Kto ostáva aspoň zopár dní v hlavnom meste Mexika, nevynechá výlet k blízkym pyramídam v Teotihuacane ležiacom 50 km severovýchodne od Mexico City. Založili ho Mayovia tri storočia pred naším letopočtom. Mayom sa hovorí aj „americkí Rimania“, veď obe civilizácie pred svojím zánikom zanechali pozoruhodné pamiatky. V Teotihuacane je najvyššou stavbou Pyramída Slnka, kde 365 schodov vedie k 65 metrov vysokému vrcholu. Pozoruhodne ju na štvorkilometrovej Ceste mŕtvych dopĺňa Pyramída Mesiaca, ktorá sa napriek polovičnej veľkosti prvej pyramíde opticky vyrovnáva. Každá z týchto pyramíd v sebe obsahuje vždy niekoľko menších pyramíd, pretože ich stavitelia verili v 52-ročný vesmírny cyklus a tak každé polstoročie pôvodnú pyramídu zvýšili. Na obe vedú veľmi strmé a úzke schody. Našincovi to nutne musí pripadať nepohodlné, ale vysvetlenie je prosté. Pôvodní obyvatelia vždy vystupovali a zostupovali bokom, aby neboli k bohom obrátení chrbtom.

Táto úcta k bohom sa zachovala, hoci dnes sú už celkom iní. Španieli dôsledne potláčali pôvodné kulty a šírili až fanatický katolicizmus. Nikdy však nezakorenil v čistej podobe a dodnes je premiešaný starými indiánskymi zvykmi. Výklenky s oltárikom a obrazom Panny Márie nechýbajú najmä v menších hoteloch. V chráme San Judas Tadro sú na tabuli pri jeho soche písomné prosby o pomoc. Za tie vypočuté potom z vďačnosti lepia veriaci zlaté obrázky sŕdc všetkých veľkostí alebo modliacich sa postavičiek. V kostole San Felicitas zase nájdeme vyvesené detské papučky a čiapky ako pripomienku, aby tí čo vládnu božskou mocou nezabúdali na tých najmenších. A práve prepojenie detí a smrti vás iste zaskočí vo vstupnej hale Technologického múzea. Je tu veľká expozícia s názvom Presentan la feria de la Muerte so samými kostrami a záhrobnými rekvizitami, vyrobené práve deťmi! Vzťah Mexičanom k smrti je pre nás veľmi zvláštny, až karnevalový. Rakvy a kostlivci sú bežnými suvenírami.

Kostoly sú všade na svete miestom pokojného rozjímania. Aj to je v Mexiku iné! Vo velebnom tichu sa tu totiž občas ozýva nervózne klopkanie, to kňaz píše na stroji priamo v kostole nejakú žiadosť pre negramotného veriaceho. Možno je to služba len za vatikánsku menu „Pánboh zaplať“, vonku totiž pod klenbami námestíčka sedia pisári s ich písacími strojmi a ponúkajú tú istú službu už za peniaze.

Autor: Gustáv Murín