KOMÁRE...-obálka

KOMÁRE…-obálka

Cesta je dobrodružstvo. To platí o každej ceste, nemusíte nutne ísť navštíviť Krovákov. Ja som mal ísť navštíviť moju roky vysnívanú krajinu – Japonsko. Keď veľa a často cestujete, mali by ste si dať nejaké priority, vytúžené ciele. Ja som si za takýto vytúžený cieľ určil Japonsko. Bola to chvíľa, kedy som si myslel, že som sa už nacestoval dosť a už len táto krajina mi chýbala. A tak som sa tam pod rôznymi zámienkami pokúšal dostať päť rokov. Nič z toho však nevychádzalo, zato narastal počet v tej chvíli neužitočných kontaktov na túto vzdialenú krajinu. Až odrazu, akoby samo od seba, prišlo pozvanie na vedeckú konferenciu a ešte aj s možnosťou unikátneho štipendia. To akurát vedcom zo strednej Európy umožňovalo pobyt za tých najpohostinnejších podmienok, vrátane bývania v japonskej rodine. Nemohol som zaváhať a našťastie nezaváhali ani organizátori. Vážený výbor nadácie, ktorá to sponzorovala, mi schválil štipendium. Všetko klaplo, vrátane nadväzujúceho pozvania medzičasom spriateleného japonského profesora a rovnako priateľskej ponuky japonskej spisovateľskej organizácie na spoločné stretnutie. Nakoniec boli tie dva plánované týždne dohodnuté tak, že program vypĺňal každú hodinu môjho pobytu niečím užitočným alebo pohostinne poučným. Mal som sa na čo tešiť, ale zároveň som nechcel zabudnúť na svoje domáce povinnosti. A tak som do posledného večera pred odchodom doťahoval úlohy v práci, aj v literárnom PEN klube. Domov som došiel unavený, ale dobre naladený. Všetko som splnil, stačilo sa len navečerať a zbaliť. Ráno o siedmej mi išiel autobus na letisko do Schwechatu, pred jedenástou mi letelo lietadlo do Amsterdamu, odtiaľ som po hodine odlietal do Tokia.

Možno to tiež poznáte. Všetko sa vydarilo, stačí len urobiť posledný krok. A nechce sa vám. Po večeri sa mi naozaj nechcelo začať s celými manévrami balenia na dlhú cestu, ale musel som sa nejako rozhýbať. Na to je najlepšie mať štandardný zoznam vecí nevyhnutných na cestu. Vytiahol som ten zoznam. Ako prvá položka bol napísaný pas. Pripravil som si teda pas. Ako druhá položka bol stručný odkaz – víza. Stuhol som. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Päť rokov pokusov, mesiace príprav – a na víza som jednoducho zabudol??! Logiku to malo, pretože plán mojej cesty sa menil. Pôvodne som tam mal ísť cez USA, ich víza som mal a tak som akosi automaticky považoval aj japonské víza za vybavené. Vyzeralo to katastrofálne, ale ešte stále bola šanca, že sa zbytočne plaším. Veď niektoré krajiny už vtedy uznávali pobyt našich turistov do tridsiatich dní bez víz. Zavolal som na nočnú konzulárnu službu Ministerstva zahraničných vecí. Boli zdvorilí, ale nepotešili. Víza sú nutné a navyše ich vtedy v rámci federácie udeľovala japonská ambasáda v Prahe. A ja som letel z Viedne. Nebola šanca získať víza hoci aj zázrakom hneď na druhý deň ráno a ešte stihnúť lietadlo vo Viedni. To bola chvíľa, keď som prestal fungovať. Stav takzvane bezvýchodiskový. A v Japonsku všetko naplánované, kolegovia a známi nachystaní, letenky nezmeniteľné. Rozsah tej katastrofy, ak by som túto situáciu nezvládol, sa ani nedal domyslieť. Mal som už cestovný príkaz z Univerzity a letenky zaplatené. Od môjho príletu do Tokia, kde ma mali čakať, každý jeden krok nadväzoval na ďalší. Zmena bola nepredstaviteľná. A takáto katastrofa z absurdnej zábudlivosti po piatich rokoch prípravy – nemožné!

