Krvavý náter
Zdá sa, že história človeka je presiaknutá krvou. Mayanské zrúcaniny sú tomu nemým svedkom. Ľudské obete bohom, vytrhávanie srdca z tiel obetí a ešte oveľa viac. Krvou mŕtvych nepriateľov Mayovia maľovali svoje stavby. “Aha, na tamtej budove bolo ešte nedávno vidieť krvavý náter, no posledný hurikán ho nadobro zmyl,” objasňuje nám sprievodca. Všetko pekné sa raz musí skončiť a takisto aj náš výlet v Chichén Itzá. A bolo aj načase. Teplý dáždik nám už klopal na okná širokého autobusu a my sme sa tešili na dobrú mexickú večeru a spánok, aby sme už onedlho mohli opäť vyraziť na ďalšiu zaujímavú cestu, na pyramídy Tulum a Cobá. Obidve sa dajú autom zvládnuť za jeden deň.

Tulum
Požičanie auta nebolo veľkým problémom. Ricardo nám viackrát zopakoval, že on je čestný človek a určite nás nechce oklamať. Hneď sme sa cítili lepšie, keď sme zistili, že máme dočinenia s tak príkladne poctivým človekom. „Ste Gringos – Američania?“ Na moju zápornú odpoveď hovorí: „To je dobré. Nemám ich rád.“ „Slováci?,“ zvýraznil svoj záujem. „Ste silní ľudia. Toľko vojen, čo ste u vás nedávno zažili… Obdivujem vás“, nešetrí chválami na nesprávnu adresu Ricardo. „Ricardo, však vojna na Slovensku skončila v roku 1945,“ opravujeme jeho dejepisné a geografické znalosti, na čo sa nad jeho hlavou zjaví malý neviditeľný otáznik.
Cesta bola zdĺhavá. Diaľnica po mexicky mala na každom kroku retardér a zamračených policajtov bolo všade ako maku. Do Tulum sme prišli ešte doobeda. Rozhodli sme sa pre metódu nemého filmu, čiže pokojnú prechádzku bez sprievodcu.


Mayanské stavby v Tulum sú roztrúsené na väčšej ploche a predstavujú jedny z posledných tejto prosperujúcej civilizácie. Tulum bolo náboženským a obchodným centrom Mayov. Prekvitalo od roku 1200 až do príchodu Španielov. Obchodníci pred storočiami parkovali svoje kanoe na snehobielom piesočnatom brehu, ktorý je zároveň pobrežím Karibského mora. Pravdepodobne krása okolitej prírody kedysi inšpirovala mayanských umelcov a architektov a povzbudzovala ich kreativitu. Na rozľahlej trávnatej planine sú roztrúsené väčšie a menšie stavby. Architektúra bola ovplyvnená tou z Chichén Itze.

Všadeprítomné palmy, kaktusy a okolité skaly vás na chvíľu presvedčia, aby ste sa dali na dráhu robinsona niekde na pustom karibskom ostrove. Na horúcom slnku sa vyhrievajú lizardy. Vyzerajú ako malé kópie dinosaurov. Sivé skaly sú pre nich dobrým úkrytom. Jeden asi metrový samoľúbi jedinec nehybne stál, aby sa nechal vyfotografovať skupine amerických turistov. V komunite lizardov je určite považovaný za mediálnu hviezdu.

Cobá
Jazdou na pyramídu Cobá sme prechádzali malými chudobnými osadami. Niekedy to bolo len pár domov lemujúcich okraje cesty. Slovo dom v tejto oblasti znamená budovu vo veľkosti slovenskej garáže. Väčšie domy vyzerali ako dve garáže na sebe. Uvedomili sme si, že Slovensko patrí do tej šťastnejšej štvrtiny sveta. Ľudia sa v tejto chudobnejšej oblasti Mexika venujú predaju autentických suvenírov. Okolitá zem je kamenistá a suchá a ťažko si predstaviť, žeby sa tam niečo urodilo. Iba ak kaktusy na tequilu.

Pyramída Cobá sa nachádza pol hodinu chôdze od parkoviska. Chlapci ťahajúci rikše čakali na svojich lenivých klientov a volali na nás „Hej, amigos! Nechcete sa zviesť?“< break-> Prešli sme sa pešo, aby sme nasali lokálnu atmosféru. Stali sme sa svedkami nevšedného zážitku. Malý vtáčik nervózne poletoval okolo svojho hniezda. Keď sme sa tejto scéne pozornejšie prizreli, zbadali sme tenkého hada, ako sa na strome plazí k jeho vtáčiemu domčeku. Vtáčik neoblomne pípal, robil drobné nálety a snažil sa votrelca odohnať.

Pocit bohov
Spomedzi stromov sa objavila Cobá. Vypína sa do výšky, desiatok metrov ponad stromy obrovských rozmerov. Bola postavená niekedy medzi rokmi 300 až 900 nášho letopočtu. Je povolené na ňu vyliezť ako na jednu z mála pyramíd. Okolie je takmer neprebádané a pamiatky menej zachované.

Tešili sme sa na výstup. Drobné schodíky, strmé stúpanie a množstvo ľudí pred nami nás nabádali k opatrnosti. Ešte šťastie, že správcovia umiestnili do stredu schodiska dlhé lano. Keď sme prekonali posledný schodík, pred nami sa vynoril nádherný výhľad na okolitú džungľu. Vošli sme do malej miestnosti na vrchole, kde sme nenašli nič zaujímavé okrem štyroch kamenných stien. Určite to bola kedysi pracovňa nejakého z bohov. Aj dojem hore bol božský. Všetko ako na dlani, akoby vám patril celý svet. Neopakovateľný je pocit vyjsť hore schodmi, po ktorých kedysi kráčali len tí vybraní a mocní.

Autor: MAROŠ HANDŽÁK