Las Vegas je vybudovaný ako rozprávka. Rozprávka o bohatstve, ktoré tu získate za noc. A o rozprávkovej ilúzii, že stačí zájsť do Las Vegas, aby ste pešo prekráčali z Benátok s „naozajstnými“ gondolami a gondoliérmi, cez Paríž s „naozajstnou“ Eifelovkou a šansónmi, až po „naozajstnú“ egyptskú pyramídu. Naproti tomu je Laughlin, v preklade „Smiechovo“, drsným, suchým vtipom. Ako púšť okolo.

Americký sen pre menej solventných

Laughlin, hoci je po Las Vegas a meste Reno tretím najväčším hráčskym mestom Nevady, na niektorých mapách USA vôbec nenájdete. Pritom leží len 150 kilometrov na juhovýchod od Las Vegas, na samej hranici Nevady a Arizony tvorenej riekou Colorado. Mesto Bullhead City, ktoré leží na arizonskom brehu rieky nájdete na každej mape. Dôvod je prostý – nie sú tam konkurenčné kasína. Pocit ohrdenej žiarlivosti lasvegaských voči Laughlinu je sčasti oprávnený. Veď zakladateľ mesta Don Laughlin si na svoj veľký sen o vlastnom hráčskom meste zarobil v Las Vegas. Pochopiteľne, že nehral. Prevádzkoval malé kasíno. A predaj malého kasína v Las Vegas mu vyniesol kapitál na veľké kasíno v Laughline nazvané príznačne Riverside – Breh rieky.

Laughlin – splnený sen

Mafián „Bugsy“ Siegel zakladal Las Vegas ako vizionár. Videl ďalej, než jeho spoločníci, ktorí ho pre dlhy nechali rozstrieľať (pričom mu vystrelili aj jedno vizionárske oko). Don Laughlin zopakoval to isté vizionárske poslanie, ibaže na vlastnú päsť. Možno preto dodnes žije a jeho mesto s ním. Začalo to všetko v roku 1966, keď Laughlin postavil kasíno uprostred pustiny pre robotníkov stavajúcich priehradu na rieke Colorado. Tajomstvo úspechu tejto kópie Las Vegas je v tom, že od postavenia priehrady sa klientela laughlinských kasín priveľmi nezmenila. Ak som sa pri pohľade na zástupy krásnych žien v Las Vegas pýtal v duchu, kam vyháňajú všetky tie škaredé Američanky – odpoveď som našiel v Laughline. Tu sa naozaj nikto na nič veľké nehrá.

Kým lasvegaskú klientelu tvoria okrem miestnych zbohatlíkov a dobrodruhov z veľkej časti najmä japonskí i čínski turisti, tu sú klientmi hlavne domáci dôchodcovia a všetci tí ostatní s malou peňaženkou. Aby sa necítili vo svojej lacnej zábave osamelí, majú tu (veľmi symbolicky) možnosť navštíviť Bar porazených (s portrétom Saddáma Husajna, ale aj bývalej hviezdy amerického futbalu O. J. Simpsona, ktorý zavraždil svoju ex-milenku a jej priateľa).

Las Vegas z druhej ruky

Don Lauglin budoval svoje mesto na brehu rieky Colorado s rozvahou. Dal mu svoje meno, keď tu otvorili prvú poštu (čo je oficiálnym uznaním nového osídlenia). Miestni si ešte pamätajú aj prvého doktora v Laughline, ktorý bol skôr kovbojom, než lekárom. Ale so zakladateľom mesta si padli hneď do oka. Ten dal v roku 1987 tri a pol milióna dolárov na postavenie mostu spájajúceho dnes Laughlin s arizonským mestečkom Bullhead City, ale hlavne privádzajúceho motorizovanú klientelu z celej Arizony. Neuspel však pri výstavbe diaľnice, ktorá Laughlin okázalo obchádza takmer päťdesiatkilometrovým oblúkom. To je pozdrav jeho lasvegaských konkurentov a bývalých partnerov. Neohromujúci, ale zato stály príjem z lacných klientov však prilákal ďalších podnikavcov. Kasína ako Edgewater, Ramada Express a Avi ešte nasledovali úspornú, kubickú architektúru Laughlinovho Riverside, pripomínajúc naše paneláky. Čoskoro nasledovali o poznanie okázalejšie stavané kasína ako Golden Nugget, Pioneer, ale hlavne veľmi lasvegasky vyzerajúce Colorado Belle na veľkej riečnej lodi. A nakoniec prišli aj pobočky kasín z Las Vegas – Harrah´s a hlavne Flamingo, ktoré tu malo hneď dva hotely (dnes pod názvom Aquarius). Tretie najväčšie mesto hazardu v Nevade je konečne na svete.

