Byť v zahraničí a nemať peniaze, je veľmi nepríjemné. Pravda, ak náhodou nepatríte k ľuďom, ktorí nemajú peniaze ani vtedy, keď sa nachádzajú doma. V takom prípade je pre vás nasledujúca situácia o niečo pochopiteľnejšia.

Osud trampa, ktorý putuje cudzou krajinou s batohom a spacím vakom na chrbte, je veľmi tristný. Samozrejme, sú aj takí, ktorí túto formu masochizmu pestujú dobrovoľne, pričom sa ju nehanbia vydávať za jedine pravú a skutočnú formu turizmu. Človek, ktorý takýmto spôsobom precestuje krajinu, tvrdí, že ju pozná do detailov. V skutočnosti si však pamätá iba odreniny, otlaky na nohách a miesta, kde najviac štípu komáre.

V malej útulnej krčme na brehu Labe, bolo príjemne sucho a teplo. Len čo sme s Ivanom zo seba striasli mokrú batožinu a vetrovky, zistili sme, že sme tu jediní zákazníci. Za pultom driemal svetlovlasý, veľmi subtílny mladík, ktorý po našom príchode značne pookrial.

- Budeme si musieť niečo objednať, – zašepkal som previnilo.

- Zbláznil si sa?! Chceš rozhadzovať peniaze a pritom sme nedojedli zvyšky od včera! – ohradil sa Ivan, a vytiahol z ruksaka kus tvarohovej štrúdle, zabalený v papierovom obrúsku. Práve sa chystal rozlomiť koláč, keď na našom stole pristáli dva tanieriky s lyžičkami! Krčmár, nečakajúc na  ďalšiu objednávku, pokojne odkráčal k svojmu pultu.

- Čo to má znamenať? – neveril som vlastným očiam.

- V Nemecku je to normálne, – povedal  Ivan a ujedal  z múčnika. – Hosť, ktorý si prinesie jedlo z domova, bude obslúžený rovnako, ako ten, ktorý si ho objedná v reštaurácii.

Keď sme dojedli, Ivan vytiahol fľaškové pivo. Krčmár to zaregistroval, a o chvíľu bol pri nás aj s otváračom a dvoma čistými krígľami.

Zdalo sa, že nemecká zdvorilosť k zákazníkovi je naozaj nefalšovaná a úprimná. Tentoraz som v batohu zalovil ja.

- Chceš Trenčiansky párok, alebo Lečo s moravskou klobásou?

- To je jedno…

Krčmár pribehol s otváračom na konzervy a Ivan postavil na stôl dopoly vypitú fľašu tuzemského rumu.

- Aperitív nezaškodí, – argumentoval, zatiaľ čo krčmár chvatne prinášal štamperlíky.

- Poldecáky tu asi nemajú. Škoda, – povedal Ivan a mocne si uhol z fľaše. Krčmár si iba máličko odkašlal, ale na viac sa nezmohol.

Chystal som sa ponoriť lyžicu do hustej fazule, ale náš hostiteľ ma ráznym gestom zastavil.

- Si normálny?! – komentoval jeho počínanie kamarát. – Sme v nemeckom pohostinstve. Správaj sa civilizovane!

Krčmár odniesol konzervy do kuchyne a o chvíľu sa vrátil s dvoma taniermi. Naša fazuľa a lečo v nich vyzerali veľmi vábne a dokonca rozvoniavali. Aby toho nebolo dosť, krčmár postavil doprostred stola košík s čerstvým chlebom. Táto skutočnosť ma trochu vyviedla z rovnováhy.

- Dostal nás… Toto budeme musieť zaplatiť, – zašepkal som.

Ivan sa na chvíľu zamyslel a nenápadne pozrel smerom k pultu. Krčmár stál na svojom mieste a ladil rádio. Keď bol hotový, spýtavo sa k nám obrátil. Usmiali sme sa, čím sme odobrili výber hudobného žánru.

- V každom slušnom podniku je pečivo súčasťou kuvertu, – povedal zrazu Ivan a nedočkavo natiahol ruku za chlebom.

- To viem, lenže kuvert je zahrnutý v cene hlavného jedla!

- No a ? – usmial sa kamarát. – Chceš povedať, že fazuľa a lečo nie sú hlavné jedlá?

 Obed sme dojedli a Ivan vytiahol plechovku s mletou kávou. Krčmár okamžite priniesol šálky, úradne ociachovanou odmerkou do každej nabral  a zalial  horúcou vodou. Keď sme vytiahli cigarety, obradne nám pripálil.

 Vonku prestalo pršať a vykuklo slniečko.

- Mali by sme pomaly zaplatiť, – opáčil som nesmelo.

- A za čo? – čudoval sa Ivan, navliekajúc si na chrbát batoh. – Pokiaľ viem, nič sme si neobjednali.

Krčmár na nás hľadel oddaným pohľadom osobného lokaja a zdvorilo nás vyprevádzal. Ivan mu priateľsky pokynul, pričom sa v jeho ruke objavila desaťmarková bankovka.

- Tringelt, bitte! – povedal ledabolo a podal mu peniaze.

- Zbláznil si sa?! Za to sme mohli mať kompletné raňajky pre dve osoby! – nadával som kamarátovi pred krčmou.

- A nemali sme? – zasmial sa Ivan. – Neviem ako ty, ale ja som sa najedol perfektne. Skoro ako doma!

- Vlastne, máš pravdu, – musel som uznať. – Mne osobne nemecká kuchyňa nikdy nechutila.

- Presne tak! Nemci nevedia variť, ale našťastie sú zdvorilí a cudzincom svoju kuchyňu nevnucujú!

 

Rasťo Piško, august 1984 (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)