Dnes je zo Slovenska do Izraela bližšie, než kedykoľvek predtým. Na linke Bratislava – Tel Aviv tam doletíte za tri a pol hodiny. A do centra Svätej zeme, Jeruzalemu, je to hodinka pohodlným autobusom po diaľnici. Ak sú tu k videniu unikátne historické pamiatky, my sme našli nemenej unikátne príležitosti na stretnutia s miestnymi ľuďmi.

S Omarom to bolo jednoduché. Ako Armén má obchodovanie v krvi. Len čo nás dvoch zablúdencov zo Slovenska zahliadol na slávnej Via Dolorosa pri obchodíku jeho otca, už nás ťahal za rukáv. Opýtal sa odkiaľ sme a vzápätí odkiaľsi vykúzlil brožúrku o Krížovej ceste s nápisom „Slovak“. Bola v češtine! Už Biblia vraj hovorí, že jeden arménsky obchodník predčí desať židovských. A tak Omar aj s otcom na nás skúšali svoje umenie predávať. Lenže ako by ste siahli do zaprášenej truhlice, už tri roky sem cudzinec poriadne nezablúdil. A ani my sme ich nepotešili. Vypili sme kávičku i čaj a potom som predsa len čosi objavil. Bol to nožík detstva, nožík – rybička. Ten som si kúpil. A s tým som odvtedy mal len samé problémy pri všetkých tých bezpečnostných kontrolách, ktoré nás ešte čakali.

Mimochodom, z bezpečnostných dôvodov tu nezoženiete ani poriadnu mapu. A na zastávke spoja z autobusovej stanice do centra sme čakali márne. Príliš často je terčom bombových útokov, takže viac nejazdí, než jazdí.

Liliah a Halmathana

Každému novému návštevníkovi Izraela musia do očí udrieť vojaci a vojačky nosiaci aj mimo služby svoje nabité zbrane na uliciach, v autobusoch a kaviarňach. Najmä krehké devy so samopalom v ruke v nás vyvolávali rozpaky i zvedavosť. Práve sme stáli sami dvaja na vyhliadkovej terase pred Múrom nárekov, keď sa zjavili. Krehká hnedovláska a trochu silnejšia blondína. Neozbrojené a samé len s nami na vyhliadkovej terase. Blondína sa pustila do spisovania želania, ktoré chcela strčiť do škáry v Múre nárekov. Hnedovláska si zapálila cigaretu a zvedavo pozrela na nás. Stačil letmý úsmev a už sme debatovali. O tom, že sa jej už vojenčina končí, že nikdy nemala zbraň, lebo robí pisárku, a že sa jej vojenčina ani nikdy nepáčila. Priateľovi Braňovi pokojne požičala svoju vojenskú brigadírku. Bolo to tak dokonalé, že pri lúčení som sa spontánne nahol k blondíne a požiadal ju o bozk. Len zavrtela hlavou. Poučenie teda znie – ozbrojené, či neozbrojené, blondínky sú všade rovnako nedostupné.

Aby nám to nebolo ľúto pri pôvodných stĺpoch starovekej mestskej kolonády nám zapózovala mladučká krásavica menom Halmathana. Aj sme sa v tej rýchlosti zabudli opýtať akého je pôvodu. A je to vôbec podstatné?

Jahad a Jonathan

Späť na autobusovú stanicu do Tel Avivu sme sa viezli s palestínskym taxikárom Jahadom a rozprávali sme sa o normálnych veciach života. Napríklad o tom, že len domová daň ho na Olivetskej hore stojí štyri tisíc šekelov ročne — na našej Olivetskej hore by to bolo mastných tridsaťdva tisíc. Za taxikársku licenciu mesačne zaplatí štyristo dolárov, za vodu a elektrinu… Akoby nás ten rozhovor poľudštil, lebo za chvíľu na to som sa už srdečne rozprával s ochrankárom pred poštou. Braňo totiž šiel poslať pohľadnice s podpisom a bez textu (jeho špecialita) a so mnou sa dal do reči Jonathan. Študent psychológie (ktorá ho nebaví) si privyrába prehliadaním každého kto chce poslať hoci aj pohľadnicu. Na vojenčine slúžil ako ostreľovač a za najnebezpečnejšiu oblasť súčasného konfliktu považuje Gazu, za najbezpečnejšiu zasa Ramalláh. Rozprávanie bolo zaujímavé až kým Jonathana vystriedali. A ten čo ho vystriedal ma vzápätí nanovo prešacoval, objavil nožík-rybičku a spustil poplach akoby som bol samovražedný rybičkár. Znovu ma prehliadli, prezreli pas, opýtali sa odkiaľ som a kam idem, zapísali a pustili. Braňo celý ten čas stál vnútri v rade, aby mohol poslať tie pohľadnice bez sprievodného textu. Vlastne, ani ja by som tam radšej nič nepísal. Ako existujú vtipy bez slov, tento stav permanentnej ostrahy je len bez slov.

Galit

V autobuse späť do Tel Avivu som si prisadol k hnedovláske Galit. O Braňovi už toho viem tak akurát dosť, o Galit som ešte nevedel, že sa má o týždeň vydávať. Výborná téma, najmä ak má byť svadba ortodoxná. Tí najortodoxnejší totiž nepripúšťajú, že by muž mohol svoju ženu vidieť nahú. Svadobnú noc teda nevesta strávi pod plachtou s dierou… Galit v tomto smere nie je ortodoxná, dokonca už ani nie panna. Na rozdiel od našich neviest má však jednu výhodu – zmluvu na lásku. Podpisuje ju pred rabínom jej budúci muž a odovzdáva matke nevesty. Píše sa v nej, že medzi viaceré povinnosti muža patrí aj milostné potešenie ženy. Kedykoľvek o to požiada, mal by jej poslúžiť. A ak nie, Galit má právo sa ísť sťažovať k rabínovi. Galit sa ale nesťažuje, zatiaľ. A tiež vie kde je Slovensko. Bola tam na firemnom zájazde s rodičmi vďaka známej banke menom Leumi. Páčilo sa jej u nás, lebo nemusela myslieť na bomby, násilie, napätie. Šťastie, že sme takí bezvýznamní. Veľa šťastia v manželstve, Galit!

Autor: Gustáv Murín