Moja dobrá žena Janina do prípravy mojich ciest nikdy nezasahuje. Ani tentoraz sa nedala vyviesť z rovnováhy, keď som jej tú katastrofu oznamoval. „Ty to zvládneš,“ povedala a pokojne šla spať. Čo už som teda mohol urobiť iné, než pokúsiť sa zvládnuť aj nemožné? Balil som sa v akomsi hrôzou stuhnutom stave takmer celú noc. Ten plán bol totiž dosť šialený. Navyše, ako obvykle, spestrený nečakanými prekážkami. Keď som totiž pred šiestou ráno nastúpil do auta, zistil som, že má málo benzínu. Súboj pohlaví totiž v našej rodine prebieha na úrovni benzínovej nádrže. Moja žena jazdí a ja tankujem. Najskôr som teda musel ísť natankovať. Vďaka tomu som zistil, že som v tej panike zobral oba naše kľúče od auta a tak by ho moja žena nemohla zobrať zase z letiska späť. Vrátil som sa teda domov, všetko vysvetlil rozospatej Janine a švihal na hranice. Ale prišiel som už neskoro, ranný nápor tých, čo chodia za prácou do Viedne už začal. A nemôže byť väčšie utrpenie než, keď sa zúfalo ponáhľate a musíte pritom stáť v kolóne. Tá sa posúvala len krokom. Pohľad na hodinky bol dokonalým mučením. Ale akosi som to prežil a ešte som mal toľko duchaprítomnosti, že som sa rakúskych pohraničníkov opýtal, kde je vo Viedni japonský konzulát. Ochotne mi poradili a ja som vyrazil. Začalo pršať.

Cesta do Viedne bola plná dobrodružstiev. Z nervozity som totiž stláčal všetko na čo mi dosiahla ruka. A tak som chvíľu úspešne zapínal stierače, ale medzi tým aj nezmyselne trúbil a blikal. Bol som na pokraji zrútenia, ale hnal som sa vpred.

Hneď na predmestí Viedne som vyskočil z auta a svojou ne-nemčinou presviedčal najbližšieho chodca, že mi musí ukázať cestu ku konzulátu. To sa opakovalo toľko krát, že som bol viac mimo auta, než v ňom. Vždy som si totiž stihol zapamätať akurát prvé „recht“ a „links“ (či ako vlastne?) a už som bol zasa stratený. Za jednou križovatkou som našiel svojho záchrancu. Keď som vyskočil z auta, uvidel som veľkú výkladnú skriňu rýchlovýkrmne McDonalds. Za ňou sedel nejaký muž a keď ma zbadal, hneď odložil príbor. Bolo mu to jasné už keď som kľučkoval medzi autami vbiehajúcich so svišťaním pneumatík do tej križovatky – ide o život. A tak mi to aj vysvetľoval. Dôkladne, ale dostatočne rýchlo. A zaželal veľa šťastia. Veď som ho aj potreboval. Posledný úsek cesty v úzkych uličkách som už ani nevystupoval z auta, volal som z otvoreného okienka na hocikoho, kto bol ochotný mávnuť rukou správnym smerom. Konečne som tú uličku našiel, aj to číslo a ten dvor. Ale nie konzulát. Pred časom ho presťahovali, ako hlásala tabuľka na zamknutých dverách. Myslel som, že skolabujem.

V panike som vybehol von a zastavoval náhodných okoloidúcich s naliehavou otázkou v mojej skomolenčine na „Japanische konzulatische“. Krútili nado mnou hlavou a odchádzali v zadumaní nad šialenstvom zahraničných návštevníkov hlavného mesta Rakúska. Nakoniec som našiel pekárstvo, ale tam som musel najskôr vystáť radu (to peklo!), kým si všetci predo mnou kúpili čerstvé rožky a až potom mi bola predavačka ochotná nalistovať adresu nového konzulátu v telefónnom zozname – bolo to na Schottenring číslo niekoľko. Poďakoval som, skočil do auta a hnal sa na vnútorný viedenský okruh. Na križovatkách som pokrikoval zo svojho okienka na šoférov vo vedľa stojacich autách. Mávali ochotne vpred a ja som napredoval. Až tu bol konečne ten správny „ring“, ale aj problém ako sa udržať v prúde áut bez kolízie a zároveň včas odbočiť na kraj štvorprúdovky k správnemu číslo. Samozrejme, že som ho minul. Kým som si to uvedomil, vyniesol ma prúd áut takmer von z mesta. Bolo to na zúfanie.

