebrite o život, len o odškodné rodinám obetí…

 

Časy sa menia?

   Guvernér štátu Oklahoma v marci minulého roku odložil popravu P. D. Smitha potom, čo „Komisia pre udelenie milosti“ odhlasovala v pomere 4 ku 1 hlasu dôvodnú pochybnosť o vine odsúdeného. Ak guvernér následne zmení trest smrti na doživotie, stane sa tak po prvý krát od roku 1966. Nie každý je však tým nadšený. Jeden čitateľ napísal do „The Sunday Oklahoman“, že doživotie je horší trest ako poprava. Iný na to reagoval rozhorčeným tvrdením, že väzni v Spojených štátoch sa majú častokrát lepšie, než chudobné americké rodiny. Z mojej návštevy jednej z väzníc pre ľahšie tresty môžem len dodať, že podmienky pre väzňov sú tu na naše pomery veľmi dobré vrátane priam kulinárskej stravy. Netreba však zabúdať, že napríklad práve v Oklahome fungujú väznice aj na princípe súkromného podnikania. Kuriozitou je nedávne odhalenie, že strážcovia pripustili, aby si väzni užívali sexu dokonca priamo v guvernérovej rezidencii, keď tam mali pracovať…

Na druhej strane prejavila súdna porota pozoruhodnú milosť v prípade 23-ročného J. M. Browna, ktorý do bytu, kde býval so svojím milencom, zatiahol 13-ročného chlapca, nadrogoval ho, priviazal k posteli a hodiny znásilňoval. Keď si odskočil kúpiť ďalšie pásky na spútanie obete a dva sendviče, chlapec skonal vysilením a udusením. Hoci tak ako v slávnej divadelnej hre „Dvanásť rozhnevaných mužov“, aj tu sa jeden člen poroty postavil proti, sudca David Clinger odporučil doživotie namiesto trestu smrti.

 

Nevinní i vinní

Veľkou zmenou v súdnom konaní sa v USA stali dôkazy na základe DNA testov. V Oklahome som sa o tom rozprával s Joni Hertz, prvou americkou obeťou znásilnenia, ktorého páchateľ bol usvedčený pomocou DNA testu. Tento test tiež po prvý krát rozhodol o oslobodení väzňa odsúdeného na trest smrti. Ako príklad možno uviesť dvoch mužov, ktorí boli obvinení z vraždy a odsúdení. Oslobodenie na základe DNA testu prišlo pre jedného z nich len päť dní pred plánovanou popravou! Dnes súdia štát Oklahoma o sto miliónov dolárov odškodného. Doteraz uniklo popravčej komore podľa odhadu tlače takmer 90 odsúdených. Zatiaľ posledný z nich, Michael Graham, po 14-tich rokoch pokusov dostať sa z cely smrti už na slobode vyhlásil: „Môj prípad je dôkazom, že trest smrti neplní svoju úlohu.“

Sú však aj takí, ktorí si myslia, že trest smrti svoju úlohu plní. A sú to dokonca – samotní odsúdení! Aj našim čitateľom je známy prípad Garyho Gilmora, ktorý opísal Norman Mailer v knihe „Katova pieseň“. Tento dvojnásobný vrah vyhlásil popravu za jediný možný trest, ktorý si zaslúži. Iný muž, James Poyton, obvinený z ubitia vlastnej ženy, pred súdnou porotou v Los Angeles dokonca vyhlásil, že ak mu neudelia trest smrti, sám si vezme život…

Thomas Grasso bol ako dvojnásobný vrah odsúdený na 20 rokov väzenia v New Yorku, kde trest smrti neplatí. Dôrazne sa proti tomu ohradil a požiadal guvernéra G. Patakiho, aby bol vydaný do Oklahomy a na základe oklahomských zákonov mohol byť popravený! Guvernér Pataki nakoniec jeho opakovaným žiadostiam vyhovel, Grasso bol v Oklahome odsúdený na smrť a popravený. Svoj originálny prístup k trestu smrti však ukončil pár hodín pred popravou veľmi neoriginálnym spôsobom. Svoje „posledné slová“ pre novinárov ukradol z básne T. S. Eliota: „To, čomu hovoríme začiatok, je často koniec. A končiť znamená aj začať…“ Grasso bol však „pôvodným povolaním“ zlodej a hoci sa čakaním na smrť na miestne pomery nezvyklo rýchlo dovzdelal, svoje zlodejské praktiky nezmenil…

Gustáv Murín