Nový Zéland nie je dnes už tak vzdialený Európanom ako kedysi. Za posledných 150 rokov sa vďaka technike cesta skrátila z pôvodných 120 dní na niečo okolo 30 hodín. Svojim spôsobom obdivujem najvýznamnejšieho novozélandského výtvarníka, pôvodom od Plzne, Lindauera (1839 – 1926), ktorý po vysťahovaní sa na Nový Zéland (1873), až do svojej smrti, išiel až 3x navštíviť “rodnú európsku hrudu”. V tej dobe spiatočná cesta trvala približné 240 dní… Dnes, moji priatelia na to potrebujú 2,5 dňa a tak nie div, že sa tu zväčša nezdržia viac než 2-3 týždne.

A behom tej pomerne krátkej doby sa im snažím ukázať všetko, čo sa “musí” vidieť na Novom Zélande. Ja som sa postupom čašu stal pomerne “imúnny” voči “krásam” a zaujímavostiam Nového Zélandu. V prvom rade si tebe uvedomiť, že veľká väčšina kultúrnych a historických pamiatok nemá viac než 150 rokov. Takže za históriou sa sem nechodí. Na druhej strane, Nový Zéland, ako najmladšia krajina “nového sveta” je zaujímavá tým, že svojim spôsobom sa môžete stať “živou” súčasťou krátkej ale predsa len histórie tejto krajiny. Ešte stále sa tu dajú stretnúť vnuci, alebo pravnuci tých, čo tuto zem začali budovať v európskom štýle pred 160 rokmi. To je asi tak, ako keby ste v Nitre mohli isť na kávu s Pribinovým vnukom…

A ti, čo túto krajinu vybudovali, nechali ju vo veľmi dobrom stave. Vo veľmi krátkej dobe vybudovali perfektnú infraštruktúru. Napríklad elektricky tu mali na niektorých miestach skôr než väčšina európskych metropol. Takže dnes, zahraničný turista príde do krajiny, kde cesta vedie skoro všade. A samozrejme si môže vybrať rôzne druhy dopravy. Ja väčšinou beriem na “povinnú” túru hostí najprv do dediny Puhoi. Približné 40 km na sever od Aucklandu sa Puhoi stal “pútnickým“ miestom najmä českých turistov. Puhoi totiž založili pred 140 rokmi prisťahovalci z Čiech. Na miestnom cintoríne sa to hemží českými a nemeckými menami. Prítomnosť “živých” Čechov nájdete najmä v miestnej krčme, ktorá je populárnou “destináciou” nielen členov rôznych “Harley-Davidson” gangov, ale aj turistov. Po stenách tu nájdete polepených plno, ešte stále platných českých papierových bankoviek. Nájdu sa aj, už neplatne, slovenské koruny. Z Aucklandu sa dajú robiť aj výlety na známu surfistickú plaz Pika, sopku Rangitoto Island, prípadne Waiheke Island. Potom už treba ísť s priateľmi smerom na juh. “Hlavne mesto” Maorskej kultúry Rotorua je asi najväčším turistickým magnetom severného ostrova. Najmä Aziati si tuná nevedia vynachváliť možnosti hrať golf skoro všade, prípadne jazdiť na koni alebo sa vyžívať v niektorých adrenalínových aktivitách ako ZORB. Rotorua je aj miestom silnej geotermálnej aktivity. Gejzíry a kúpele v Rotorua pripomínajú svojou “arómou” Piešťany. Hoci sa Rotorua považuje za “maorskú Mekku”, “čistých” Maorov tu nestretnete až toľko. Maori sa totiž premiešali s prisťahovalcami. “Čisto” maorské prostredie skôr nájdete v “bohom” zabudnutých lokalitách na severe Severného ostrova alebo na východe v okolí Gisborne (tam sa nakrúcal aj slávny film Whale Rider). Centrom geotermálnych ale aj “seizmických” aktivít je Taupo a okolie. Taupo sa nachádza asi hodinu jazdy smerom na juh od Rotorua. Je tu najznámejší bungee jump na severnom ostrove Nového Zélandu. Za ďalšiu približné hodinu smerom na juh sa dostanete k najvyššej hore severného ostrova – z čašu na čas soptiacej – sopke Mt. Ruapehu.

