Divá neporušená príroda, prekrásne scenérie skalných útesov, romantické zákutia nespočetných zátok a ostrovčekov, piesočnaté pláže, majáky a indiánske rezervácie robia z polostrova Bruce a ostrova Manitoulin dokonalý magnet pre každého, kto hľadá dobrodružstvo a rozmanitosť. Ostrov Manitoulin, označovaný za najväčší sladkovodný ostrov na svete, je obklopený vodnou masou Hurónskeho jazera zo západu a zátokou Georgian Bay z východu. Polostrov Bruce je vklinený medzi ne a tak ich vlastne rozdeľuje a dáva im vlastnú identitu.

Sladká?
Prví Európania, ktorí Georgian Bay objavili, boli prekvapení, že jej voda nie je slaná. Samuel de Champlain, kanadský objaviteľ, ho v roku 1615 nazval sladkovodným morom. Svoj súčasný názov zátoka dostala v roku 1822 na počesť kráľa Juraja IV. Život tu nebýval jednoduchý. Najlepším spôsobom dopravy boli lode. Usadlíkom prinášali potraviny, drevo, tovar, prevážali pasažierov. Boh morí a jazier im však nebol vždy priaznivo naklonený. Množstvo lodí tu stroskotalo v zradných pobrežných vodách popretkávaných skalnatými blokmi, ktoré vytŕčajú cez hladinu ako mŕtve prehistorické živočíchy. Počas stáročí sa stali osudnými pre vyše sto lodí. Vraky mnohých stále spočívajú na dne zátoky s hĺbkou 171 metrov. Aby námorníkov včas varovali pred možným nebezpečenstvom, postavili obyvatelia pozdĺž pobrežia desať majákov. Šesť sa vypína naozaj v pozoruhodnom prostredí – v South Baymouth, v mestečku Tobermory, na ostrove Flowerpot, v Cabot Head, Lion’s Head a na myse Cape Croker.

Maják v South Baymouth

Vrak lode potopenej pri Tobermory

Manitoulin
Na Manitoulin sa dá dostať zo severu cez nevábny hrdzavý most. Samotný ostrov pôsobí veľmi nekomerčne a pokojne. Ide o málo prebádanú a tak trochu zabudnutú časť Ontária. Oblasť bola zrejme natoľko nezaujímavá a pôda taká neúrodná, že jej časť kedysi Briti prenechali pôvodným obyvateľom. Nájdete tu farmy, rozľahlé lúky, jazerá, vodopády a tiež indiánsku rezerváciu. Dedinka Little Current slúži jachtárom brázdiacim vody Huronu a Georgian Bay na doplnenie zásob potravín, jachtárskych potrieb a paliva. Ináč sa nijako nelíši od ostatných mestečiek a dedín, viac či menej vzdialených. Skupiny motorkárov odstavia svoje Harley-Davidsony pri miestnych pohostinstvách, aby nabrali sily do ďalšej jazdy. Sú to buď členovia tunajších motorkárskych gangov Hells Angels a Bandidos, alebo postarší prešedivení „hipisáci“, ktorí si až teraz dokázali splniť svoj sen o bezhraničnej voľnosti.

Pumpa na ostrove Manitoulin

Bobrí majetok
Čas na Manitouline nie je dôležitý. Jazdou po krajine pomaly prispôsobíte tejto filozofii i svoj rytmus. Na chvíľu zastanete pozorovať nezvyčajne sfarbené bociany, vysoko plachtiace kondory či srny na futbalovom ihrisku počas obedňajšej pauzy. Pri jachtách kotviacich v malom prístave sotva zbadáte človeka. Len bobor v mŕtvom ramene jazera zorganizoval malú šou. Ležérne pláva od jedného brehu k druhému, až napokon zmizne vo vysokej tráve. Odrazu sa zakymáca malý stromček a stratí sa spolu s bobrom. Bobor sa objaví pri brehu a zašpliecha plutvou, aby stavebný materiál odniesol do bezpečia svojej hrádze. Súkromný majetok je v Kanade nedotknuteľný a to vedia pravdepodobne aj miestne bobry.