Vyhodiť si z kopýtka…

To je sen návštevníkov Laughlinu. S dodatkom – len aby to veľa nestálo. Preto ich sem tiež zvážajú lietadlami až z Burbanku, či Phoenixu (čo je asi ako z Bratislavy do Benátok) za neuveriteľných 59 dolárov. V Las Vegas si každý drží pohár ešte aj pri tanci. Dôvod je prostý – ceny. Malý pohárik margerity totiž stojí takmer dvanásť dolárov, a to je reklamná cena! V Laughline stojí pätnásťkrát menej (teda trišvrte dolára). Hotelová izba vás tu vyjde priemerne na 33,7 dolárov. A to v River Palms Resort zaplatíte v nedeľu len 30 dolárov, ale nasledujúcu noc už máte zadarmo (čiže dokopy len 15 dolárov za noc). Lasvegaský priemer je dvojnásobný (72,2 USD) a keď nechcete vyzerať za chudáka, tak sedemnásobný (211,3 USD) s cenou až 274 dolárov za jedinú noc v luxuse. A to si priemerný Američan dobre spočíta.

Mimochodom, ospalé mestečko hazardu zažilo v apríli 2002 scénu ako z Divokého Západu. To sa tu v regulárnej bitke zrazili dva gangy kalifornských motorkárov – Hells Angels a Mongols. Z takmer stovky bitkárov vyniesli tri mŕtvoly a do nemocníc rozviezli desiatky zranených po strelných a bodných ranách. Ani Laughlin už nie je to, čo býval…

Tí, čo sú schopní sa zdvihnúť od svojich hracích stolíkov, či automatov, využívajú cez deň vodné športy na rieke, ktorá o 295 kilometrov vyššie vytvára úžasnú scenériu Grand Canyonu. Scestovalejší obetujú deň na to, aby si pozreli ako tam rieka Colorado mení mútnu farbu z temne zelenej do svetlo červenej prechádzajúc všetkými zákutiami veľkého prírodného divadla. Po ceste sa výletníci môžu zastaviť v motoreste v štýle Flinstonovcov a pred návratom nakúpiť u „veľmi priateľských indiánov“ Navajo zopár šperkov, či keramiky, na ktoré im bude doma sadať prach. Celodenný výlet prenajatým autom ku Grand Canyonu a Indiánom Navajo je tak bonusom pre rodinku, aby neotravovala, keď mamina s tatinom večer zasadnú k hráčskym automatom, aby sa pokúsili naplniť svoj americký sen neúnavným búšením do tlačidiel stroja, ktorý na žiadne sny neverí. Ako nečakaný a bezplatný bonus potom uvidia nad diaľnicou pestrofarebnú scenériu imponujúceho západu slnka. Obrovský, oslňujúci slnečný kotúč rozmerov, ktoré sedia americkému zmyslu pre nadrozmernú porciu čohokoľvek, visí nad púšťou ako obrovský svetelný pútač. A ak budú výletníci vytrvalo sledovať pablesky jeho lúčov, okolo desiatej večer ich privedú k „hviezdnemu prachu“ trblietavej vábničky hráčskeho mesta menom Laughlin. Práve včas začať hrať…

Autor: Gustáv Murín