Cesta autom z Aucklandu do Wellingtonu trvá približné 10 hodín. Takže je vhodne si tuto cestu rozvrhnúť na etapy a plánovať zastávky v už spomínaných miestach. Samotný Wellington je nielen hlavným mestom Nového Zélandu, ale podľa mňa aj jedným z najkrajších miest sveta. Je to veľmi kompaktne mesto, kde je všetko relatívne blízko. Priemerná novozélandská rodina muší mat 2 auta. Vo Wellingtone sa teoreticky obídete bez neho. Počas 2-3 týždňového pobytu na Zélande sa nedá stihnúť všetko, ale návšteva múzea Te Papa a výhľad z hory Mt. Victoria sú nepochybne turistické tutovky. Wellington je tiež tradičnou branou na južný ostrov. Denne premáva niekoľko lodi ako donedávna jediné spojenie s južným ostrovom. Hoci cesta loďou do Pictonu cez Marlborough Sounds patrí k nezabudnuteľným zážitkom, dnes sa dá plánovať cesta na južný ostrov aj letecky. Záleží od toho, čo chceme vidieť, aký mame rozpočet a v akom predstihu a ročnom období cestu plánujete. Napríklad ešte pred 12 rokmi spiatočná letenka z Aucklandu na južný ostrov (Christchurch) stala približné 20.000 slovenských korún (čo bola v tej dobe v podstate polovica spiatočnej letenky z Európy na Zéland). Dnes pri troche šťastia sa dá letieť do Chch z Aucklandu a späť za približné 700 korún. Je to vďaka tomu, že vláda vytvorila konkurenčné prostredie, a ceny výrazné klesli. Kto plánuje kombináciu leteckej a automobilovej dopravy, mal by sledovať ponuky na stránke http://flightbookings.airnewzealand.čo.nz/vgrabview/en_NZ/ Paradoxne dnes letenka je lacnejšia než cesta taxíkom z letiska. A preto si treba vždy požičať auto. Požičovne sú všade a za pomerne dostupne ceny. Kto príde na Zéland na dlhšiu dobu, si môže pri troche šťastia kúpiť ojazdene auto aj za približné 10.000 korún a ešte pri väčšom šťastí ho pred návratom do Európy predať za viacej než ho kúpil. Ale poďme späť na južný ostrov. Z Pictonu sa autom dostaneme za 20 minúť do Blenheimu. To je síce viac menej klasická “novozélandská” diera, ale je to zároveň aj hlavne mesto Sauvignon Blancu na svete. Nový Zéland je dnes vinárska veľmoc a ich Sauvignon z oblasti Blenheimu (Marlborough) sa považuje za najlepší na svete. V okolí Blenheimu je jeden vinohrad vedľa druhého. A tie patria veľkovýrobcom akými sú napr. Montana Wines. Veľa veľkých producentov vina pochádza z Chorvátska. Pred prvou svetovou vojnou sa na Zéland vysťahovalo veľa Chorvátov, ktorých potomkovia tu vďaka vínu zbohatli. Dnes mená ako Babich, Fistonich sú symbolom úspechu v oblasti produkcie vína. Väčšina veľkých aj malých producentov vina má na svojom pozemku obchod, prípadne reštauráciu. Medzi producentmi vina na Novom Zélande nájdeme veľa zaujímavých mien. Jedným z nich je herec Sam Neil, hlavná postava vo filme Jursky park, alebo kameraman Harryho Pottera, Michael Seresin. Poslednou raritou tejto časti Nového Zélandu je Spy Valley. Tu uprostred vinohradov majú Američania – boh vie prečo tu – zariadenie na odpočúvanie telefonických hovorov v Číne. Pokračovať na juh sa dá západnou, alebo východnou cestou. Väčšina turistov ide cez Kaikoura, ktorá je známa možnosťou pozorovať veľryby. Osobne sa mi zdá približné 2000 korún veľa za pomerne neistú vidinu veľrybej plutvy. Milovníci termálnych kúpeľov si na svojej ceste do Christchurch môžu odskočiť do Hanmer Springs. Christchurch je najväčším mestom južného ostrova. Ale turistickým magnetom číslo 1 je Queenstown. Do tohto bývalého mesta zlatokopov sa dá vybrať kratšou cestou cez MacKenzie Country alebo obchvatom cez západne pobrežie. MacKenzie Country ale aj Arthur’s Pass, ktorý spája východné a zapadne pobrežie južného ostrova ponúkajú nezabudnuteľné scenérie. Na niektorých miestach môžete mat pocit, že sa nachádzate na miestach kde sa nakrúcali filmy z nášho detstva: Modrá Elektra Glide, Sedem statočných a iné. Cez MacKenzie Country môžete isť minúty po perfektnej asfaltovej ceste, bez toho, že by ste videli iné auto. Približné 5 hodinovú cestu do Queenstownu doporučujem rozdeliť aspoň na 2 dni, lebo je zaujímavé prerušiť cestu nielen pri najvyššej hore NZ Mt. Cook, ale aj pri niektorých jazerách, ktoré všetky majú neopísateľné zafarbenie. Okolie Queenstownu mam osobne radšej než Queenstown samotný. Male mestečká ako Clyde, Cromwell alebo Arrowtown sú o čosi menej zasiahnuté turistami, ale o to viacej si zachovali atmosféru spred 100 a viac rokov. Pri ceste do QT sa nedá vynechať ani Wanaka a najznámejšia novozélandská “krčma” v Cardrona. V samotnom Queenstowne a okolí nájdete okrem prekrásnych scenérii aj možnosti minúť vaše úspory na rôznych adrenalínových atrakciách. Je tu aj najznámejší bungee na svete. Vracať sa na sever dá cez Dunedin (“najanglickejšie” mesto na NZ), ale väčšina turistov ide západnou cestou cez skoro neobývané zapadne pobrežie. A to preto, že cestou sa môžu pokochať svetoznámymi ľadovcami Fox a Franz Josef. Globálno-otepľovací alarmisti sa tu môžu – asi s nevôľou – oboznámiť so skutočnosťou, že ľadovce sa začali topiť už niekedy v roku 1750! Od ľadovcov smerom na sever sa dostanete do Christchurch cez už spomínaný Arthur’s Pass. Mnohé svetové letecké spoločnosti lietajú aj do Christchurch, takže spiatočnú cestu do Európy nemusíte nastúpiť v Aucklande.