Späť k správnej adrese som sa preštrikoval labyrintom viedenských jednosmeriek asi s pomocou niekoľkých anjelov s kvalifikáciou na orientáciu len odhadom. Nakoniec som zastavil v akejsi uličke a vyrazil smerom k Schottenringu. Priam zázračne som naň vyšiel neďaleko blýskavej tabuľky s japonským písmom. Dobehol som ku dverám, pozrel na tabuľku a zažil už najmenej tretí infarkt od rána. Nebol to konzulát, ale japonské kultúrne centrum!

Keď som aspoň trochu zase chytil dych, rozhliadol som sa v úplnom zúfalstve. Práve prichádzal policajt, tak som sa vrhol k nemu, ako so správou o masovej vražde.

„Zachráňte ma, pomôžte! Hľadám japonský konzulát a toto je len kultúrne centrum.“

Policajt sa povzbudivo usmial.

„Upokojte sa a prečítajte si tú tabuľku pod kultúrnym centrom.“

„Japonský konzulát!“ zvolal som nadšene.

„Správne,“ povedal ten policajt, „a ja ho teraz odomknem, lebo tu mám službu, a garantujem vám, že budete prvý zákazník japonského konzulátu v tento deň.“

On odomkol a ja som šťastne odpadol na najbližšiu stoličku. Bolo osem hodín ráno, moja šanca žila.

Nebol som prvý zákazník konzulátu, lebo ma predbehla akási im známa Japonka, ale to nebol problém. Úlisne som sa vtlačil konečne do okienka a odrecitoval svoju básničku – štipendium, odlietajúci spoj, chýbajúce víza.

Úradníčka, Rakúšanka, nezdieľala moje rozrušenie. Opýtala sa chladne.

„Občanom akého štátu ste?“

„Česko-Slovenska, milá pani.“

„Tak si pýtajte víza v Prahe…“

Ale tak ľahko som sa vzdať nemohol. Nasadil som celý svoj šarmostroj a všetky slová v angličtine aj nemčine, aby som tú horu úradnej neochoty pomaly, pomaličky, po milimetroch vyklal, vyklal až po nekonečných minútach aj zvyklal a dočkal sa spásnej vety.

„Uvidím, čo sa dá robiť.“

Pozrel som na hodinky, bolo štvrť na deväť. Ešte stále šanca. A úradníčka sa už vracala s formulármi žiadosti o víza. V duchu som zvýskol nadšením. Vzápätí som vyfučal. Celkom som totiž zabudol, že žiadosť nestačí len vyplniť.

„Prepáčte, madam, ale… vy potrebujete aj vízový poplatok?“

„Samozrejme.“

„Ale ja nemám šilingy.“

„Tak si choďte rozmeniť do banky.“

„Rozumiem, a… budete potrebovať aj moje fotografie?“

„Samozrejme, dve.“

„Ale ja nemám fotografie.“

„Tak si ich choďte urobiť do automatu…“ a veľmi ochotne mi ukázala smer.

Vyrazil som ako pretekársky chrt. Chvíľu som síce bezradne pobehoval po najbližšom námestí, ale tú správnu banku (boli tam aj dve nesprávne) som s pomocou okoloidúcich šťastne našiel. Dokonca tam nebol ani veľký rad a tak som nadšene vyložil doláre, čo som mal ukryté v ponožke a žiadal výmenu za šilingy.

Slečna za prepážkou sa na mňa usmiala, zobrala doláre a natiahla ruku.

„Váš pas, prosím.“

Zhrozil som sa. Pas som pochopiteľne nechal na japonskom konzuláte. Bolo nemysliteľné utekať preň späť a zasa sem…

Tá slečna mala pochopenie pre šialencov, čo im letí lietadlo. Vydala mi šilingy na novinársky preukaz. Ale nebolo ich dosť na vízový poplatok a ešte aj fotografie v automate. Tak som v hektickom behu obkrúžil námestie znovu a v blízkej uličke našiel bankomat. Našťastie fungoval.

