S odstupom času si dovolím definovať, na akých princípoch fungovala sovietska spoločnosť. Išlo o systém  takzvaných „pilierov“, nie nepodobný tomu, ktorý vyznávajú moslimovia. Na rozdiel od nich, sovietski komunisti vyznávali piliere dva:

 

1. Bezvýhradne veríš Komunistickej strane Sovietskeho zväzu!

2. Aspoň raz v živote vykonáš púť do Moskvy a navštíviš Leninovo mauzóleum!

   Pútnické miesto komunizmu na Červenom námestí tak bolo obliehané rovnako intenzívne, ako Chrámová hora v Mekke!

   Stáť v dvojstupe, ktorý sa ako had kľukatí k miestu odpočinku vodcu svetového proletariátu, bolo povznášajúce. Boli nás tisíce, a bolo jedno, či si ortodoxný komunista, amatérsky egyptológ, okultista, alebo lovec senzácií. Lenin bol aj po smrti osobnosť, ktorá mala čo ponúknuť všetkým!

   Dav postupoval rýchlo, čo bolo neklamným dôkazom toho, že v mauzóleu sa nesmie fotografovať. Nakoniec, o tom nás informovali už včera. A tak naša najväčšia túžba, urobiť si s Leninom kolektívny snímok po ležiačky, zostala nenaplnená. Žiaľ, neupozornili nás na to, aký druh odevu si máme obliecť na túto vážnu spoločenskú udalosť.

Lenin v mauzóleu

Lenin v mauzóleu

   Aby som bol úprimný, od začiatku som nedôveroval oranžovému tričku s nápisom UNIVERSITY ALABAMA, ale kamarát Hrkal ma presvedčil. Nakoniec, jeho tričko s nápisom BLACK  SABATH, doplnené lebkou a prekríženými hnátmi, vyzeralo ešte o čosi provokatívnejšie. Krátke šortky a sandále na boso, boli už len logickým doplnkom nášho ležérneho, športového štýlu, ktorý sme si vybrali v tento horúci, júlový deň.

   Preto sme boli prekvapení a trochu aj dotknutí, keď nás okoloidúci milicionár upozornil, že takto oblečení, Lenina nikdy neuvidíme!

   Hrkal argumentoval, že v zástupe sú aj horší, a nikto ich nevyháňa! Názorne pritom ukázal prstom na pred nami stojaceho kazašského pastiera, ktorý mal oblečenú ušianku, sako a tepláky. Tankistická prilba a gumáky jeho manželky, sa do horúceho letného dňa, tiež veľmi nehodili.

   Policajt bol však neoblomný a trval na svojom. Z celej situácie vyplývalo jedno: Lenin nenávidel buržoáziu preto, lebo v lete nosila krátke nohavice!

   – Keď nie, tak nie, – naštval sa Hrkal a chcel opustiť rady leninachtivých turistov. Ako verný druh, som ho nasledoval.

    Tentoraz sa pre zmenu nahneval milicionár.

   – Kak, vy inostranci?! Vy nechočete smatriť bolšovo Lenina?! Idite sa mnoj!

   Policajt nám rázne pokynul rukou a my sme nemali odvahu protestovať. Nikto sa nás nezastal. Všetci tupo hľadeli do zeme. Dokonca sa mi zdalo, že Kazach, stojaci pred nami, si ticho odpľul.

   – Davaj, davaj! – duril nás ataman.

   Prečítali sme dostatok zakázaných ruských kníh, aby sme pochopili, aký osud nás čaká. Doktor Živago, Ivan Denisovič, Solženicin. To je len hŕstka tých, ktorí na vlastnej koži zažili, čo je to gulag!

   Policajt nás odviedol do strážnej búdky, kde sedel jeho kolega. Muži si čosi povedali rýchlou, nezrozumiteľnou ruštinou a ten druhý si nás premeral pohŕdavým pohľadom. Potom bez slova odišiel.

   Sedeli sme a odovzdane čakali, kedy si pre nás príde povestná KGB. Odvlečú nás na Lubljanku, kde nám dajú podpísať prehlásenie, v ktorom potvrdíme svoj maloburžoázny pôvod. Po krátkom mučení priznáme aj to, že hlboko pohŕdame oblečením prostého sovietskeho človeka. Za to všetko vyfasujeme doživotný trest v kolymských zlatých baniach!

   Policajt sa o chvíľu vrátil, ale namiesto odisteného kalašnikova, držal v rukách dvoje vojenských nohavíc s lampasmi. Naznačil nám, aby sme si ich obliekli. Rafinovanosť ruskej tajnej služby nepozná hranice!

   Keď sme vyšli zo strážnej búdky, vonku nás nečakala tmavá limuzína a muži v kožených kabátoch. Policajt nás zaviedol pred vchod do mauzólea!

- Nu, molodci! Teper idite i smatrite bolšovo Lenina! – povedal strážnik, a obrovský rad pútnikov z celého sveta, sa rozostúpil.

   Do mauzólea sme vošli bez čakania!

   Keď sme si pozreli Leninovu múmiu, hroby ďalších sovietskych diktátorov i Hrdinov sovietskeho zväzu, na konci celej expozície nás čakal policajt. Bol veľmi nedočkavý a tvár mu horela nadšením.

   – Kak, tovarišči? Kak vam nrávilos?

   – Očeň charašo! Očeň cholodno! – povedal Hrkal a vrátil mu vojenské nohavice.

   Policajt nechápal. Nemohol tušiť, že z celej krátkej návštevy Leninovej kobky, na nás v tej pekelnej horúčave, najviac zapôsobila fungujúca klimatizácia. V tom čase boli v Sovietskom zväze dve. Tú druhú mal Leonid Brežnev.

 

                                                                         Rasťo Piško, júl 1981

(s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)