Ak vám miestni povedia, že vstupom do EÚ v roku 1986 sa na pôvodne jednu z najchudobnejších krajín Európy zosypal zlatý dážď (odhadom až dve miliardy dolárov), tak nikde inde to cudzinec tak jasne neuvidí ako na nových sídliskách hlavného mesta. Okrajové štvrte chatrčí, takzvané favely, nahradzujú kilometre moderných domov. Je to všetko také hektické, že Lisabon pripomína hada, ktorého ste práve pristihli pri zvliekaní už primalej kože. Len do sídliska Olaias investovali s pomocou Európskej banky presne 6 671 977 205, 75 ešte v starej portugalskej mene. Ministerstvo verejných prác, dopravy a komunikácií spolu s Národným inštitútom bývania myslia na budúcich obyvateľov v každom detaile. V susedstve nových obytných domov stojí hneď aj komplex reštaurácií a fitness centrum. Neďaleký lesík chráni tabuľa s nápisom „Regime Floresal (No 1315) Decreto de 7/8/67“. Tie naše petržalské (hoci boli tiež plánované ako parčíky) nezachránilo takmer nič.

Nové moderné budovy tu vyrastajú tak rýchlo, že sa vedľa nich ešte krčia tie staré so zamurovanými vchodmi a vybitými oknami. K bočnému vchodu do špičkového hotela vedie zaprášená poľná cesta a v susedstve zazriete spustnuté záhrady obklopujúce rozpadajúci sa dom so stĺporadím v koloniálnom štýle. Do tretieho tisícročia vstúpilo toto mesto s len o čosi viac obyvateľmi ako Bratislava a impozantnou ponukou služieb 55-tich hotelov s kapacitou 7 815 lôžok a 6 100 stoličiek reštauračných zariadení, barov a kongresových sál. Také komplexy ako Altis Park patria do známej americkej siete Best Western. Vďaka novým investíciám postavili vo východnej časti mesta pri príležitosti svetovej výstavy Expo ´98 aj most pomenovaný po slávnom portugalskom moreplavcovi Vasco de Gama. Dĺžkou 17 kilometrov preklenuje zátoku rieky Tejo vlievajúcej sa do Atlantického oceánu ako najdlhší most v Európe. Lisabon ako výstavná skriňa vstupu do Európskej Únie nás však môže poučiť aj o inom. Tesne pred prechodom na jednotnú menu euro tu zatkli niekoľko mužov a žien potom, čo v úlohe falošných bankových úradníkov vyťahali peniaze zo starších ľudí, ktorým namiesto ešte neexistujúcich euro-bankoviek predali bezcenné papieriky. Dosť podstatnú vinu na úspechu podvodníkov mala masová oficiálna kampaň, ktorá ohlasovala zavedenie eura už v roku 1999. Na druhej strane treba povedať, že táto krajina vstúpila do 21. storočia s len 6 % nezamestnanosťou, 2 % infláciou, priemerným mesačným príjmom na obyvateľa až tisíc dolárov a HDP vyšším než mnohé iné krajiny EÚ. Portugalsko je odpoveďou všetkým euroskeptikom o zmysle nadnárodnej únie vzájomnej spolupráce a solidarity. Treba ale tiež priznať, že niekedy má táto solidarita bizarné formy – konkrétne portugalskí poľnohospodári dostávajú (presne ako v ironicky písanej knihe Hlava XXII) špeciálne príplatky za to aby nepestovali pšenicu, ktorej je v Európe nadbytok.

Deň v Lisabone

Román E. M. Remarqua „Noc v Lisabone“ je najmä o osude utečencov pred nacizmom. Tie temné doby sú už preč a lisabonský deň je pozoruhodne domácky. Pre nás možno o to viac, že portugalčina pripomína šušlavú ruštinu. Ňou vás osloví mladá mulatka s dieťaťom v kočíku a hoci slovám nerozumiete, natiahnutej ruke áno. Žobre popri prechádzke, konkurenciu nemá takmer žiadnu. Jediný skutočný žobrák, ktorého stretnem, je mrzák v saku a kravate. A ešte bezdomovkyňa, ktorá spí na lavičke sediac opretá o svoj neodmysliteľný batoh zbytočností – má pritom starostlivo namaľované oči i nechty. Do miestnej pohody patria aj divé kačice a labute vo fontáne parku Eduarda VII. Pri stolíkoch postavených do polkruhu hrajú dedkovia karty a babky na lavičkách poblízku klebetia rovnako ako u nás. Ale z neďalekého kostola sa ozýva čosi nevídané, katolícky kňaz tu namiesto monotónnych predspevov „vypaľuje“ do mikrofónu popovú verziu náboženských piesní. Ľudia spievajú s ním a najmä ženy sa dostávajú priam do tranzu – poskakujú a mávajú rukami. Návštevnosť je obrovská, kostol na prasknutie. Tí, ktorých tento rituál nezaujíma, majú náhradné božstvá. Sú nimi futbalové tímy Benfica a Sporting Lisabon. Na to, aby sa ich fanúšikovia dostali do tranzu, nepotrebujú ani športový chrám – štadión. Súboje ich obľúbených tímov sledujú starí chlapi v ošúchaných oblekoch priamo na ulici. V živo debatujúcom hlúčiku postávajú pred zamrežovanou výkladnou skriňou miestneho obchodu, kde majiteľ nechal pustený televízor na športovom kanáli. A aby neprišli o komentár, jeden z nich drží v ruke nahlas pustené rádio, v ktorom si športový komentátor namáha hlasivky aspoň tak ako ten kňaz v moderne vedenom kostole.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Portugalsku nájdete na http://www.walkers.sk/portugalsko.php.