Sagrada família stojí v centre Barcelony a každý návštevník k nej skôr, či neskôr, zablúdi. Torzo nedokončenej stavby, ktorej autorom je Antonio Gaudí, ohúri všetkých. Ale pocity, ktoré vyvoláva, sú častokrát protichodné…

 

Prichádza rodinka novozbohatlíckych Rusov. Mohutný chlap s vyholenou hlavou, krehká dievčina, držiaca na rukách nemluvňa. V pozadí bodyguard, ktorému odúva ľavé vrecko saka.

On:  Čo je to?

Ona: To je Chrám svätej rodiny, Arkaša. Dielo Antonia Gaudího.

On:  To bol kto?

Ona: Architekt. Najlepší v celom Španielsku.

On:   Čo robí teraz?

Ona: Už dávno je mŕtvy.

On:   Kto ho zlikvidoval?

Ona: Nikto, Arkaša. Spadol pod električku.

On:   Dobre vymyslené… hlasný smiech  Fingovaná nehoda! Keď

sa dívam na ten jeho Chrám, ani sa  nečudujem! Daču by som

si u neho postaviť nedal…

 

Sagrada familia

Sagrada familia

Rusi odchádzajú a na ich miesto sa dostaví skupina mladých Švédov, vedená anglicky hovoriacim sprievodcom. Po povinnom úvode prichádza čas na otázky.

Švéd 1: Prečo staval Gaudí sakrálne budovy? Máte v Barcelone málo

kostolov?

Kustód: Katalánci sú veľmi zbožní ľudia. A potom, Sagrada nie je

chrám v pravom slova zmysle…

Švéd 2: Ako je to u vás s bytovou otázkou? Majú mladí ľudia kde

bývať?

Kustód: Bytov je nedostatok, ako všade.

Švédka: Prečo potom Gaudí nestaval byty?

Kustód: Gaudí staval aj byty a obchodné domy. Projektoval aj dizajn

mestského osvetlenia. Nekládol si žiadne mantinely.

Švéd 1: Taký skvelý umelec a  staval kostoly…

Pragmatickí Švédi miznú a blíži sa dvojica starších, šľachovitých Američanov. Na prvý pohľad ľudia, ktorí každú voľnú minútu a dolár, venujú spoznávaniu cudzích krajín.

On:   díva sa do farebného prospektu  Akási Sagrada família

Ona: Uhm… Myslíš, že je to vyššie ako Empire building?

On:   To ťažko! Je to menšie ako Niagarské vodopády…

Ona: Ale také vysoké ako Rockefeller center to bude…

On:   Možno…Koľko to vlastne meria?  opäť listuje v knižočke

Ona: Je to vyššie ako tie veže, čo sme videli v Malajzii?

On:   Neviem. Tí Španieli sú darebáci, nikde nepíšu, koľko to vlastne

meria.

Ona: Odfotíme sa s tým?

On:   Času dosť. Najprv treba zistiť, či tu nie je niečo vyššie…

 

Američania, bezradne obzerajúc okolité budovy, odchádzajú. Prichádza skupina zachovalých, nemeckých dôchodcov.

Nemec 1: Toto mohla byť kedysi pekná stavba.

Nemec 2: Máš pravdu, vyzerá to ako gotika. Niečo ako predvojnový

Norimberg. Spomínaš si, Hansi?

Nemec 1: smiech  Samozrejme, Rudi! Norimberg bol krásny, dokiaľ

ho nezbombardovali Amíci.

Nemec 3: Na čom sa smejete, chlapci?

Nemec 1: Rudi spomína na starý Norimberg. Keď ho zbombardovali,

vyzeralo to rovnako ako tu.

Nemec 3: Veru, mohli to už dávno opraviť. Je päťdesiat rokov po

vojne!

Nemec 2: Možno tie ruiny nechali ako memento. Aby ľudia

nezabudli.

Nemec 3: Veru áno. Asi to tak bude. Memento…

Sprievodca niekoľkokrát zapíska a nahluchlí, bývalí príslušníci wehrmachtu pochopia, že majú ísť k autobusu. Cestou stretávajú skupinku podnapitých britských mládencov, ktorí nahlas čosi vykrikujú…

Brit 1:   Chelsea! Hea, hea, Chelsea!

Brit 2:   Kde sme to? Na štadióne?

Brit 1:   Sú tu nejaké kostoly… alebo čo…

Brit 3:   Héééj ľudia, kde je tu štadión  FC!?

Brit 4 :  Chelsea, hea, hea! Vyhráme!!  vyberá z ruksaku fľašu whisky

Brit 1 :  Sem s tou fľašou, Jimmy!!  bojujú o fľašu, ktorá spadne na   

dlažbu a rozbije sa. Brit 2 stúpi na črepiny a poreže si nohu.

Brit 2 :   Pomóc! Ľudia, zavolajte lekára!

 

Prichádza delegácia Japoncov, ktorí mlčia a fotografujú. Briti im nadávajú napriek tomu, že Japonci fotografujú Chrám a nie ich. Konečne prichádza polícia a rozháňa pokojných Japoncov. Briti zatiaľ utekajú, pričom  zanechávajú za sebou krvavé stopy…

Polícia sa bezradne obzerá po okolí a zisťuje, že jediným svedkom incidentu som ja. Kontroluje ma, aby  dospela k záveru, že nemám pri sebe pas. Snažím sa všetko vysvetliť, ale nikto ma nepočúva. Som zatknutý a predvedený na policajnú stanicu…

Sedím v policajnom aute a v duchu si nadávam. Mal som byť opatrnejší. Každý priemerný policajt v Barcelone vie, že cudzinec, ktorý nefotografuje, nepije a nehuláka, nemôže byť normálny turista!

 

Španielsko, Barcelona, máj 1997

(s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)