S peniazmi v rukách som podľa inštruktáží pracovníčky konzulátu vbehol do najbližšieho podchodu a šťastne našiel automat na fotografie. Bolo by to ale priveľa šťastia naraz. Pred automatom stál nekonečný rad, nejaké gymnazistky sa rozhodli urobiť si skupinovú fotografiu po jednom. A skúste prehovoriť fotochtivé gymnazistky, keď neovládate ich reč. Ja som ich prehováral aj rukami a nohami. A prehovoril. Moje fotenie pripomínalo prezliekanie pod uterákom na preplnenej pláži. Sám v kabínke a stovka zvedavých, švitoriacich rakúskych gymnazistiek vonku. Ale zvládli sme to.

Konečne som mal všetko potrebné v ruke a utekal na konzulát. Úradníčka ma vítala už ako strateného syna a víza som mal za okamih v ruke. Pekne som poďakoval a vyšiel šťastný pred konzulát. Popŕchalo, ale mne to nevadilo. Ale len do okamihu, kým som si uvedomil, že neviem, kde som vlastne zaparkoval auto!

V ten deň zopár náhodne okoloidúcich Viedenčanov s údivom pozorovalo cudzinca, ktorý v daždi kľučkoval uličkami priliehajúcimi k Schotteringu a zrejme testoval najnovší technický vynález – privolanie auta slovom! Náš Fiat Uno totiž ešte nemal dnešnú samozrejmosť odomykania na diaľku, takže som klikaním na elektrický kľúč nemohol zistiť, kde sa (dofrasa!) krčí. Naše dcéry mu dali láskavú prezývku „Somárik“. A tak som v daždi blúdil uličkami Viedne a ako zmyslov zbavený volal „Somárik, Somárik, „Somárik!“.

A zázrak sa stal. Nie žeby sa „Somárik“ ozval. Ale naozaj som ho objavil. Celý šťastný (a mokrý, ale to nevadilo) som do neho skočil a vyštartoval z mesta na diaľnicu k letisku. No, vyštartoval. To sa tak hovorí. Vyplazil som sa výpadovkou z Viedne, ktorá v to ráno bola mimoriadne preplnená. A tak keď sa zápcha konečne uvoľnila, šliapol som na to. Predpísaná rýchlosť – nepredpísaná rýchlosť, hnal som sa vpred s rýchlostným pedálom na doraz. A vtedy sa to stalo!

Nikdy pred tým (a to som najazdil už stovky tisíc kilometrov!) som niečo také hrozné nezažil. Na diaľnici, v daždi, v plnej rýchlosti som odrazu pred sebou zahliadol hradbu stojacich áut. A, samozrejme, bez rozmyslu som automaticky dupol na brzdy. No, mám dodnes dojem, že som vtedy prekonal klinickú smrť. Srdce mi určite nebilo, dýchať som zabudol. Len som bezmocne zvieral volant a s hrôzou pozoroval, ako sa moje auto v šmyku blíži k stojacim autám predo mnou. Nedalo sa nič robiť, len modliť. A ani to som nestihol. „Somárik“ sa však vyznamenal, zastavil tesne pred nárazníkom predo mnou stojaceho auta. S úľavou som si vydýchol, ale pohľad na hodinky ma vzápätí zamrazil. Na letisko ešte ďaleko, kolóna sa nehýbala a ručička na hodinkách naopak priam letela.

Konečne sa kolóna pohla, ja som pridal a po chvíli sa zjavila aj odbočka na letisko. Vletel som tam ako guľa z kanóna, len aby som vzápätí v zmätku vycúval. Nevedel som nájsť parkovisko! Nie že by ich tam nebolo dosť. Ale všade samé rampy a inštrukcie v mne neznámej nemčine. Ani fakt neviem, ako som to všetko prekonal, „Somárika“ zaparkoval, zamkol a utekal s kuframi do letiskovej haly.

Lietadlo som stihol. Aj letušky mi venovali mimoriadnu pozornosť. Mysleli si asi, že som na drogách. Usmieval som sa totiž na každého od ucha k uchu. Plný vnútornej drogy šťastia – endorfínov. Konečne, smer Japonsko!

Gustáv Murín

Celá kniha cestovných príbehov je dostupná (stačí tu kliknúť) v elektronickej podobe na Martinus.sk.

FPU logo

FPU logo

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.