Moskvu som zažil najskôr za komunistického režimu ako jednu veľkú socialistickú dedinu a potom ako jedno z najdrahších miest sveta. Medzitým uplynulo pätnásť rokov a okrem iného pribudol aj celkom nový, dovtedy neznámy fenomén – ruská mafia. Prvé desaťročie po páde komunizmu premenilo moskovské ulice na bitevné pole, kde sa odohrávali krvavé bitky rôznych mafiánskych klanov. Keď som na prelome tisícročí prišiel na spisovateľský kongres, Moskva už bola pokojnejšia. Ale aj tak som bol v strehu. A ukázalo sa, že oprávnene.

 

Arbat

Arbat

 

Kto nezažil viac ako troch spisovateľov pokope, netuší akí sú reční a hlavne akú majú vysokú spotrebu „živej vody“, v moskovských pomeroch teda vodky. Keď sa s kolegami nevidíte rok a nedajbože sa na program rokovania dostane nejaká kontroverzná otázka, je o čom debatovať až do rána. A tak som sa vracal do hotela často až v ranných hodinách, pešo cez Arbat k Červenému námestiu. V rannom sviežom vzduchu som zároveň aj triezvel a tak na mňa prichádzali rôzne myšlienky. Takto veselých delegátov z Dánska okradli v Mexico City takmer v centre mesta. Tu som sám na neistých nohách kľučkoval smerom k hotelu a pre istotu sa rozhliadal, z ktorej strany to príde. Najopatrnejší som bol prvú noc. Druhú už som kráčal smelšie a na tretiu som aj zabudol, že si mám dávať pozor. A vtedy to prišlo. Celkom nečakane a na mieste, kde by som to naozaj nepredpokladal.

Dokráčal som totiž bez úhony až do hotela, vo vestibule pozdravil postávajúce nočné pracovníčky a na správnom poschodí s úľavou vykročil do chodby k izbám. A tam ležala – mŕtvola. Bol to šok. Odhadom tri hodiny ráno, nikde nikto, len ja a ten chlap na zemi. Videl som z neho vlastne len nohy. Ešte stihol otvoriť dvere do hotelovej izby a…

Zaváhal som, čo teraz? Volať rýchlo pomoc. A je ešte nejaká šanca? V týchto úvahách som už celkom triezvy rýchlo dokráčal k telu. Ten chlapík mal na sebe celkom solídny oblek, elegantné topánky. Ležal tvárou do izby, ruky rozhodené popri tele. Kľúče pohodené pri pravej ruke. Stál som nad ním a než som si stačil čokoľvek uvážiť, „mŕtvola“ sa ozvala. Bol to zvuk, ktorý všetko zmenil. Ten chlap chrápal! Prizrel som sa mu bližšie. Zjavne to bol taký nočný vták, ako ja, ale toto bol domáci a tí pijú na doraz. Asi ešte dokázal dôjsť k dverám aj otvoriť, ale prekročiť cez prah izby už bolo nad jeho sily.

Uvažoval som, ako mu pomôcť, keď sa nečakane pohol. V hlbokom spánku pokrčil nohy a to tak šikovne, že to akurát stačilo, aby som len zavrel dvere od jeho izby. A bolo po probléme. Tak predsa sa od toho socializmu až tak veľa nezmenilo. Stále je v Rusku najmasovejším zabijakom – vodka.

 

Gustáv Murín