SVETOBEŽKY-obálka

SVETOBEŽKY-obálka

 

Ak veľmi chceme a sme vytrvalí, dejú sa zázraky. Dokonca aj v chráme tradícií, prísnych pravidiel a formalít – Wimbledone…

„Stůj noho, posvátná místa jsou kamkoli kráčíš…“ Mal som si tento slávny „slávydcérsky“ citát Jána Kollára zopakovať, než som sa v mene časopisu Playboy vybral dobíjať tenisovú svätyňu menom Wimbledon a to práve uprostred najväčšieho sviatku – 108-mych neoficiálnych tenisových majstrovstiev sveta na tráve. Od hlavnej brány ma eskortoval policajt a neustále sa obzeral, či mu v tej tlačenici náhodou nezdrhnem. Nemal som kam a prečo – chcel som sa čím skôr akreditovať. Keď sme boli konečne na mieste a ja som vyslovil svoje želanie zároveň s menom časopisu Playboy, to slovo akoby nezaznelo, ale vybuchlo. Slečna, až do tej chvíle okázalo sa nudiaca na stoličke za pultom, vyštartovala kozmickou rýchlosťou, aby si na živo a na blízko pozrela legitimáciu takého „luxury magazine“. Druhá ukázala prstom na moju hruď a vzdychla: „Fakt, Playboy, pozrite ten odznak!“. Potom sa ku mne dôverne nahla a dodala: „Naozaj je zo zlata?“. Prečo jej kaziť ilúzie, vyhlásil som, že je z platiny. Užasla. Ale táto eufória trvala len okamih. Letmý pohľad do počítača im prezradil, že moja žiadosť nemá najmenšiu nádej. Nebola podaná včas. Včas znamená najmenej tri mesiace vopred. A každého uchádzača si podľa dotazníka ešte oklepnú cez špecializovanú agentúru. Akceptujú len na tenis špecializované časopisy a hlavné médiá. „Sorry, sir, nemôžeme vám pomôcť“, uzavrela môj prípad tá, ktorú nadchla predstava zlatého odznačiku. Slečna, ktorá dovtedy zaujato študovala moju legitimáciu, sa zase zasunula do pôvodnej nezúčastnene unudenej polohy na stoličke. Policajt na mňa významne pozrel. Čakala ma potupná cesta za brány znesväteného chrámu…

Totálnu porážku (mal som tu byť týždeň a bez vstupu som nemal šancu stretnúť na rozhovor Jana Kukala a wimbledonského víťaza Jana Kodeša) som oddialil žiadosťou, aby ma zaviedol do press-centra. Dúfal som tam stretnúť spriateleného novinára Andreja Bučka a zanechať pánovi Kukalovi aspoň odkaz. Ibaže stôl Andreja bol prázdny, on ktoviekde a správa, čo som mu tam narýchlo napísal na kus papiera, nemala veľkú šancu niečo vyriešiť. Bola sobota, neskoré popoludnie a v nedeľu sa vo Wimbledone nehrá. Vrátil som sa odovzdaný osudu na recepciu press-centra, kde už čakal netrpezlivo ten policajt. Tak som sa vzchopil a začal mu vysvetľovať, že kolegu som nezastihol, ale musím ho ešte dnes stretnúť, pretože… Netrpezlivo pozrel na dámy za recepčným pultom a opýtal sa ich, čo so mnou. Násilím ma odvliecť nechcel. A tie sa zľutovali a vyhlásili, že ma pokojne môže pustiť do areálu. Poďakoval som, vyšiel z centrálnej budovy a bezcieľne vykročil medzi kurty. Práve sa dohrávali posledné zápasy toho dňa a to by sa musel stať zázrak, aby som v tej tlačenici… A ten dvojitý zázrak sa odrazu objavil v dave oproti mne. Pán Kukal aj s Andrejom Bučkom v družnej debate. Vstupy boli zachránené, lebo pán Kukal už mal pre mňa pripravené voľné vstupenky a každý deň mi jednu podstrčil cez bočnú bránu do areálu, kadiaľ prichádzali hráči.

Trvalo to tri dni. Profesionálna hrdosť mi však nedala nepokúšať sa znovu a znovu o oficiálne uznanie môjho novinárskeho poslania i časopisu, ktorý zastupujem. Tvárili sa neústupne, zhrozene, otrávene. A potom pomohla náhoda, vhodne volené slovo a zdravá sebadôvera. Mal som s kýmsi schôdzku na recepcii Tlačového centra a všimol som si, že stále ešte prichádzajú oneskorenci z radov novinárov. Tak som dostal nápad a oslovil jednu dámu z vedenia Tlačového centra, či by mi teda nedali aspoň legitimáciu niekoho, kto nemohol prísť. S poľutovaním zdôraznila, že na takú výnimku je aj ona malý pán, ale vedľa nej stojaca slečna mi po vyslovení čarovného slovíčka Playboy odporučila tretiu dámu. A podala mi vnútorný telefón. Pani Sue Youngman, ktorú som v roztržitosti oslovoval krstným menom, po chvíli váhania zišla do haly, aby mi udelila päť minút na vysvetlenie, prečo som taký neodbytný. Bola to staršia dáma, na ktorú som nemal veľkú šancu zapôsobiť, napokon si ale predsa váhavo zapísala moje meno, neveriaco dopísala Playboy a s nepatrným úsmevom povedala: „Zavolajte o dve hodiny. Poradím sa s vedením klubu.“ Myslela tým vedenie váženého All England Lawn Tennis and Croquet Clubu, čiže tých pánov s kravatami v klubových farbách a dámy neprístupné ako islandské ľadovce. Moje šance sa vyčerpali. O dve hodiny som (pre istotu) zavolal a pani Sue povedala: „Gustáv, príďte si pre legitimáciu“. Pamätníci tvrdia, že po prvý krát v dejinách (či aspoň pokiaľ im pamäť siaha) takto niekto bez protekcie a na mieste dostal vo Wimbledone akreditáciu novinára. A celkom určite prvý krát pre časopis, ktorý nepodáva pravidelné spravodajstvo o turnaji, ani sa na tenis nešpecializuje! Aj domácich to zaskočilo. Keď som krátko na to už oficiálne vstupoval do novinárskej lóže kurtu č. 2, pretláčal som sa ako obvykle policajnou kontrolou. Zastavili ma a jeden z nich si pozorne pozrel moju čerstvú legitimáciu. Vtom sa náhle rozžiaril a zvolal: „Playboy! Aká úžasná udalosť! Nech sa páči ďalej…“ A vtedy som pochopil, že brány Wimbledonu sa konečne otvorili naplno. Ten prekvapene-potešený výkrik službukonajúcich policajtov som odvtedy počul viac krát. A tak som rád vstúpil…

Gustáv Murín

 

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.