Kto mal možnosť zažiť Moskvu za socializmu a teraz, nemôže sa ubrániť dojmu, že obe mestá majú spoločný asi už len názov staršieho sovietskeho filmu. Ten svojho času vyhral Oscara a volal sa výstižne – Moskva slzám neverí.  

 

 

Stred ruského vesmíru – Červené námestie

Vojakov a policajtov je na Červenom námestí ako pred dvadsiatimi rokmi. Ale ubudla ich agresivita, tak ako ubudli dlhočizné fronty pred mauzóleom vodcu revolúcie, ktorá tak neslávne skončila. Dnes sa na Lenina môžete ísť pozrieť aj bez čakania, len si nezabudnite pri obzeraní toho morbídneho panoptika ruky vo vreckách. Strážcovia jediného balzamovaného tela na svete, ktoré dodnes vydržalo, berú svoju úlohu vážne. Keď vyjdete von, musíte prejsť alejou búst bývalých súdruhov mocipánov a nevdojak vás zaskočí – tá prázdnota. Ten kto nezažil šialenstvo stalinizmu, si za studeným kameňom Stalinovej busty ťažko predstaví potoky krvi a sĺz. Socha ako socha, či ako hovoria Rusi „čo bolo, bolo, žiť sa chce vždy“.  V povestnom GUM-e (Gossudarstvennom Univerzalnom Magazine alias prvom obchodnom dome z čias, keď zákazník bol ešte súdruhom) je ten nový život vidieť hneď. Večne nasrdené socialistické predavačky nahradili podstatne ochotnejšie zamestnankyne prvých kapitalistických podnikateľov. Interiér trochu pripomína parížsky veľkoobchod „Galerie Lafayette“ a tovar je v ňom dnes už na nerozoznanie podobný. Aby tej podobnosti nebolo málo, hneď za rohom (tam kde sa kedysi „sovietski ľudia“ zoraďovali do prvomájového sprievodu) je pod zemou štvorposchodový obchodný komplex „Ochotnij rjad“.

Moskva, centrum, ofic.obr.

Moskva, centrum, ofic.obr.

Kým však opustíte Červené námestie, nezabudnite sa zastaviť v uličke vedľa bývalého straníckeho hotela Rossija. Je tam pozoruhodná starobylá stavba zvaná „Anglický dvor“. Pôvodne sídlo bojarov slúžilo neskôr anglickej obchodnej misii. Našinec si nevdojak pripomenie úspornosť oravských dreveníc, kde malé okienka i izby mali pomôcť prekonať dlhú zimu. V „Anglickom dvore“ musela ruská šľachta držať hlavu pekne nízko, aby sa zmestili do svojho sídla. Jediným unikátnym prepychom sú tu tapety z – maľovanej kože. Podobne stiesnene sa budete cítiť aj v úzkych, kľukatých chodbičkách vnútorného labyrintu chrámu Vasilija Blaženého. Preslávený svojím pestrým pomaľovaním dokazuje aj v dnešných časoch, že trblietavý obal ešte nemusí znamenať aj hodnotný obsah. Ako sa čoskoro presvedčíme „noví Rusi“ si z toho zobrali veľmi cenné poučenie a zaviedli pravý opak. Ak sa vám pošťastí byť v Moskve cez víkend, nezabudnite sa zastaviť na začiatku Červeného námestia pri chráme Kristos Voskres. Na pravé poludnie sa tu deje neuveriteľný koncert – na zvonoch. Teda zvono-hra, ale na ruský spôsob. A chlapík, čo do tých zvonov štvrťhodinu búši, sa naozaj vyzná. Oproti Kremľu, cez rieku Moskvu, uvidíte pozoruhodný „Dom mŕtvych“. Je to modernistická krychlová budova z tridsiatych rokov minulého storočia. Nechal ju postaviť Stalin pre významné umelecké osobnosti a ich rodiny. Bola vtedy unikátnym komplexom bývania, obchodu i zábavy. To všetko zakrátko prekryl závoj smrti a strachu. Stalinova paranoia spôsobila, že sa z výberového obydlia vyvolených stala klietka na smrť odsúdených. Odvádzali ich podľa ľubovôle krvavého diktátora po jednom aj s rodinami. O pár rokov tu bolo pusto a smutno. Aj taká bola Moskva.