Krajina nikoho
Na Manitouline sa dá prenocovať v kempoch, v moteloch alebo v niektorom z menších hotelov. Cieľom cesty na juhu ostrova môže byť mestečko South Baymouth. Ak sa tam vyberiete po prašných cestách okolo osamelých fariem namiesto hlavného ťahu, zažijete pocit objaviteľa – krajina nikoho, pasúci sa dobytok a takmer žiadne autá. South Baymouth je dôležitým strediskom ostrova. Nachádza sa tu aj jeden z majákov. Stojí na skalnatom pobreží, neďaleko neho sa rozkladá malý prístav. Pravidelne tam smeruje trajekt Chi-Cheemaun, ktorý od roku 1921 prevádzkuje tá istá spoločnosť. Keď otvorí „zobák“, z lode vychádzajú kamióny naložené drevom, nákladné a osobné autá a neodmysliteľní motorkári. Objavitelia vrakov: Plavbou zo South Baymouthu do Tobermory sa ocitnete vo vodnom národnom parku Fathom Five National Marine Park. Tvorí ho množstvo ostrovov a ostrovčekov v krištáľovo čistej vode Georgian Bay.

Trajekt Chi-Cheemaun

 Prvé, čo návštevníka Tobermory privíta, je – maják. Je oveľa vyšší ako ten v South Baymouthe. V jeho blízkosti si začínajúci potápači cvičia prvé „kroky“ pod vodou pod vedením skúsených inštruktorov. Potápačský certifikát sa dá získať za päť dní. V národnom parku je sladkovodné potápanie rozšírenou športovou aktivitou. Ostrieľaní potápači sa ponárajú k lodným vrakom – na dne ich leží dvadsaťdva. Vstupy do niektorých však dala správa parku zamrežovať, kvôli bezpečnosti. Dostať sa dnu je ľahké, zablúdiť vnútri vraku či niekde sa s výstrojom zaseknúť ešte ľahšie.
Tobermory bývalo dôležitým prístavom a rybárskou osadou. „Fišendčips“, vyprážaná ryba s hranolčekmi, je neoddeliteľnou súčasťou miestnej kuchyne. Je to vrchol anglického kulinárstva a keď si to objednáte, aspoň máte istotu, že jedlo správne pripravia. Prístav v Tobermory pôsobí romanticky. Keďže je tam voda veľmi čistá, ľahko dovidieť na skalnaté dno. Celý polostrov Bruce je vlastne veľkým skameneným koralovým útesom. Ukončuje vápencové pohorie Niagara Escarpment tiahnuce sa od Niagarských vodopádov v dĺžke okolo 1 200 kilometrov až k Tobermory. Keď praveké more pred miliónmi rokov ustúpilo, zanechalo užasné dielo.

Maják v Tobermory

Potápanie v Tobermory

Kvetináčový ostrov
Ďalšou zastávkou je „kvetináčový ostrov“ Flowerpot Island. Loď privážajúca turistov má sklenené dno a obchádza vraky dvoch potopených lodí pri Tobermory. Názov dostal ostrov podľa dvoch vápencových útvarov v tvare kvetináčov. Voda počas mnohých rokov vymieľala okolité skaly, no akýmsi zázrakom práve ich uchránila. Predstavujú dominantu ostrova a takisto ako Eiffelova veža symbolizuje Paríž, kvetináče sú symbolom Flowerport Islandu. Ostrov možno obísť pešo za dve hodiny. Turistické chodníky vás privedú k majáku. Dnes je jeho prevádzka plne automatizovaná a elektrinu získava podvodným káblom z polostrova Bruce. Jeho svetlo vidno do vzdialenosti 22 kilometrov. Postavili ho v roku 1897 a správcovia ho strážili až do jeho plnej automatizácie. Posledný, John Freethy, opustil maják v roku 1987.
V blízkosti ostrova ležia pod vodou vraky dvoch škunerov. Marion L. Breck tu stroskotal v roku 1900 a Forest City v silnej hmle v roku 1904 narazil do skál na východe ostrova.

Kvetináčový ostrov

 Autor: MAROŠ HANDŽÁK