Samozrejme Nový Zéland ma toho viacej, čo ponúknuť. Či už sú to Hundertwasserove verejné záchody v Kawakawa alebo Bay of Island, sídlo domácich a zahraničných milionárov. Zaujímavý je aj Napier v Hawke’s Bay, vybudovaný v štýle Art Deco, alebo Milford Sounds ešte južnejšie od Queenstownu. Nedá sa všetko vtesnať do tohto článku. Osobne na návštevu Zélandu doporučujem obdobie medzi 15. januárom až koncom februára. Vtedy je tu v zásade najlepšie počasie a ceny za služby a ubytovanie už nie sú také vysoké ako v špičke turistickej sezóny, ktorá trvá približne do 10 januára.

Tí, ktorí pobudnú na Novom Zélande dlhšie, samozrejme majú šancu spoznať túto krajinu detailnejšie. Pomerne veľa mladých Čechov a Slovákov tu môže prežiť vďaka brigádnickej práci aj rok. 1000 českých študentov ročne dostáva na základe medzivládnej dohody automaticky pracovné víza. Pracovne povolenia dostávali pred krízou pomerne často aj počítačoví odborníci. Česko-Slovensko je na Novom Zélande pomerne známe. Najmä staršia generácia si pamätá pomerne úzke obchodné vzťahy medzi oboma krajinami. Kedysi “klasická embéčka” bola pomerne bežným (ale aj vysmievaným) autom na novozélandských cestách. Ale výrobky ťažkého strojárstva, ako lesné kolesové ťahače tu mali skvelé renomé, až kým “nás” odtiaľto nevytlačila najmä japonská konkurencia. Kiwáci sú tzv. “petrol heads”: blázni do motorov, motoristického športu. Plochodrážnici sú národnými hrdinami a ten najväčší – Ivan Mauger bol 7-násobným majstrom sveta na plochej dráhe. Jeho úspechy sú neodmysliteľne späté zasa s motorkami Jawa. Žiaľ, obchodné vzťahy dnes nie sú na úrovni spred 3 desaťročí. A tak by sa dalo povedať, že dnes sú naším hlavným “vývozným artiklom” Rómovia (najmä z Čiech) a dievčatá. Tu Češkám a Slovenkám pomerne tvrdo konkurujú aj Rusky. Či už Rómovia, alebo aj sociálne pracovníčky využívajú nielen pomerne liberálne zákony ale aj alternatívny životný štýl, ktorí “kiwáci” tak často propagujú. V istých prípadoch, keď sa chcete vysťahovať na NZ, vám môže pomôcť napr. vaša homosexuálna orientácia. V Aucklande sa konal každoročne slávny pochod homosexuálov, transvestitov a lesbičiek, ktorý priťahoval pozornosť celého sveta. Nakoniec toto podujatie postupne zaniklo, pretože sponzori podporili podobnú akciu v austrálskom Sydney.

Napriek tomu je stále na Novom Zélande dosť alternatívnych podujatí: Azda najznámejší je sprievod naháčov (najmä slečien) na motorkách. Boobs and Bikes sa každoročne koná v Aucklande v auguste a napriek výzvam politikov a cirkví, aby sa ľudia od tejto akcie dištancovali…, je to deň, keď je v centre Aucklandu najväčšia tlačenica.

Málo ľudí vie, že po roku 1948 sa Nový Zéland stal útočiskom veľa česko-slovenských emigrantov s modrou krvou. Istotne ľudia s menami ako Lobkowitz, Kinski sa museli cítiť veľmi čudne, keď sa ocitli v krajine Maorských bojovníkov a oviec. Ale istotne to bolo lepšie riešenie než uránové bane… Mnohí prisťahovalci sa tu aj výrazne presadili. Napríklad pán Turnovský bol v 60tych rokoch minulého storočia považovaný za najbohatšieho Novozélanďana. V januári 2008 zomrel najväčší hrdina Nového Zélandu, horolezec Sir Edmund Hillary. Bol veľkým priateľom Slovenska. Niekoľkokrát bol v Tatrách a bol dokonca aj v porote festivalu horských filmov v Poprade.

Dá sa povedať, že ten Nový Zéland nám nie je až tak vzdialený…

Autor: Ilja Ruppeldt, Auckland, Nový Zéland