Mesto kontrastov

  Moskva sa rýchlo mení. Táto bývalá obrovská socialistická dedina, kde fungovalo na desať miliónov obyvateľov len desať kinosál, chce dobehnúť všetko naraz. Ani vo Washingtone, či Londýne nenájdete toľko limuzín a luxusných áut ako v strede Moskvy. Tí, čo ľahko prišli k miliónom, ľahko sa ich zbavujú. A tzv. noví Rusi sa naozaj zapotili snáď len vtedy, keď tie peniaze (zväčša nakradnuté z obrovských finančných injekcií Západu) počítali. Aj pre nich prebudoval americký podnikateľ Paul Tatum pôvodný hotel Inturistu na najdrahší moskovský hotel Radisson-Slavjanskaja. Jeho úroveň pri oboch svojich návštevách Moskvy ocenil aj americký prezident Bill Clinton. Tatum sa toho však už nedožil. Na schodoch do blízkeho metra ho rozstrieľal neznámy útočník Kalašnikovom AK-74, obľúbenou zbraňou ruských nájomných vrahov.

  Moskva má už aj miesta kam sa chodí len na odporúčanie a bežný návštevník mesta (a dokonca ani Moskovčan!) sem  nezablúdi ani náhodou. Mondénnu reštauráciu Petrovič napríklad nájdete dobre schovanú v dvore obyčajného, ošumelého obytného činžiaka. Nemá vývesný neón a ani iné ľahko rozpoznateľné označenie. Vchod navyše kryje vysoký múr a od okolitého sveta ju delia pancierované dvere a ostrá ochranka. Neznámych návštevníkov vpustia až keď si overia, že máte naozaj rezervovaný stôl. Táto reštaurácia  ponúka atmosféru  postsovietskej nostalgie (podobne ako bratislavská piváreň KGB na Obchodnej ulici) v prostredí rôznych sovietskych rekvizít s klasickými ruskými jedlami za neruské ceny.

  Obyčajný Moskovčan nielenže nemá na to, aby sem vstúpil, či pozval svojich hostí. Ten nemá ani na to, aby si v centre mesta sadol do bistra, či baru. Preto je tu veľmi obľúbená „praguľka“ po „prospektoch“ a „šose“. Hlavná trieda vedúca od Kremľu smerom na povestnú Ľubľanku s bývalou väznicou KGB vás ohromí svojou šírkou. Naivný cudzinec sa pozastaví nad predvídavosťou prvotných staviteľov mesta, ktorí už pred stáročiami predpokladali aká užitočná bude desaťprúdová komunikácia pri súčasnom nápore automobilov. Realita je však podstatne skromnejšia. Tú mnohoprúdovú triedu stvorila núdza, pretože v Moskve boli hlavné ulice dlho len poľnými cestami rozjazdenými hlavne na jar konskými povozmi tak, že stred bol nepriechodný a tak museli rozširovať ich okraje.

Moskva, centrum II, ofic. dok.

Moskva, centrum II, ofic. dok.

Za socializmu bola Moskva ako autosalón biedy ruských automobiliek – jazdili tu len Volgy a Lady. Dnes je škála najmä zahraničných áut ohromujúca. Pozoruhodné je, že aj milícia vymenila vozový park. Dokonca za ten istý typ korábov ciest aké majú americkí diaľniční šerifi! Mimochodom, profesia policajta je asi to jediné, v čom nehrozí Rusom nezamestnanosť. Naopak, v Moskve počet policajtov stúpol za posledné roky desaťnásobne, kým celé fabriky mimo hlavného mesta stoja a ľudia nemajú prácu. Moskovskí milicionári si však svoje rublíky chcú zaslúžiť. Pozoroval som ich pri nočnom záťahu na šoférov a treba uznať – brali to do radu. A aby nevyšli nad ránom z cviku, skontrolovali aj mňa – chodca. Hoci som nestál na najpevnejších nohách, slovo „novinár“ zabralo a ešte mi popriali veľa šťastia. Naozaj som ho potreboval, k hotelu Inturist som trafil len vďaka obrovskej strešnej reklame Sanyo. V hoteli ma už čakala nová spoločnosť kapitalistických služieb. Povestné dežurné nahradili kamery. Hlavné dvere na fotobunku síce nefungujú, ale bočné dvere mi ochotne otvára ochranka. Za nimi svietia stolné lampy nočného baru (kto si dnes ešte spomenie na „suchoj zakon“, keď v takýchto baroch podávali mliečne koktajli?!). Rozložité báryšne čakajú pri bare na kunčaftov. Kvôli tým zvlášť hanblivým sa niektoré vozia  hore-dolu aj výťahom. Túto etapu som absolvoval bezpečne, aby som na chodbe k svojej izbe nečakane zakopol o mužské telo. Tak už je to tu! Povestná mafiánska tvár Moskvy v priamom prenose? Ani nie, keď som sa sklonil k slušne oblečenému pánovi, zistil som, že zdravo chrápe. Mimoriadne unavený stoličnou vodkou si síce dvere do izby otvoril, ale slabosť ho zložila ešte skôr, než prekročil ich prah. S úľavou som tie dvere za ním zavrel. Až tak veľmi sa tí Rusi zasa nezmenili.

Gustáv Murín