V každej zemi vás môžu okradnúť, ale v západnej Európe má v tomto smere najhoršiu povesť Taliansko. Asi za to môžu aj tie desiatky mafiánskych filmov, čo sme videli, ale opatrnosť je koniec-koncov vždy na mieste. Preto, keď sme sa s mojou drahou ženou Janinou vybrali na zájazd po Taliansku, navrhol som, nech si láskavo svoje drahé prstene a zlaté retiazky nechá doma. Vopred som ju varoval, že nemienim zvádzať márny boj s celou talianskou mafiou v úlohe manžela ošklbanej turistky. Moja žena poslúchla. Osud však chcel, že aktérom najväčšieho šoku našej cesty som sa mal stať ja.
Na našom výlete z Benátok do Florencie a nakoniec do Ríma sme koštovali pestrý jedálny lístok kultúrnych pamiatok. Mnohí z nás sa tešili na prvú skúsenosť s „Večným mestom – Rímom“ tak, ako asi naši starí otcovia očakávali svadobnú noc. Aby nás ešte viac potešili, šoféri nášho zájazdového autobusu sa nám zverili s „tajomstvom“, že naša sprievodkyňa (Slovenka vydatá za pravého Rimana) nielenže vie všetko o miestach hodných videnia, ale tiež o jednom zvláštnom mieste, kde môžeme kúpiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a hneď v dvoch sadách!). No, čiastočne mali pravdu – pre niektorých ľudí je dôležitejšie poslať pohľadnice, než byť na mieste znázornenom na tých pohľadniciach.
Pre istotu som vysvetlil svojej ženu, že toto nie je nič pre nás. Je síce pekné, že sa nám všetci oficiálni zástupcovia cestovnej kancelárie pokúšajú odporučiť najlacnejšie pohľadnice Ríma (a to údajne hneď v dvoch sadách!), ale každému skúsenému cestovateľovi musí byť jasné, že práve také sú aj tak neupotrebiteľné. Okrem toho som svojej drahej manželke pripomenul známy fakt, že som voči davovej nákupnej psychóze imúnny. Takže keď sa naša sprievodkyňa Rímom konečne objavila a začala výklad prehliadky mesta najskôr zmienkou o najlacnejších pohľadniciach, len som sa zhovievavo usmial a pripomenul mojej žene, že tu nie sme preto, aby sme kupovali pohľadnice, nech sú akokoľvek lacné. Moja žena súhlasila a v očakávaní atrakcií Ríma, na pohľadnice som celkom zabudol.
Práve nadmiera zážitkov a únava z toľkého chodenia sú snáď ospravedlnením, že moja ostražitosť poľavila. A tak pri vychádzaní z ďalšieho z celej šnúry kostolov sprievodkyňa náhle prerušila svoj poučný výklad a konečne vyslovila to magické zaklínadlo – tam sú tie najlacnejšie pohľadnice! Bol som absolútne nepripravený. Nielenže ma zaskočilo, že naša turistická skupina sa z ospalých a unudených tvorov stala hordou útočníkov na označený stánok, ale najväčším šokom pre mňa bolo, že práve ja som tú hordu viedol! Vlna dychtivých záujemcov o dokonale neupotrebiteľné pohľadnice ma niesla takou silou, že nebolo obrany. Ale veď ako sa tiež vzpierať zoči-voči staručkému predavačovi pohľadníc, ktorý pri pohľade na vlnu nákupuchtivých turistov až tak poskakoval za svojím pultíkom.
Bol som pri ňom prvý! Rýchlo mi strčil do rúk dve sady pohľadníc (nezabudnite si skontrolovať – sú označené Rím I. a Rím II.!), dal som mu peniaze a už sa valili ďalší. V tom som zistil, že mám v ruke dve sady číslo I., tak som sa vrátil, vybojoval si starčekovu pozornosť, on mi jednu sadu pohľadníc rýchlo vymenil, ale v tej chvíli už sa dohrnula hlavná masa našich sfanatizovaných turistických krajanov a odtrhla nás od seba. Odhodený bokom zástupom z reťaze spustených spotrebiteľov, mal som šancu sa rozhliadnuť. Účinok davovej hystérie bol fascinujúci. Len o kúsok ďalej stepovali za svojimi pultíkmi iní predavači a vykrikovali, že aj oni majú tie isté pohľadnice za tú istú cenu. Ale nikto ich nepočúval, kým starý predavač nepredal úplne všetky. Až potom extáza odpadla, zájazdoví turisti na chvíľu spočinuli v krátkom okamihu nákupného nasýtenia a už nás sprievodkyňa hnala ďalej za inými kostolmi a pamiatkami.
Bol som z toho všetkého (a najmä sám zo seba) náležite vyvalený. V nasledujúcej bazilike St. Maria Maggiore som sa pri pohľade na nástenné maľby utešoval myšlienkou – skúsenosť s pohľadnicami bola síce dosť zahanbujúca, ale aspoň nie drahá… A v tej chvíli ma oblial pot. Veď ja som práve v ten deň menil peniaze a žiadne malé bankovky som pri sebe nemal! To, čo som v náhlivosti strčil do ruky predavačovi pohľadníc, boli všetky naše peniaze na najbližšie dni! Kúpiť dve sady pohľadníc, ktoré nechcete, je unikát. Ale kúpiť ich za stonásobnú cenu?!
Keď som to povedal mojej drahej žene Janine, pokúsili sa o ňu mdloby. O tom, že som obchodný samovrah, vedela už z domoviny. Ale, že môj talent prekračuje hravo aj hranice, to nemohla tušiť ani v najčiernejších snoch. A tak zatiaľ čo ju ženský zvyšok zájazdu utešoval na tému „s chlapmi zažijete mladá pani aj horšie“, zašiel som za sprievodkyňou. Keď už samovrah, tak dokonalý. A tak som ju požiadal, aby sme sa tam vrátili…
Celý zájazd pohotovo odhlasoval náš návrat k (teraz už naozaj) pamätnému kostolu v predtuche ďalšieho zážitku, ktorý nebol v cene zájazdu. Keď som vystupoval z autobusu, ktorý sa nanešťastie až k námestíčku pred kostolom z tohto smeru už dostať nemohol, sprevádzali ma schizofrenické pohľady našich spoluzájazdníkov. Jedným okom ma ľutovali a v druhom to iskrilo očakávaním s akým dlhým nosom sa vrátim. Nekonečne dlhé schody ku kostolu sme so sprievodkyňou vyšliapali ako dvaja trúchliaci pozostalí…
Stánok sme videli už z diaľky, ale starčeka nikde. Zdalo sa, akoby s „úlovkom“ zmizol. Kto by sa mu tiež mohol čudovať. Porazenecky sme dokráčali k stánku a rozhliadli sa ešte naposledy. V tej chvíli sa starček objavil! Čítal si na stoličke za pultíkom noviny a keďže bol malý a prikrčený, vôbec ho nebolo vidieť. A že čo si želáme. Netuším, čo mu rozprávala sprievodkyňa, ale rapotala ako guľomet…
Po nekonečnej chvíli starček pomaly pokýval hlavou, chápavo ma poklepal po pleci a vysolil mi na ruku celý preplatok. Ešte nám zamával na rozlúčku a vrátil sa pokojne k svojim novinám. Takže, ak by ste boli zvedaví, kto všetko v Taliansku kradne, môžem vás z vlastnej skúsenosti ubezpečiť, že jeden staručký predavač s najlacnejšími pohľadnicami Ríma určite nie…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
